Musel som to urobiť

Všeobecne je vžitá zásada, že jednotlivec je zodpovedný za celok len v rozsahu svojich právomocí. Neprotivím sa tomuto názoru. V demokratickom systéme poznáme aj rozhodovanie nepriame, to v prípade, keď sme svoju právomoc delegovali voleným zástupcom. Nie je to neobvyklé, je to bežné aj vo „vyspelých“ demokraciách. Niekedy sú s tým problémy, lebo, parafrázujem Churchilla, „demokracia je veľmi nedokonalý systém vládnutia, ale nepoznám nič lepšie“.

Téma tohto článku je viacvrstvová. Je úzko spätá so stáročia vedenou polemikou o úlohe osobnosti v dejinách. Je to „hracie pole“ nielen historikov, ale aj filozofov, politológov a sociológov. Možno aj vyznávačov iných vedných disciplín. Do polovice 18. storočia to bolo, dá sa povedať, jednoduché. Prevládal monistický názor na dejiny, ktorý za chod dejín, za ich vývoj, robil zodpovedných vladárov, prípadne vynikajúcich či neúspešných vojvodcov. Už v predsumerskom období, a to sme tritisíc rokov pred Kristom, to znamená päťtisíc rokov pred našou súčasnosťou, zanikali a vznikali nové ríše na základe výsledkov vojen. Je to pre ľudstvo neradostné konštatovanie, ale,

žiaľ, pravdivé

a vedecky doložené. Vtedajší ľudia, ktorí už poznali písmo, vedeli do hlinených tabuliek zaznačiť nielen výsledky vojen, ale aj nesmiernu ľudskú túžbu po nesmrteľnosti. Dá sa to prečítať aj v Epose o Gilgamešovi, preloženom do slovenčiny. Po ňom prišli podobné postavy vykreslené v eposoch starého Egypta, Indie, až po Homérov Ilias a Odysea. Dnes nikto presne nerozhodne, či išlo o vybájené postavy „literátov“, alebo o skutočné osobnosti. Napokon Heinrich Schliemann našiel Tróju podľa opisu z tohto eposu. Jej položenie je tam presne, dokonca veľmi presne opísané. Keď som sa už dal na „brázdenie“ dávnymi svetmi, oplatí sa spomenúť aj postavy z bližšej histórie, ktoré už nevnucujú žiadne pochybnosti a ktorým nemožno uprieť vplyv na vývoj štátov, hoci len v ich „najbližších sférach vplyvu“. Pochybujem, že by niekto neveril významnému vplyvu Alexandra Macedónskeho, nazývaného aj „Veľký“, ktorý, reprezentujúc územne aj početne malé Macedónsko, dokázal v druhej polovici 3. storočia pred Kristom poraziť Perziu aj Egypt a nerozpakoval sa tiahnuť do Indie. Po jeho skone sa táto

ním stvorená

veľká ríša rozpadla. To svedčí o jeho výnimočných nielen vojenských, ale aj štátnicko-organizačných schopnostiach. Z druhého storočia pred Kristom je dobre známa postava kartáginského vojvodcu Hannibala. Podotýkam, že obidva príklady sú náhodne vybrané a mohli by byť nahradené inými, možno aj výraznejšími. Nesporné však je, že obidve spomínané postavy ovplyvnili dianie, že pretvárali dovtedy jestvujúci stav. Nie div, že vo vtedajšom stupni poznania, ba aj neskôr v kresťanskom stredoveku, prelínajúc sa až do novoveku, do 18. storočia, sa udomácnil názor, že spoločenský vývoj formujú významné osobnosti. Rozširovaním počtu poznatkov najmä v novoveku však takéto ponímanie sveta začalo nadobúdať trhliny. Prejavilo sa to najmä v 18. storočí, keď francúzski racionalisti, najmä Voltaire, Montesquieu, Rousseau, ale aj iní, prinášali iný ako monistický výklad dejín.

Ubehlo storočie a Marx spolu s Engelsom vytvorili teóriu, ktorú nazvali historický materializmus. Ňou zavrhli jednotlivca ako formovateľa dejín, ako činiteľa, ktorý výrazne ovplyvňuje vývoj spoločnosti. Do popredia ako rozhodujúcu silu postavili výrobné sily a ľudské masy. Nie jednotlivca, ale dav. Nebudem robiť arbitra v týchto filozoficko-historických sporoch. To mi však nebráni, aby som sa nepriznal k názoru, že mi je blízka myšlienka hlásajúca rozhodujúci

podiel osobnosti

na formovaní spoločnosti. Ak sa jej neoddávam bezhranične, tak len preto, že Alexander Macedónsky síce prišiel do Indie, keď predtým porazil 600-tisícovú armádu perzského kráľa Dárea III., ale Indiu nedobyl. Nie preto, že by ho Indovia porazili alebo mu tak statočne vzdorovali, ale preto, že mu vlastní vojaci odmietli poslušnosť. Jednoducho odmietli ísť ďalej na východ. Preto sa musel vrátiť. Splnil teda svoj cieľ? Nesplnil, alebo ho splnil len čiastočne. To však nahráva tvrdeniu o rozhodujúcej sile más. Aj Hannibal, ktorý rozvrátil Rímsku ríšu, bol napokon porazený svojím protivníkom, musel opustiť dobyté územia a napokon skončil samovraždou. Tieto historické fakty by si mali pripomínať i súčasní vládcovia, veľmi často pripomínať.

Pôvodnej myšlienky o rozhodujúcej úlohe osobnosti v dejinách, a tým aj o zodpovednosti osobnosti za vývoj spoločnosti, sa však nevzdávam. Vie si niekto predstaviť oslobodenie z koloniálneho postavenia Indie bez Gándhího? Zrejme by bolo prišlo, ale je viac ako isté, že by sa tak stalo oveľa neskôr a možno aj za cenu nesmiernych ľudských obetí. Celá Gándhího filozofia proti Angličanom bola založená na nenásilí, teda nie na násilnom národnooslobodzovacom boji hlásanom marxistami. Celá Gándhího „ahinsa“ - nenásilie,

doteraz nie je

tento filozofický či politologický fenomén spoľahlivo vysvetlený. Tento útly človek, nesmierne veriaci a vzdelaný, odetý do najskromnejšieho „dhotí“, je bezo sporu hlavným a rozhodujúcim činiteľom, ktorý navždy ovplyvnil dianie nielen v tejto časti Ázie, ale aj vo Veľkej Británii. To všetko bez výstrelov a bez krvi. Pravda, okrem jeho vlastnej. Aký to však rozdiel medzi ním a Napoleonom. Nikto vo Francúzsku počas celej jej histórie nedokázal priniesť pre túto krajinu toľko skvelých víťazstiev a ulúpeného bohatstva ako Napoleon Bonaparte. On na niekoľko desaťročí určil beh nielen francúzskych, ale aj európskych, ba dokonca aj blízkovýchodných dejín. Bol veľký, medzi európskymi panovníkmi najväčší. Urobil chybu. Nemal pochodovať na Moskvu. Najprv oslávil skvelé víťazstvo pri Berezine, aby o pár mesiacov potom, keď už dobyl, vydrancoval a podpálil aj Moskvu, na tom istom mieste utrpel zdrvujúcu porážku, z ktorej sa už nikdy nespamätal.

Spomenul som štyroch velikánov svetovej histórie. Verím, že nikto nespochybní ich významné činy, ktoré nemožno nepripísať ich vynikajúcim schopnostiam. Všetci však odišli z tohto sveta za nenormálnych okolností. Zostal po nich ľud, národy a neustály zápas. Aj v súčasnosti sme svedkami veľmocenského úsilia, obyčajne vydávaného za prostriedok upevňovania a zdokonaľovania demokracie. V tomto kolobehu, popretkávanom vojnami, ale aj obyčajným diktátom silnejšieho voči slabšiemu, je jednotlivec, mám na mysli obyčajného občana, len bezvýznamnou miniatúrou v spoločenskom pohybe. Ústava mu zaručuje možnosť využívať demokratické inštitúty, ako sú voľby, referendum a petičné právo, ale, priznajme si, sú to skôr

medové motúzy,

ktoré sa mu obtierajú okolo úst. Jeho sila sa môže prejaviť až v skupinovej podobe, a to vo všetkých troch prípadoch. Osamelý občan, to je len „hlas volajúci na púšti“, ktorý nikto nepočuje. A ani ombudsman, s ktorým v slovenských podmienkach ešte nemáme skúsenosti, zrejme situáciu veľmi nezmení.

Napriek tomu sa však vyskytujú situácie, keď je nevyhnutné, aby jednotlivec prevzal na seba rozhodnutie za vývoj udalostí, ktoré poznačia nielen jeho postavenie v spoločnosti, ale aj postavenie štátu, v ktorom žije, respektíve aj štátu ďalšieho alebo ďalších. Bez toho, aby som si „prihrieval polievočku“, je príklad prehradenia starého koryta Dunaja pri Čunove v súvislosti s výstavbou Vodného diela Gabčíkovo. Rozhodnutie sa dotýkalo viacerých podunajských štátov, z toho zmluvných partnerov, Československa a Maďarska, bezprostredne. Netreba znovu pripomínať, aké napäté vzťahy medzi partnermi boli od jesene 1988 až po október 1992 a ktoré sa vo väčšej či menšej intenzite prejavujú až do dnešných dní a zrejme ešte nejaký čas potrvajú. Treba však pripomenúť, že rozhodnutie sa muselo urobiť a že sa muselo urobiť práve vtedy. Ak by sa neurobilo práve vtedy, ak by sa bolo čakalo hoci len týždeň, prehradenie by už nebolo možné urobiť, pretože končilo obdobie „suchého“ Dunaja. Ak by sme boli vtedy zaváhali, politické okolnosti by nám to už nedovolili. A neboli by sme mohli

Maďarom dokázať

nezmyselnosť ich tvrdení o ekologickej katastrofe, o vyhynutí vtáctva a zvieratstva, o znehodnotení podzemných vôd. Navyše ich bezuzdná propaganda by bola zmiatla ďalšie milióny ľudí vo svete a bola by ich naštartovala proti Vodnému dielu Gabčíkovo ešte viac. Ak by som sa vtedy nebol rozhodol tak, ako som sa rozhodol, dnes by vodné dielo, ktoré dodáva 10 % slovenskej elektrickej energie, čo stačí pre spotrebu všetkých našich domácností, nebolo. Som rád, že som tak urobil.

A dnes by sme nemohli konštatovať, že vodné dielo už len z výroby elektrickej energie sa splatilo. Nemali by sme jeden z najlepších areálov vodných športov na svete. Nuž, jednotlivec môže ovplyvňovať vývoj udalostí v dobrom i v zlom. Aj keď moderná doba praje kolektívnemu rozhodovaniu, je vo veľkej miere ovplyvňované postojom vrcholového manažéra. Máme takých aj na Slovensku, a to je dobre. Nemal by ich prekričať hlas amatérov, hoci takých, ktorí sa dostali do vládnych funkcií. Žiaľ, aj takých máme.

A ešte jedno varovanie: individuálny hlas občana zadusí štátna mašinéria a úradnícka byrokracia z jednoduchého dôvodu: má väčšie právomoci ako občan. To som však už povedal na začiatku.

Július Binder

poslanec NR SR