Slovensko má dve tváre

Pri pohľade do super- a hypermarketov sa môže zdať, že s našou životnou úrovňou to nie je také zlé, ako sa vraví. Pravda, to je iba veľmi letmý pohľad. Slovensko má rôzne tváre a rozdiely medzi jednotlivými regiónmi sú alarmujúce. Celoštátna miera nezamestnanosti sa dlhší čas pohybuje okolo 20 percent, čiže okolo pol milióna ľudí v produktívnom veku. Ale napríklad v regióne Gemer, na juhu stredného Slovenska, sú desiatky obcí, kde to postihuje 90 percent obyvateľstva. V oblasti je bez práce skoro každý druhý obyvateľ. Na jedno voľné pracovné miesto pripadá viac ako 200 nezamestnaných. Vo väčšine obcí chýba infraštruktúra, mnohé z viac ako 2600 obcí Slovenska pustnú a starnú.

Výnimkou je iba Bratislava, ktorá v prepočtoch hrubého domáceho produktu a parity kúpnej sily na obyvateľa už „dohnala“ priemer Európskej únie. Celoslovenská výkonnosť je však iba polovičná, vo východných okresoch Svidník a Stropkov dokonca iba tretinová. Bratislava vytvára skoro polovicu všetkých slovenských daní, ktoré sa dajú územne lokalizovať. Na Bratislavčana tak pripadá 50-tisíc Sk, zatiaľ čo na obyvateľa Prešovského kraja iba 4900 Sk. Bilanciu ešte zhoršuje vyplácanie podpôr v nezamestnanosti a náklady na úradníctvo, ktoré sociálne dávky obhospodaruje. Nožnice sa čoraz viac roztvárajú, pripúšťajú tvorcovia územnej reformy. Vznikli síce nové samosprávne kraje, zhodujúce sa s doterajším administratívnym rozdelením krajiny, ale zatiaľ nedostali nástroje a zdroje na rozvoj. Namiesto „polycentrického modelu“ s oporou v malom a strednom podnikaní zostáva podľa názorov niektorých expertov rozhodujúce slovo centru, pre ktoré sú zaujímavejší veľkí investori typu U. S. Steel a Volkswagen, ktorých celozávodná dovolenka dokáže rozhýbať hospodárske štatistiky. Odborníci už dlhší čas kritizujú, že regionálna politika sa roky nerobila, peniaze sa „stratili“ v nových inštitúciách a nie v efektívnych programoch. Výsledkom je, že nezamestnanosť v problémových okresoch stále rastie.

Stavať na veľké fabriky je nebezpečná hra, tvrdia analytici. Fabriku, ktorá na Slovensko prišla za nízkymi mzdami, bez problémov možno presťahovať, len čo platy vzrastú. A „marginálne regióny“, teda na okraji rozvoja, sa neraz opierali o kľúčové fabriky, ktoré po prechode z centrálneho plánovania na trhovú ekonomiku neobstáli v konkurencii a ich široké okolie rozšírilo zoznam „hladových dolín“. Iluzórne sú aj nádeje vkladané do umiestnenia zahraničných investícií, tie totiž prídu iba tam, kde nájdu efektívne prostredie. Život kypí okolo ľahko dostupných centier - Bratislava, Trnava, Trenčín či Nitra, Banská Bystrica, Žilina a Zvolen a na východe iba Košice a Prešov. Ale celé oblasti zostávajú podľa názoru niektorých analytikov bokom. Zmení sa čosi vstupom do EÚ?

Čím skôr si uvedomíme, že to je ilúzia, tým lepšie. Rozdiely sú totiž priepastné, nedajú sa preskočiť a pretrvajú dlhé desaťročia, lebo celé Slovensko sa životnou úrovňou EÚ vyrovná najskôr okolo roku 2030.

Eleonóra Bujačková