V barinách financií

Slovenský verejný rozpočet už niekoľko rokov smeruje do barín. Výdavky, ktoré v priebehu rokov parlament posvätil zákonom, rastú rýchlejšie, než štát vyberie na daniach. Príčinou je panický strach politikov z nepopulárneho krátenia výdavkov, lákavá bludička deficitného povzbudzovania hospodárstva i túžba úradníkov rozhodovať o toku peňazí. Dôsledkom je strmý rast verejného zadlženia, pokračujúci v období hospodárskeho rastu, teda v čase najvhodnejšom na splatenie dlhov. Teoreticky by výrazné zadlženie postkomunistickej krajiny mohlo byť cestou, ako odľahčiť súčasným generáciám, ktoré už zaplatili životom v niekdajšom experimente. Aby však teória fungovala i v praxi, museli by deficitom zodpovedať značné investície do budúceho hospodárskeho rastu. A to sa nedeje. V posledných rokoch sa naopak roztrhlo vrece s neproduktívnymi dotáciami a pseudosociálnym prerozdeľovaním. Zastaviť to nedokázal ani súčasný vládny kabinet a keď nedôjde k zásadným zmenám v hospodárení štátu po septembrových parlamentných voľbách, bude klesať jeho schopnosť zabezpečovať základné funkcie a schopnosť dodržať záväzky. Vonkajšie či vnútorné politické a ekonomické šoky potom môžu krajinu ľahko dostať do recesie, ktorá by bola v čase veľkých deficitov bolestná.

Pravdou je, že rastúci verejný dlh väčšinu voličov nezaujíma, nerozumejú mu a majú pocit, že práve ich sa to osobne nedotýka. Prísť s programom úsporných krokov si teda vyžaduje nielen priznať problém, ale i politickú odvahu navrhnúť riešenie. Problémy verejných financií však nemajú jednoduché riešenia. Zvýšenie už aj tak pomerne vysokých daní by „podviazalo“ hospodársky rast, podporilo infláciu a následne by situáciu ešte viac zhoršilo. Či sa nám to páči alebo nie, riešenie treba hľadať predovšetkým na strane výdavkov. Priestor na najpoužívanejšiu metódu, škrtanie výdavkov ministerským perom, je dnes však podstatne znížený. Zostávajú iba organizačne a koordinačne oveľa náročnejšie riešenia.

Budúca vláda to nebude mať vôbec ľahké. Bude musieť pristúpiť k nepopulárnym opatreniam. Po prvé, treba revidovať a eliminovať veľký počet pseudosociálnych a dotačných programov, ktoré nie sú ničím iným, než populistickým uplácaním voličov a záujmových skupín. Po druhé, treba uvoľniť a využiť existujúce, ale neefektívne viazané zdroje. Po tretie, treba zásadne zefektívniť a zoštíhliť chod verejnej administratívy. Je nevyhnutné nájsť riešenie, ktoré štátu umožní zahrať za menej peňazí rovnako alebo viac muziky ako dnes. Veľkú rozpočtovú položku v miliardových čiastkach predstavuje zavedený systém nemocenského poistenia. Vhodnou reformou by bolo možné ušetriť niekoľko miliárd. To však vyžaduje zásadné prepracovanie systému. Usilovala sa o to aj súčasná vláda, ibaže s minimálnym výsledkom. Značný výdavok predstavujú aj prídavky na deti. Zákon, tak ako ho nedávno schválil parlament, zaťaženie ešte niekoľkonásobne zvýšilo. Ďalším balvanom sú dávky na podporu v nezamestnanosti. Systém podpôr bude musieť nová vláda zmeniť tak, aby vyžadoval oveľa aktívnejší prístup nezamestnaných. Výplata podpory a sociálnych dávok v nezamestnanosti by mala byť podmienená aktívnou účasťou v intenzívnych rekvalifikačných kurzoch alebo účasťou na verejnoprospešných prácach. Ak nemá štát peniaze, mal by mať záujem lepšie využívať existujúce možnosti. Vo všetkých kapitolách svojho rozpočtu.

Verejné rozpočty nie je potrebné zaťažovať, reformné kroky a ďalšie opatrenia sa však nezaobídu bez dobre fungujúcej verejnej administratívy. I v nej možno hľadať úspory. Iba celková reforma môže byť v ďalšom období prínosom pre všetkých, a preto by mala byť zvažovaná ako kompletný balík. Buďme teda radi, že sa aspoň tesne pred voľbami konečne rozbehol politický spor o to, či problém verejných financií vôbec existuje.

Eleonóra Bujačková