Trochu nespokojnosti neškodí

Sociálny dialóg má, mierne povedané, značné rezervy

Dostať kvalitu sociálneho dialógu na Slovensku na európsku úroveň je jednou z požiadaviek spoločenstva, do ktorého máme namierené. Pomáhajú nám v tom aj predvstupoví poradcovia z Holandska a Veľkej Británie, ktorí tu pôsobia v rámci twinningového projektu. Oceňujú, že máme vytvorené formálne štruktúry na jeho fungovanie a to, že vôbec existuje. Ako však vnímajú sociálny dialóg jeho priami účastníci, predstavitelia zamestnávateľov a zamestnancov? Ing. Štefan Šulo, prezident Zväzu kožiarskeho a obuvníckeho priemyslu (ZKOP) pri porovnaní s predchádzajúcimi rokmi tvrdí, že rokovania sú čím ďalej, tým náročnejšie. Pritom tak ako po iné roky, aj teraz napokon dospeli s príslušným odborovým zväzom k uzavretiu kolektívnej zmluvy. „Požiadavky odborov boli tentoraz vyššie, čo vyplýva z ekonomickej a zo sociálnej situácie, no podmienil ich aj nový Zákonník práce. Sme malý zväz, vyjednávame v mene len piatich členov, preto nerobíme svoj návrh kolektívnej dohody, ale pripomienkujeme niekoľkokrát návrh odborov. Požiadavky spočiatku bývajú protikladné, je dosť sporných bodov, ale účelom niekoľkých stretnutí počas kolektívneho vyjednávania a zasadnutí orgánov tak odborových, ako aj našich, je dospieť k solídnemu konsenzu. V tomto roku nám to trvalo dlhšie, ale napokon sa dohoda zrodila, keď každá strana v niečom ustúpila.“ Potrebu dohodnúť sa zdôrazňuje aj Igor Lenský, viceprezident Konfederácie odborových zväzov (KOZ), práve tak ako Ing. Juraj Borgula, hlavný vyjednávač za Asociáciu zamestnávateľských zväzov a združení (AZZZ). Podľa I. Lenského by sme sa od európskych krajín mali naučiť to, čo Bruno Kreisky nazval zažitým sociálnym partnerstvom. „To znamená, že všetci hráči v tom priestore

sa snažia hrať

v takom zmysle, že je vždy lepšie dohodnúť sa, ako sa nedohodnúť. A že aj kompromisná dohoda, keď nie každý presadí to, čo si predstavoval, je dobré riešenie.“ Ako príklad uvádza posledné rokovanie Rady hospodárskej a sociálnej dohody (RHSD) o minimálnej mzde: „Naša predstava je jasná - 50 % priemernej mzdy, to je 6190 Sk. Zamestnávatelia navrhli 44 %, vláda 45 %. Povedali sme, že ustúpime na 45 %, ak komunita sociálnych partnerov na mieste dospeje k takejto dohode. Žiaľ, nedospeli sme. My naďalej presadzujeme 6190 Sk, no boli sme ochotní odstúpiť od tejto oprávnenej požiadavky - v záujme dohody,“ interpretuje pozíciu KOZ I. Lenský. Príkladom minimálnej mzdy si poslúžil aj J. Borgula, ktorý vidí základný problém vo vnášaní politiky do vzťahov v tripartite: „Argumenty na zvyšovanie minimálnej mzdy zo strany odborov sú toho typu, že aj vo Francúzsku je to tak. Na to mám však perfektný protiargument: V Mongolsku to tak nie je.“ Podľa J. Borgulu sa na takejto úrovni argumentácie otázky, ktoré sú predmetom sociálnych vzťahov, vybaviť nedajú. Ide tam aj o výkonnosť ekonomiky, o zvyklosti v odmeňovaní, stav pracovnej disciplíny, mieru nezamestnanosti a ďalšie. „Ak tu budeme mať ekonomické pozadie francúzske, vzťahy, výkonnosť atď., môže byť taká minimálna mzda,“ uzatvára J. Borgula a dodáva, že vláda má jednoznačne tendenciu podporovať v tomto smere odbory, a to pre jednoduchú príčinu - odborári vedia zohnať

viac hlasov

ako zamestnávatelia. Jeho najvážnejšie výčitky však smerovali na adresu politikov, nie sociálnych partnerov. Myslí si, že na pracoviskách majú zamestnávatelia veľmi silnú pozíciu a na odvetvovej úrovni sú vzťahy korektné. Tam sa rokovania vo väčšine prípadov skončia takou dohodou, že obidvaja sú mierne nespokojní a vtedy je to dobré. „Aj s kolektívnou zmluvou strojárov, ktorou sa zaoberám,“ dodáva J. Borgula, „to bolo tak, že po ôsmich či deviatich veľmi vzrušených sedeniach sa dospelo k záveru, ktorý neuspokojil ani nás, ani odbory. Ale podpísali sme ju, bude fungovať a za nejaký polrok sa k tomu vrátime a budeme vyjednávať ďalej.“ Problém však vidí na vrcholovej úrovni - veď už druhý rok nie je uzatvorená generálna dohoda. „Akýkoľvek hlas o tom, že ide o potrebný inštrument, ktorý dáva základ smerovania pre dialóg na odvetvovej a podnikovej úrovni, je zamietnutý, a to väčšinou zo strany vlády. Tá to evidentne nepovažuje za príliš dôležitý bod. No zanedbávanie sociálneho dialógu, ktorý by mal prebiehať celou spoločnosťou, môže

viesť k tomu,

že niektoré čiastkové nespokojnosti prerastú do takých problémov, ktoré sa už nebudú dať zvládnuť,“ myslí si reprezentant AZZZ. Ako vraví, politici majú tendenciu podceňovať sociálny dialóg. „Pred voľbami sa nasľubuje, nejaký mesiac to vydrží, a potom to zakape,“ nedáva si J. Borgula servítku pred ústa. To je aj súčasný príklad, keď sa vláda najprv postarala o prijatie zákona o hospodárskom a sociálnom partnerstve (o tripartite), potom uzavrela generálnu dohodu, tá však zostala jediná za štvorročné obdobe. „Podľa mňa je vina na strane vlády,“ hovorí J. Borgula a dodáva: „Opäť sa objavujú sľuby od politických strán, že budú pokračovať v sociálnom dialógu. Stále mám však pocit, že sociálny dialóg sa neberie v tejto spoločnosti vážne, a to hlavne preto, lebo neexistuje prepojenosť medzi jeho jednotlivými úrovňami.“

Zuzana Krútka