Predaj za každú cenu?

Minulý týždeň vláda SR odštartovala privatizáciu monopolného slovenského výrobcu elektriny a. s. Slovenské elektrárne (SE). V ňom spolu s FNM SR vyzvala potenciálnych strategických investorov, aby do 12. augusta vyjadrili spoločnosti PricewaterhouseCoopers (PWC), ktorá je poradcom vlády pre privatizáciu SE, svoj predbežný záujem o získanie minimálne 46,14 % a maximálne 49 % akcií v SE. V následných predbežných ponukách, ktoré treba podať už do 26. septembra, by uchádzači o nevestu mali povedať viac. Predovšetkým či majú záujem o SE ako celok alebo o vstup do jednej z dvoch dcérskych spoločností SE. Konkrétne do jadrových elektrární alebo do spoločnosti zastrešujúcej ostatné zdroje. Pripomeňme, že spôsob privatizácie SE vyvoláva už niekoľko rokov búrlivé diskusie. Podľa vyjadrenia bývalého generálneho riaditeľa SE a uznávaného odborníka Tibora Mikuša vláda aj napriek tomu, že odborné grémiá (aj písomne) niekoľkokrát kritizovali priebeh a prípravu privatizácie (stanoviská dekanov elektrofakúlt má Hd k dispozícii) odmietla spoluprácu s týmito odborníkmi. Naposledy oslovili otvoreným listom vládu SR traja dekani elektrotechnických fakúlt, ktorí kritizovali charakter pripravovanej privatizácie a vyzývali vládu na konštruktívnu spoluprácu. Podľa informácií T. Mikuša doteraz ani takéto autority nedostali žiadnu odpoveď. Dodal, že samotné SE tiež niekoľkokrát písomne informovali Ministerstvo hospodárstva (MH) SR o svojich výhradách k postupu privatizácie, ani tie však

doteraz nikto

nebral do úvahy. Na ilustráciu uviedol posledné takéto stanovisko SE zaslané ministrovi hospodárstva Ľubomírovi Harachovi 18. 7. 2002. Hovorí o tom, že SE - ak už sa majú privatizovať - tak potom treba preferovať taký privatizačný variant, v ktorom SE pôjdu do privatizácie ako celok. Dôležitosť tejto požiadavky vysvetlil T. Mikuš nasledujúco: „SE sa skladajú z troch rôznych druhov zdrojov (výroba elektrickej energie je diverzifikovaná na jadrové, tepelné a vodné elektrárne). V súčasnej podobe SE teda predstavujú ekonomicky veľmi efektívny nástroj. Jeho rozdelenie prinesie podľa T. Mikuša zníženie technickej aj ekonomickej hodnoty a zníženie funkčnosti elektrární ako celku. Samotní zahraniční záujemcovia o SE, s ktorými doteraz T. Mikuš mal možnosť hovoriť, v osobných rozhovoroch jednoznačne tvrdili, že majú záujem

o vstup do SE,

pokiaľ budú elektrárne dané do privatizácie ako funkčný celok. A že dnes SE takýmto funkčným celkom sú, to dokazuje história prevádzky a parametrov, ktoré sa v slovenskej elektrizačnej sústave dosahujú v posledných šiestich rokoch. Vďaka optimálnej štruktúre zdrojov SE plnili požiadavky UCTR a SR je z tohto hľadiska hodnotená ako najlepšia krajina spomedzi Vyšehradskej štvorky. Výhrady mnohých energetikov k privatizácii SE súvisia s viacerými aspektmi. Čoho sa týkajú? Jednak sa SE nachádzajú v zložitej situácii. Podpísala sa pod ňu potreba investovať do dostavby Mochoviec a do zvyšovania bezpečnosti existujúcich jadrových zdrojov. Ďalej tiež nevyhnutnosť ekologizácie výroby v tepelných elektrárňach a najmä zdeformovanie cien elektrickej energie, ktorých zreálňovanie sa najmä v minulom volebnom období z populistických dôvodov stále odkladalo „na potom“. V súčasnosti má základné

imanie SE

hodnotu 38 miliárd Sk. Výška úverov je 58 miliárd Sk, z toho na 28 miliárd Sk pôžičiek, garantuje štát zárukami. Ich splácanie môže ohroziť nielen predčasné odstavenie najefektívnejšieho zdroja - Jadrovej elektrárne V-1 v Jaslovských Bohuniciach, ale i odčlenenie energetickej časti Vodného diela Gabčíkovo (VDG) z majetku SE. Vedeniu SE sa koncom minulého roka v rámci reštrukturalizácie (SE sa rozčlenili na tri subjekty - Slovenskú energetickú a prenosovú sústavu, Tepelnú energetiku Košice a Slovenské elektrárne, ktoré zastrešujú všetky výrobné zdroje) len veľmi ťažko podarilo získať súhlasné stanovisko veriteľov. Dokonca s takým úspechom, že ani jeden nepožadoval okamžité vyplatenie úveru. No rokovania o ďalšom znížení základného imania kvôli VDG sa dosiaľ - podľa našich informácií - neposunuli dopredu. Tretím nebezpečenstvom, ktoré môže mať

negatívny vplyv

na hospodárske výsledky SE, a tým aj na schopnosť splácať úvery a v konečnom dôsledku na záujem potenciálnych investorov, je prirýchle otvorenie trhu s elektrinou do zahraničia. V prípade, že by už od januára vstúpil do platnosti pôvodný návrh vyhlášky MH SR, mohli by mať SE vážny problém s odberom svojej produkcie. Vyhláška (ešte nie je schválená) navrhuje, aby už od budúceho roka mohli odberatelia s ročnou spotrebou nad 40 GWh doviezť až tretinu svojej produkcie zo zahraničia. Proti takému zneniu sa logicky SE ostro postavili. Východiskom pre SE by jedine bolo odstaviť zdroje, ktoré na výrobu využívajú domáce hnedé uhlie. V porovnaní s jadrovými či vodnými elektrárňami je v nich výroba elektriny najdrahšia. Paradoxne pritom nedávne valné zhromaždenie SE zaviazalo vedenie spoločnosti odobrať od baníkov zvýšené množstvo hnedého uhlia, a tým vlastne vyprodukovať pre spoločnosť ďalšiu stratu. Samozrejme, pre udržanie sociálneho zmieru, preto k uvedenej vyhláške vedenie SE pred niekoľkými týždňami adresovalo kompetentným na MH SR tiež svoje výhrady. Kým viacerí členovia vlády ho za odvahu vysloviť svoj názor

div, že nenavrhli

odvolať, minister hospodárstva Ľ. Harach ho nasledujúcimi slovami, ktoré potvrdil aj pre Hd, podržal. Konkrétne povedal: „Vedenie a. s. Slovenské elektrárne neobhajuje svoje súkromné záujmy, ale záujmy firmy. Pretože si vlastne plní úlohu, ktorá sa od neho očakáva, nemožno ho za taký postoj kritizovať. Ľ. Harach tiež dodal, že obavy zo strany SE neignorujú. Schválené kalendáre postupného otvárania sa trhu s elektrickou energiou alebo znenia akcionárskych zmlúv, podľa ktorých po privatizácii zostane v rukách štátu 51 % ich akcií, vytvárajú dostatočný priestor na to, aby sa SE na liberalizovaný trh pripravili a stali veľmi silným hráčom v tomto teritóriu. Ďalej vysvetlil, že MH SR sa nebráni ani prijatiu istých ochranných opatrení smerom k SE. Môžu mať dokonca legislatívny charakter. Pritom nie sú namierené proti nikomu, ale ich cieľom je pôsobiť dovtedy, kým všetky prvky otvárajúceho sa trhu s energiami nebudú vyformované a v praxi overené. Do akej miery však bude štát chrániť SE, ukáže až

konečná verzia

pripravovanej vyhlášky a jej uplatňovanie v praxi. Navyše v súvislosti s otváraním sa trhu s elektrickou energiou nielen T. Mikuš, ale i ďalší odborníci poukazujú na nasledujúce fakty: Privatizácia SE v podmienkach, keď v SR nemáme narovnané ceny elektrickej energie a keď nie je plne sfunkčnený nezávislý regulačný úrad, je nezmyslom. Odôvodňujú to tým, že najskôr treba postaviť akúkoľvek firmu zo sieťových odvetví do reálnych, t. j. narovnaných cenových relácií a vôbec celkových ekonomických podmienok. A SE podobne, ako aj SPP, fungovali a fungujú doteraz v podmienkach prísnej regulácie výslednej ceny produktu. Pritom všetko ostatné (služby, komponenty, energonosiče) nakupujú na liberalizovanom trhu. V normálnych trhových podmienkach považuje T. Mikuš za prirodzené, že investovaný kapitál prináša 8 - 10 % zisku. Presne to isté by malo platiť pre akúkoľvek firmu. Zmysel privatizácie SE (SPP) vidí v zefektívnení činností danej spoločnosti (odvetvia) v prospech každého občana SR. Malo by sa teda povedať, že ak do SE pustíme investora, tak potom očakávame, že

donesie financie,

ktoré veľmi potrebujeme a dá nám ich lacnejšie, ako by sa štát k nim dopracoval povedzme cez banky. Druhou možnosťou je, že investor prinesie nový prístup, vlastné know-how do riadenia firmy a SE budú lepšie fungovať. Netají však skepsu v tomto smere a domnieva sa, že jediným dôvodom, prečo sa vláda tak ponáhľa s predajom SE, je životná snaha zaplátať diery v štátnom rozpočte, keď sme nedokázali oživiť ekonomiku do takej miery, aby vlastnými výkonmi bola schopná si na seba zarobiť. K vyjadreniam T. Mikuša však treba dodať, že SE sa nesprivatizujú v tomto volebnom období. Aj minister hospodárstva Ľ. Harach viackrát pre Hd potvrdil, že ide o vážnu a zložitú privatizáciu. Preto je potrebné, aby sa na nej zhodli minimálne dve vládne garnitúry. Žiaľ, T. Mikuš vyslovil aj závažné výhrady k rozhodnutiu (podobne ako v prípade SPP a rozvodných energetických podnikov) ponúknuť okrem stanoveného balíka akcií SE zahraničnému investorovi aj manažérske právomoci. Analyzovať vždy treba dlhodobé dosahy predaja SE (SPP) na štátny rozpočet a cez

peniaze štátu

na každého občana. Teda, ak sa zmení štruktúra vlastníkov, ak zároveň odovzdáme manažérske právomoci a riadenie SE do rúk cudzích vlastníkov, treba mať jasne premyslené, čo to bude znamenať z hľadiska rozvoja SE. Nehovoriac o tom, že od toho závisí aj rozvoj infraštruktúry krajiny. Ak to odovzdáme do zahraničných rúk, T. Mikuš sa pýta: budú ďalej pracovať v tom duchu, aby odvetvie energetiky (s výrazným dosahom na rozvoj Slovenska ako celku) naozaj bolo maximálne funkčné? To dnes nikto nevie zaručiť. Navyše v subdodávajúcich firmách napojených na SE (SPP) je ročný obrat niekoľko desiatok miliárd korún ročne - v rámci opráv alebo strategických investícií. Ak dáme riadenie SE do rúk nového spoločníka, bude na Slovensku nakupovať potrebné komponenty? Bude tak intenzívne a tesne spolupracovať so slovenskými firmami? T. Mikuš na tieto a podobné otázky odpovedá záporne. Vychádza z doterajších vlastných skúseností, keď zahraničné dodávateľské firmy mali vždy doteraz tendenciu doťahovať subdodávky, komponenty zo svojej materskej krajiny. Zisk sa transferuje do inej krajiny, mimo SR a občan SR stráca prácu, štát financie do štátneho rozpočtu, z ktorých platíme aj 20 % obyvateľstva bez práce. V tom vidí T. Mikuš obrovské nepriame ohrozenie slovenskej ekonomiky a sociálno-ekonomického mechanizmu štátu. Ak víťaz tendra získa v predstavenstve, ktoré prijíma svoje rozhodnutia prostou väčšinou, prevahu, slovenská strana aj

ako vlastník 51

a viac percent akcií reálne nebude môcť rozhodovať o smerovaní elektrární. Nebude môcť rozhodovať o personálnom obsadení, štruktúre elektrární, ani o ich smerovaní, nemôže rozhodovať o prípadnom delení zisku. Podľa T. Mikuša je hrubo porušený duch zákona o strategických podnikoch a strategický záujem SR, teda každého jej občana, keďže právomoc nad elektrárňami odovzdáva vláda novému majiteľovi. Na vyjadrenia T. Mikuša by druhá strana určite vytiahla protiargumenty. Predovšetkým v tom zmysle, že ak chce investor presadiť svoje know-how do praxe, úspory v znižovaní nákladov atď., musí mať manažérske právomocí. V opačnom prípade by aj naďalej hrozilo, že väčšina v predstavenstve za 51-percentného vlastníka (štát) by opäť bola pod veľkým tlakom vládnych politických strán. V súvislosti s odštartovanou privatizáciou SE netreba zabúdať na blížiace sa voľby. Úvaha, že budúca koalícia zmení či „docibrí“ podmienky tendra, je dosť reálna. Aj preto, že viaceré politické subjekty, ktoré majú šancu dostať sa do NR SR,

avizujú snahu

o prehodnotenie rozhodnutia terajšej vlády o predčasnom odstavení bohunickej jadrovej elektrárne V-1. V každom prípade by sa však (do volieb i po voľbách) mali dostať k slovu aj odborníci z praxe. Určite by poukázali aj na to, že ak sa presadí určitými skupinami presadzovaná privatizácia SE po zdrojoch (osobitne jadrové, osobitne ostatné) treba verejnosti predložiť - aspoň v hrubých črtách - možnosť vývoja. Veď - logicky - by asi niekto ťažko prejavil záujem o tepelné elektrárne, ktoré používajú domáce hnedé uhlie, ale výroba elektriny je v nich najdrahšia. Rovnako by asi investor ťažko vložil prostriedky do viacerých dožívajúcich - opäť tepelných - zdrojov. Budú sa teda predávať len tie najlukratívnejšie?

Zdena Rabayová

Tibor Bucha