V sieti dlžôb zásluhou štátu

Slovenské elektrárne sú zdravým a schopným podnikom

Do konca roka musia Slovenské elektrárne splatiť dlhy za 10 mld. Sk, pričom vedenie elektrární navrhuje niekoľko možností, ako zabezpečiť potrebné finančné zdroje. V materiáli predkladanom do vlády SE uvádzajú, že elektrárne sa nezaobídu pri splácaní úverov bez ďalšej záruky štátu. Komerčné banky tým podmieňujú poskytnutie ďalších úverov. Takto by sa mali v druhom polroku financovať z dlhovej služby 8,6 mld. Sk. Čiastočným riešením by mohla byť úhrada úverov so štátnou zárukou z výnosu privatizácie SE. Vedenie SE tiež potvrdilo, že celkové voľné úverové limity, ktoré majú banky voči elektrárňam, predstavujú 623 mil. Sk. Väčšina bánk oznámila plnú úverovú angažovanosť voči SE. Znamená to, že nemôžu bez zabezpečenia štátnou zárukou poskytnúť ďalšie peniaze. Aj banky s voľnými limitmi (Prvá komunálna banka, Slovenská sporiteľňa) budú požadovať zabezpečenie štátnou zárukou, a preto nesúhlas Úradu pre štátnu pomoc s poskytnutím garancií by mohol byť podľa vedenia elektrární negatívnym signálom. Do úvahy však prichádzajú aj iné formy financovania

dlhovej služby

bez štátnej záruky. Elektrárne rokujú s Bank of Tokio-Mitsubishi so sídlom v Londýne o poskytnutí úverovej linky v objeme 75 mil. EUR bez štátnej záruky so splatnosťou do piatich rokov. Najväčší výrobca elektriny pripravuje v spolupráci so Slovenskou sporiteľňou a Tatra bankou emisiu dlhopisov za 7,3 mld. Sk so štátnou zárukou a splatnosťou 10 rokov. Úrad pre štátnu pomoc pritom požaduje, aby žiadosť o štátnu záruku bola zdôvodnená vplyvom potenciálnych uviaznutých nákladov na finančné hospodárenie spoločnosti pred liberalizáciou trhu s elektrickou energiou. Základná otázka znie: má alebo nemá štát „strkať nos“ do záležitostí elektrární? Drvivá väčšina odborníkov, s ktorými sme spoločne hľadali odpoveď na našu otázku, zhodne vychádza zo základnej platformy, že SE je prakticky stále štátnym podnikom. Bývalý generálny riaditeľ SE Tibor Mikuš ako tieňový minister hospodárstva v HZDS-ĽS zdôrazňuje, že novej vláde sa hneď v počiatočnej stabilizačnej fáze (najmä v prvom roku po voľbách) musia

uvoľniť ruky

pri poskytovaní štátnych garancií. Na zreteli mal predovšetkým problémy sieťových odvetví a energetiky. Momentálna situácia neumožňuje elektrárňam naplno investovať ani len do zákonom stanovených rekonštrukčných a modernizačných prác. Má to negatívny dosah nielen pre samotné SE, ale následne aj pre kooperujúce firmy (Energomont Trnava či EZ-Elektrosystémy Bratislava a pod.) ktorých participácia na projektoch zvyšovania bezpečnosti, životnosti a modernizácie výroby elektriny napríklad v jadrových elektrárňach je doslova existenčnou otázkou, vecou prežitia. Doterajšie rokovania s európskymi i svetovými bankami (najmä s EBOR a Európskou investičnou bankou) totiž podľa T. Mikuša potvrdzujú záujem financovať infraštrukturálne a rozvojové projekty na Slovensku, a to bez ohľadu na výsledky jesenných volieb. Zásadnou podmienkou zahraničných bankových domov je participácia štátu. Pôjdu len do syndikovaných úverov s priamou garanciou štátu! Ak však súčasná vláda náhodou stihne do volieb predať elektrárne, budeme mať pri vybavovaní úverov od bánk dvojnásobne ťažšiu rokovaciu pozíciu: štát nebude mať v rukách dostatočný majetok, ktorým by mohol ručiť. A tak buď odíde z banky „s dlhým nosom“, alebo bude musieť prijať od bánk podstatne prísnejšie a z pohľadu SR menej výhodné úverové podmienky. Aj to je jedno z úskalí bezhlavej politiky výpredaja strategických podnikov, namiesto toho, aby sme sa zbavovali a ponúkali na výdaj „staré dievky“. Pripomeňme, že Fond národného majetku v úlohe zriaďovateľa SE poveril výkonom práv ako skoro výlučného akcionára (okrem časti patriacej SPP a RIF) ministerstvo hospodárstva. Rezort má v dozornej rade svojich zástupcov - bývalý generálny riaditeľ sekcie energetiky, nerastných surovín a hutníctva Ing. Ondrej Studenec je predsedom dozornej rady a štátny tajomník ministerstva hospodárstva JUDr. Ján Sabol je členom dozornej rady. Tí by mali byť schopní presadzovať záujmy štátu v SE. (Upozornenie pre ministra hospodárstva Ľ. Haracha, ktorý v návale iných povinností asi pozabudol, že O. Studenec je už na ceste za obchodného radcu na Ambasáde SR v Štokholme, ale stále je aj predsedom dozornej rady elektrární, pozn. red.). Podnikanie SE je silne a dlhodobo negatívne poznačené zásahmi a vplyvmi štátu. Napríklad tým, že elektrárne museli nahrádzať sociálnu politiku štátu (tzv. krížové dotácie) a nemohli dlho určovať svoje ceny podľa skutočných trhových potrieb. Vďaka doterajšej politike štátu sa tiež financujú výroby, ktoré by boli pri vyšších cenách energie neefektívne a vytláčajú tak projekty, ktoré by boli efektívne pri plne trhových podmienkach. Zdravý

vývoj cien

energie je aj podľa T. Mikuša jedným z kľúčových momentov nielen pre transformáciu energetiky, ale aj na urýchlenie štrukturálnych reforiem, nevyhnutných pre vybudovanie efektívneho trhového mechanizmu, s cieľom znížiť vysokú energetickú náročnosť hospodárstva SR. Rozdiel cien vstupov a výstupov produktov s regulovanými cenami spôsobuje pokles ziskovosti podnikateľských subjektov (nedostatočná tvorba vlastných zdrojov spôsobuje nevyhnutnosť financovania prevažne z úverov), neschopnosť splácať záväzky, za ktoré ručí štát, aj pokles odvodov do štátneho rozpočtu. Deformované ceny energie, ktoré určoval štát prostredníctvom ministerstva financií, negatívne ovplyvňovali celé slovenské podnikateľské prostredie, pretože nie sú dostatočne transparentné a môžu dávať nejasné až falošné informácie pre výrobcov, dodávateľov aj spotrebiteľov energie. Následne je z pohľadu vrcholového manažmentu SE ťažké prijímať aj správne investičné rozhodnutia. Pre racionálne fungovanie trhu - aj z hľadiska nášho vstupu do OECD a EÚ - je preto nevyhnutné čo najskôr odstrániť (sociálne únosným spôsobom, s možnou kompenzáciou

sociálne slabším vrstvám) všetky druhy dotácií k cenám energie (vrátane tzv. krížových) a zosúladiť tento proces nápravy cien s nápravou tarifných sústav tak, aby každý

odberateľ hradil

náklady svojim odberateľom. Energetická legislatíva, platná do 30. 6. 1998, kládla dôraz na maximálnu samostatnosť zásobovania štátu. Pozornosť celkovej efektívnosti nakladania s energiou, hospodárnosti a ekológii sa síce deklarovala, ale efektívny rámec pre kontrolu a reguláciu nebol dosiahnutý. Skutočný efektívny regulačný rámec pre elektroenergetiku nebol však dosiahnutý ani zákonom č. 70/1998 Z. z. o energetike, podľa ktorého je regulácia zastúpená v troch rezortoch. Reguláciu cien vykonáva MF SR,

reguláciu cez licencie, povoľovanie nových zdrojov a dozor v štátom vlastnených podnikoch vykonáva MH SR a dozor nad ochranou pred zneužitím monopolného postavenia Protimonopolný úrad SR. U nás sa pri

regulácii cien elektriny (na rozdiel od ČR, Maďarska alebo Poľska) nepodarilo presadiť také ceny pre obyvateľov, ktoré by pokrývali aspoň výrobné náklady. Rezort hospodárstva totiž nebol schopný seriózne

posudzovať návrhy SE, pretože ministerskí úradníci nemali to, čo v SE už dlhodobo používajú, a to materiálne, technické a personálne predpoklady na spracovávanie návrhov metódami plánovania najnižších nákladov a pod. (tzv. Least Cost Planning a Integrated Resources Planning). Sú všeobecne vo svete uznávané a používané napríklad v Electricité de France či v americkej spoločnosti LCG Consulting. V tejto súvislosti sa treba dotknúť aj osobných vzťahov, ktoré boli poznačené komplexmi (ak to nechceme nazvať plánovaným zlým úmyslom) niektorých štátnych úradníkov MH SR. Čo to prinášalo a prináša v každodennom živote? Situácie, keď to,

čo navrhovali

a presadzovali elektrárne, ministerskí úradníci neboli schopní ani seriózne posúdiť. Dokonca z márnomyseľnosti to odmietali a presadzovali iné riešenia. V niektorých prípadoch vyhlásili, že „SE sa mýlia“. Napriek tomu, že na dokumentoch boli desiatky podpisov renomovaných odborníkov, a „že je to ináč“. Pritom sa energetickí odborníci viackrát na tvári miesta v Bruseli mohli presvedčiť, že niektorí ľudia z MH SR do dokumentov vpísali svoje vlastné údaje bez serióznych analýz a posúdenia odborníkmi. A to aj do takých, ktoré odišli do Európskej komisie - navyše, s gramatickými chybami a zlým odborným prekladom do anglického jazyka! Ako potom môže verejnosť na Slovensku veriť serióznosti slovenských predstaviteľov napríklad pri príprave dokumentov o odstavení Jadrovej elektrárne Bohunice (EBO), keď poslanci v parlamente netajili pochybnosti, či SR potrebuje finančnú pomoc od Európskej banky pre obnovu a rozvoj. Sám minister spravodlivosti J. Čarnogurský vyjadril pochybnosti, či sa peniaze EBOR skutočne použijú na prospech EBO (alebo zneužijú v rámci predvolebnej kampane, pozn. red.). Na záver možno sumarizovať: SE sú „dieťaťom“ štátu. Štát ako majiteľ im diktoval, čo môžu a čo nie. Pretrvávajúce ekonomické ťažkosti elektrární sú priamym dôsledkom týchto vzťahov, pretože aj v minulosti mu štát bránil v použití systémových a zákonných krokov na získanie finančných prostriedkov (penále štátnych podnikov a organizácií, či redukovanie sociálnej - neefektívnej výroby, neprenesenie inflácie do cien elektriny a pod.) a prinútil SE, aby si brala

bankové úvery,

ktoré boli mnohokrát nevýhodné. Teraz ich SE musia splácať, ale kto im má pomôcť, ak nie jeho vlastný majiteľ, ktorý ho dokonca do tejto situácie dostal, pretože nebola dodržiavaná rovnováha medzi investičnou, výrobnou a cenovou politikou, pretože napriek čiastočnej liberalizácii vstupov do energetiky sa z politických dôvodov stále ešte udržovali deformované ceny výstupov. Tieto tendencie, ale aj ďalšie dôvody (pokles spotreby u veľkoodberateľov, zhoršovanie štruktúry odberateľov, povinná ekologizácia energetických zdrojov, nárast pohľadávok voči odberateľom a pod.) vyústili do zadlženia a postupného približovania sa k insolventnosti niektorých podnikateľských subjektov energetiky, ktoré im neumožňujú riešiť problémy bez podpory štátu. Preto štát musí mať prvý záujem, aby jeho (štátny) podnik fungoval, aby mal možnosť dlhy splatiť, teda on sám (štát) by mal mať záujem, aby tieto garancie dostal. V opačnom prípade by takýto postoj štátu bol postoj

macochy,

ktorá bráni svojim deťom zarobiť si samostatne na chlieb, a ešte ich bude aj kritizovať, že sú hladné. Veď to nemá logiku! Výstižne to vyjadril generálny riaditeľ SE Vincent Pillár v rozhovore práve pre Hospodársky denník, keď povedal: „Verím, že ministerstvo skôr, ako by podľahlo tlaku na hraniciach prestupujúcich „dravcov“ v obchodovaní s elektrickou energiou, sa zamyslí aj nad tým, že dlhy za investície do energetiky sú hlavne štátne a štát by mal spraviť všetko preto, aby boli splatené! Nepoznám lepší spôsob splácania, ako vyrábať a svoj výrobok predávať.“

Tibor Bucha