Hrozby bezpečného sveta

Keď dal svet z jednostrannej iniciatívy Spojených štátov v polovici júna oficiálne zbohom Zmluve o protiraketovej obrane (ABM), ktorá od roku 1972 vyše tri desaťročia limitovala počty raketových obranných systémov Ruska a USA, Washingtonu sa otvorili možnosti pokračovať vo svojom budovaní protiraketového dáždnika. Cenou útechy pre Rusko bola najvýraznejšia odzbrojovacia dohoda, ktorá počíta do roku 2012 so znížením počtu strategických jadrových zbraní zo súčasných 6000 na 1700 až 2200. Hoci by to podľa Busha malo „likvidovať dôsledky jadrovej konfrontácie medzi oboma krajinami“, už vtedy ruská tlač štipľavo podotkla, že „USA a Rusko nechcú byť nepriateľmi, ale naďalej si uchovajú jadrový arzenál dostatočný na adekvátnu odpoveď“ (Moskovskij komsomolec). Pre USA to bol však oveľa príťažlivejší ťah, pretože im ABM prakticky stála v ceste a jej ignorovaním by síce porušili platné medzinárodné právo, no dali by príklad aj ambicióznym, zatiaľ nejadrovým jednotlivcom. Ak aj totiž päť oficiálnych svetových atómových veľmocí (USA, Rusko, Čína, Veľká Británia a Francúzsko) zdôraznilo pripravenosť na úplné odzbrojenie a likvidáciu svojich arzenálov atómových zbraní a rešpekt pred Zmluvou o nešírení jadrových zbraní (TNP) z roku 1970, sú tu neoficiálne, oveľa nebezpečnejšie jadrové štáty, ktoré by radi svoje svaly vyskúšali. Spomínanú zmluvu napr. nepodpísala India, Pakistan, Izrael a Kuba, pričom prvé tri štáty jadrové zbrane vlastnia. Okrem toho sú tu krajiny ako Irán, Egypt, Irak, ktoré podľa amerických tajných služieb skúšajú vyrobiť jadrovú zbraň na základe dodávok komponentov z iných krajín. Samotná Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (MAAE) ešte pred dvoma mesiacmi varovala, že rádioaktívny materiál potrebný na výrobu tzv. špinavej bomby sa dá získať skoro v každej krajine, pričom viac ako stovka štátov nemá páky na zabránenie krádežiam a následnému pašovaniu takéhoto tovaru. Dokonca ani samotné Rusko, ktorému chýbajú najmä finančné zdroje na ochranu, resp. na zaplatenie vedcov, ktorí tak svoje mozgy ponúkajú aj nebezpečným krajinám.

Minuloročný jedenásty september však okrem konvenčných zbraní zapáchol aj možným využitím zbraní nekonvenčných - teda okrem jadrového aj biologickým či chemickým útokom. Ak sa však antraxové zásielky ukázali ako dielo domácich šialencov, sú tu krajiny, ktoré ich môžu použiť na vyrovnávanie si vlastných účtov. Zostaňme bokom od faktu, koľko ktorá krajina do daného programu zaobstarania si týchto zbraní investovala, resp. či ich má, pretože to zatiaľ verifikovateľne dokázané nie je a existujú len útržkovité dohady. Aj v prípade Iraku. Nebezpečenstvo súčasného vnímania a zahrávania sa s pojmami ako použitie či zastrašovanie nekonvenčnými zbraňami však dáva priestor skutočne aj šialencom. Spojené štáty v novej doktríne, proti ktorej sa stavia aj NATO, proklamovali, že si vyhradzujú právo preventívne zasiahnuť, dokonca nevylučujú ani jadrové prostriedky. Indicko-pakistanský spor preto dokonca žongloval s pojmom ako jadrový útok. Po jeho zažehnaní tu máme vyhlásenie Izraela, že ak Irak zaútočí biologickými zbraňami, použije ako odvetu jadrové zbrane. Takže ak Izrael podľa viceministra obrany E. Sneha zotrváva aj naďalej v zastieracej politike o existencii atómových zbraní, je zrejmé, že ich vlastní. No čo je horšie, túto alternatívu schválili aj USA.

Vytvorenie „bezpečného“ sveta preventívnych útokov proti hrozbám „totalitných režimov a nepriateľov mieru“ (G. W. Bush) preto môže priniesť extrémne hrozby.

Slávka Blazseková

Počet raketových hlavíc (2000)

Čína 284

USA 6000

Rusko 6000

Francúzsko 512

Veľká Británia 464