Úbytok privatizácií

Tempo privatizácie v Európe sa spomaľuje, tvrdí britský The Economist. Podľa zdrojov OECD v roku 2001 príjmy z predaja štátnych podnikov dosiahli skromných 20,1 miliardy USD, z čoho na Európu pripadli asi tri štvrtiny. „V kontraste s predchádzajúcimi rokmi objem ani jednej z transakcií neprekročil 5 miliárd USD,“ píše londýnsky týždenník.

J. P. Morgan používa inú metodiku, ale prichádza k podobným záverom. Do privatizačných príjmov započítava peniaze, ktoré štát získal v danom roku, bez ohľadu, či transakcia bola zverejnená skôr. Za posledné tri roky tak privatizačné príjmy v Európe dosiahli pozoruhodných 675 miliárd USD, avšak v roku 2001 sa vyšplhali len na 38 miliárd USD. Čísla hovoria o jasnom útlme. Pritom počas v posledných dvoch desaťročiach bol prechod spoločností zo štátneho vlastníctva do súkromných rúk vnímaný ako jeden z najúčinnejších prostriedkov zefektívnenia ekonomiky. Privatizácia bola hitom. V Británii napríklad v roku 1979 na štátne podniky pripadalo 12 percent HDP, v roku 1997, keď do premiérskeho kresla nastupoval Tony Blair, toto číslo kleslo na dve percentá. Podobným smerom sa uberali aj krajiny na kontinente. „Dokonca aj socialistická vláda vo Francúzsku akceptovala privatizáciu,“ tvrdí The Economist a dodáva, že Jospinova vláda pristúpila k väčším predajom (najmä France Telekom) ako ich pravicoví predchodcovia.

V súčasnosti však privatizačná horúčka chladne. Holandsko a Nemecko odsunuli, respektíve úplne zrušili predaj pôšt, letísk či železníc. Pravicová vláda Silvia Berlusconiho, paradoxne, nezaznamenala v tomto smere takmer žiadny progres. V Británii zoštátňujú sprivatizované železnice po tom, čo súkromný majiteľ zbankrotoval. Príčina pritom nie je ani tak v nedostatku politickej vôle. Nedá sa ani povedať, že štátne rozpočty nepotrebujú finančné injekcie. Zvyšujúce sa deficity v jednotlivých krajinách (Portugalsko, Francúzsko) svedčia o opaku.

Problém bude najskôr v cene. Oslabené kapitálové trhy totiž výrazne ovplyvňujú hodnotu podnikov, ktoré idú do privatizácie. Postihnutý je najmä telekomunikačný sektor, ale negatívny dosah cítiť aj v ďalších. The Economist uvádza príklad talianskej elektrárenskej spoločnosti Enel, ktorý dosť plasticky vykresľuje celú situáciu. Vláda v Ríme v novembri 1999 predala 34,5 percenta akcií spoločnosti za 18,7 miliardy USD. Enel následne pristúpil k niekoľkým akvizíciám na telekomunikačnom trhu, čo sa v konečnom dôsledku podpísalo pod prepad ceny jeho akcií o 30 percent. Taliansky kabinet sa preto vlani rozhodol posunúť plánovanú druhú časť privatizácie, kým sa ceny nezotavia. Štát tak zostáva majoritným vlastníkom Enelu.

Ako dlho bude privatizačný útlm trvať, nebude podľa odborníkov závisieť len od vývoja na trhoch. Významný pozitívny impulz by mohla tak dať francúzska pravicová vláda, ak by sa odhodlanejšie pustila do predaja takých „lákadiel“, ako je Gaz de France (odhadovaný zisk 7 miliárd USD) či elektronická a obranná spoločnosť Tales (okolo 5 miliárd USD). Tiež bude zaujímavé, aký vplyv v tomto smere bude mať júnové rozhodnutie Európskeho súdneho dvora, podľa neho je ponechanie si tzv. zlatej akcie zo strany štátu v rozpore s voľným pohybom kapitálu v rámci EÚ. Na jednej strane tento verdikt určite posmelí investorov. Vlády sa však budú musieť rozlúčiť s názorom, že privatizácia je ideálnym spôsobom ako štát môže získať peniaze bez toho, aby stratil vplyv nad spoločnosťou.

Rastislav Boldocký