POĽSKO DVÍHA HLAVU

„Ak by finančný príspevok Poľska do EÚ prevýšil jeho príjmy z únie, Poľsko sa môže rozhodnúť proti vstupu do EÚ,“ varovne včera poznamenal poľský minister zahraničných vecí Wlodzimierz Cimoszewicz. A nezostal pri tom. Následne nahlas vyslovil názor, ktorý sa v kandidátskych krajinách väčšinou iba šepoce: „Fakt, že Brusel otáľa so zverejnením spoločného stanoviska k finančným otázkam, ohrozuje rozšírenie EÚ v pôvodne dohodnutom termíne.“

V prípade ministrovho vyjadrenia je tón možno ešte dôležitejší ako obsah. Lebo situácia, že niektorá z kandidátskych krajín bude po vstupe viac platiť do rozpočtu EÚ, ako z neho dostávať, je hypotetická a výrazne nepravdepodobná. Toho si je vedomý aj Cimoszewicz a ani sa tým netají. No takisto je pravdepodobné, že kandidátske krajiny dostanú spoločné stanoviská k finančným otázkam dosť neskoro, keď už nebude veľa času na vyjednávanie. Poľsku sa to jednoducho nepáči. Do únie prichádza so 40-miliónovým trhom a môže sa mu stať, že v mene dodržania harmonogramu rozšírenia bude musieť pristúpiť na nevýhodný kompromis v otázkach financovania. A práve preto jeho poprední politici začínajú hovoriť z pozície rovnocennosti. Doteraz sme počúvali len podmienené súvetia typu: Ak načas nesplníte prístupové kritériá a neuzavretie kapitoly, nebudeme vás môcť prijať. Teraz už podmieňovanie prichádza aj z iného smeru: Ak nesplníte minimum toho, čo žiadame, nevstúpime.

Navyše je tu ešte jeden dôležitý moment. Ak sa aj podarí dosiahnuť kompromis v otázkach financovania a úspešne ukončiť prístupové rokovania do konca roka, kandidáti stále nemajú záruku, že do roku 2004 budú v únii. Najpriamejšou hrozbou zablokovania celého procesu je opakované írske referendum o Zmluve z Nice. Ale aj bez toho je tu celý ratifikačný proces v členských krajinách. Prieskumy európskej verejnej mienky naznačujú, že v každom Európanovi sa skrýva malý nedôverčivý Ír, ktorý len čaká na zámienku, aby sa prejavil. Okrem toho nie je vylúčené, že ešte pred začiatkom procesu ratifikácie v jednotlivých členských krajinách prídu k moci politické strany menej naklonené k rozširovaniu (voľby v Nemecku sú napríklad naplánované na september). Najskorší termín rozšírenia je rok 2004, o tom najneskoršom sa radšej mlčí.

Zaujímavé bude sledovať, ako sa k poľskému razantnejšiemu nástupu postavia ďalší kandidáti. Veď aj títo sú v podobnej pozícii, ibaže ich trh je o niečo menší. Zostane ich podpora poľským stanoviskám len vo verbálnej rovine alebo sa rozhodnú pre koordinovanú akciu v rámci rôznych regionálnych zoskupení? Spoločný aktívnejší boj o väčší podiel z fondov EÚ by mal určite väčšiu šancu na úspech ako samostatné vyjednávanie. Pravda, je tu riziko, že takýto krok by vážne ohrozil a ešte viac spomalil proces rozšírenia.

Rastislav Boldocký