Aj malí chcú rásť

Neschopnosť pustiť sa do reštrukturalizácie podnikovej sféry spôsobuje, že exportná schopnosť slovenského hospodárstva zaostáva za tým, čo na Slovensko dovážame. Dlhodobým problémom prehlbujúceho sa schodku zahraničnoobchodnej bilancie Slovenska je fakt, že slovenská exportná výkonnosť rastie a klesá s momentálnou kondíciou automobilky Volkswagen Slovakia. Tieňový minister hospodárstva v HZDS-ĽS Tibor Mikuš v tejto súvislosti upozornil, že aj táto minca má rub a líce: budovaním subdodávateľského systému u nás doma, keď z roka na rok rastie počet slovenských podnikov schopných dodávať komponenty pre finálnu montáž automobilov v bratislavskej automobilke, zároveň registrujeme klesajúci podiel malých a stredných podnikov na exportnej výkonnosti SR. Prudká expanzia exportu veľkých slovenských podnikov s dominujúcim VW Slovakia v čele peletónu ide na úkor menších firiem: v roku 1998 predstavoval tento podiel na exporte SR 45,3 %, v roku 1999 už len 30,5 %, v roku 2000 približne 27,8 %. V posledných dvoch rokoch (2001 a 2002) sa celkový podiel malých a stredných podnikov na exporte pohybuje okolo 30 %. Z hľadiska dramaticky rastúcim deficitom v obchodnej výmene SR je do určitej miery pozitívny postupný pokles ich importu: z 53,9 % v roku 1998 cez 43,7 % v roku 1999 na 40,2 % v roku 2000, aby sa vlani dostal pod 40-percentnú úroveň. V kontexte na integračné ambície SR do európskych štruktúr vývoj vo svetovom obchode jednoznačne hovorí o pokračujúcom globalizačnom procese. Tu si každý slovenský subjekt musí nájsť vlastný spôsob prežitia. Vyššie formy prieniku na zahraničný trh uplatňujú predovšetkým podniky nad 500 zamestnancov. Nie však v rozsahu, ktorý by ozdravný proces našej ekonomiky skutočne potreboval, dodáva jedným dychom T. Mikuš. Podniky slovenského priemyslu využívajú v prvom rade nižšie formy vstupu na zahraničný trh, teda nepriamy export alebo priamy vývoz bez investícií. Mementom je nepatrné využívanie vyšších foriem vstupu na svetové trhy (zapájanie sa do nadnárodných korporácií nevynímajúc) vo veľkostnej skupine podnikov od do 499 pracovníkov. Analýzy ukazujú, že veľké slovenské podniky dokážu zužitkovať výhody plynúce z noriem ISO 9000 (medzi 61 podnikmi nad 500 zamestnancov ju nemá len osem v spotrebnom a sklárskom priemysle). V prípade malých a stredných podnikov je úspešnosť výrazne nižšia. Kameňom úrazu je trvalo finančná málokrvnosť malých podnikateľov. Na podvyživenosť doteraz trpia predovšetkým zásluhou toho, že ani na lekársky predpis, ktorý na začiatku štvorročného obdobia im v programovom vyhlásení predpíše každý nový kabinet, im komerčné banky na potrebný liek nechcú požičať chýbajúce peniaze. Banky pôsobiace na Slovensku sa podľa T. Mikuša skôr sústredili na sťahovanie peňazí od občanov, no smolou slovenskej ekonomiky je, že efekty z našich úspor vidieť skôr za hranicami. Preto ako tieňový minister T. Mikuš podčiarkuje, že úverová angažovanosť bánk sa musí zvýšiť. Operáciu majú úspešne za sebou, štát to stálo približne 200 mld. Sk, pritom práve v rokoch 2003 až 2006 bude kulminovať povinnosť ministerstva financií uhradiť záväzky, ktoré štát prevzal na seba za rekonvalescenciu bankového sektora na Slovensku. Spolupráca novej vlády s bankovým sektorom má dospieť do štádia, keď sa podiel úverov poskytnutých pre malých a stredných podnikateľov z celkového úverového balíka zvýši z terajších 2 % na 15 %. Presadenie aj tohto štátneho záujmu bude však o to ťažšie, že po privatizácii bánk má štát výrazne zúžený rokovací aj manévrovací priestor. Banky sa budú rozhodovať samostatne a je otázne, akú vážnosť budú ich centrály v zahraničí pripisovať prioritám hospodárskej politiky novej vlády na Slovensku. Ak sa nezhodnú, nezáujem o Slovensko môžu elegantne kryť pod univerzálnu formulku, že projekty predkladané podnikateľskou a podnikovou sférou na Slovensku sú nekvalitné.

Tibor Bucha