Sociálne dilemy

Sociálna politika na Slovensku je súčasne konfrontovaná výzvami, ktoré vyplývajú z procesov, od ktorých nie je možné sa izolovať, dedičstvom paternalizmu, zastaranou legislatívou, napoly uskutočnenou reformou sociálnej politiky a ťaživou nezamestnanosťou. Na Slovensku nebola prijatá, ale ani jasne vymedzená sociálna doktrína, neexistuje ani verejný konsenzus vo vzťahu k realizácii potrebných zmien. Jedinú výnimku tvorí reforma sociálneho poistenia. Pri tvorbe koncepcie sa dosiahol konsenzus všetkých parlamentných strán, ako aj sociálnych partnerov o základnej stratégii reformy. To však neplatí vo vzťahu k čiastkovým opatreniam, so zvýšením dôchodkového veku napríklad súhlasilo len 17 % opýtaných v prieskume verejnej mienky. Pretrvávajú veľké názorové rozdiely týkajúce sa podoby kapitalizačného piliera dôchodkového poistenia.

Charakteristickou črtou sociálnej politiky je, že vedľa seba existujú časti reformovaného systému so starými zabezpečovacími systémami. V praxi to znamená, že jednotlivé subsystémy sociálnej politiky nie sú dostatočne prepojené, pričom jednotlivé časti sociálnej politiky podliehajú neustálym zmenám, či už v dôsledku nevyhnutnosti reagovať na meniace sa vonkajšie podmienky, alebo na postupne objavujúce sa

slabiny platných

legislatívnych úprav. Navyše tieto zákony vzhľadom na svoju povahu podliehajú z času na čas populistickým novátorským snahám politikov, ktorí hoci aj vedení dobrým úmyslom vnášajú chaotické zmeny do jemnej spleti vzájomne prepojených právnych noriem. To všetko robí sociálny systém pomerne komplikovaným, miestami a chvíľami chaotickým, nedostatkovým a napriek pomerne značným nákladom trpiacim trvalo finančnou podvýživou. Sociálna politika sa zatiaľ uplatňuje aj prostredníctvom hospodárskych kategórií, sociálne hľadisko je plošne zakomponované napríklad do cien služieb (nájomné, ceny energií atď.). Kľúčovým problémom, ktorý determinuje sociálnu situáciu a rámcuje východiská ďalších úvah o sociálnej politike, je nezamestnanosť. Na rozdiel od šťastnejších kútov Európy, Slovensko už roky zápasí s jednou z najvyšších mier nezamestnanosti v Európe. Priemerná nezamestnanosť Európskej únie sa udržuje pod 8 %. Vytvárajú sa tým iné východiskové pozície na hľadanie

odpovedí na výzvy,

ktorým Slovensko čelí podobne ako každá európska krajina. Odlišné podmienky a ťarcha vyplývajúca z nezamestnanosti a relatívnej chudoby vymedzuje úzky manévrovací priestor na hľadanie potrebných riešení. V porovnaní s európskym rozmerom chudoby situácia na Slovensku nie je dramaticky odlišná - porovnanie údajov svedčí o tom, že podiel tých, ktorí sa dostali pod hranicu chudoby, sa pohybuje od 6 % v Dánsku do 26 % v Portugalsku. Ťaživým problémom v tejto súvislosti sa javia výrazné regionálne rozdiely - kým v Bratislavskom kraji bol v roku 2001 podiel obyvateľov v hmotnej núdzi 2,7 %, v Košickom kraji až 19,1 %. Chudoba so svojimi dôsledkami vyúsťuje do sociálnej exklúzie, spojenej s medzigeneračnou zacyklenosťou chudoby a nezamestnanosti, s vytvorením subkultúry chudoby s derivovanou štruktúrou potrieb a rastom sociálne patologických javov (Správa o bezpečnostnej situácii v SR za rok 2000 konštatuje, že medzi páchateľmi trestných činov viac ako polovicu tvorili nezamestnaní). Za ďalšie dimenzie sociálnej exklúzie považujú odborníci zhoršenie zdravotnej situácie. Medzigeneračné dôsledky tohto procesu sotva možno preceňovať. Už dnes

vyrastá generácia

v niektorých regiónoch, kde deti nikdy nevideli svojich rodičov pracovať, odchádzať do zamestnania.

Dlhodobo pretrvávajúcou dilemou sociálnej politiky je problémové financovanie sociálnej politiky na jednej strane, rastúcej závislosti na sociálnych príjmoch a chronického nedostatku sociálnych služieb na strane druhej. Pri súčasnej konštrukcii zabezpečovacích systémov je možné prežiť celý čas ľudského života na rôznych dávkach sociálneho systému. Ukazuje sa, že postupne sa aj vytvárajú životné stratégie na prežitie života postavenej na závislosti od sociálneho zabezpečenia. Reforma sociálnej politiky na Slovensku sa začala realizovať od konca. Kým je poistný systém ešte stále na báze zabezpečovacieho princípu, založený na dominantnej paternalistickej funkcii štátu, systém sociálnej pomoci mal za ambíciu sledovať moderný európsky trend integrácie občanov, odkázaných na pomoc štátu. Realizácia systému poistenia zatiaľ mešká. Čiastočnú vinu na tom nesú aj expertné odhady dokonca aj takých renomovaných inštitúcií, ako je

Svetová banka,

ktorá v 90. rokoch prognózovala, že priebežný systém financovania najmä dôchodkového poistenia má ešte rezervu zhruba 20 - 22 rokov. Ako sa ukázalo, všetky rezervy padli obeťou nikým neočakávanej vysokej nezamestnanosti. Každoročne produkované deficity najmä v základnom fonde dôchodkového poistenia však vynútili urýchlenie reformy. Na druhej strane je však jasne vidieť, že realizácia manévru prechodu od zabezpečenia na uplatnenie poistného princípu znamená nielen potrebu uvedomenia si zodpovednosti za vlastnú budúcnosť na úrovni jednotlivca, ale aj rušenie niektorých „zaopatrovacích“ prvkov systému, alebo neodôvodnených výhod, financovaných na báze všeobecnej solidarity zverených prostriedkov, ktoré sa nepríjemne dotknú tých skupín obyvateľstva, ktoré tieto výhody užívali a stretávajú sa s ich nevôľou. Samotný manéver prechodu je sťažený aj tým, že spoločnosť ako taká je celkovo chudobná. Údaje o čistých príjmoch domácnosti ukazujú na neúmerne malú vzdialenosť priemerných príjmov od životného minima. V roku 2001

životné minimum,

čo sa považuje v našich podmienkach za prah chudoby, bolo 67 % priemerného čistého príjmu na obyvateľa. Za takýchto podmienok sa môže stať, že uplatnením poistného princípu by sa aj riadne poistení mohli dostať pod prah chudoby. Potom však vzniká problém zmysluplnosti samotného poistenia. Hoci právna úprava od roku 2000 zabezpečuje rýchlejší rast minimálnej mzdy ako životného minima, následne aj dávky sociálnej pomoci, rastúce náklady spojené s dochádzkou do práce pôsobia demotivačne na prijatie práce v nižších tarifných triedach. Základným problémom budúceho vývoja je nepochybne zvýšenie miery ekonomickej aktivity. Súčasná miera nezamestnanosti má

rozkladné účinky

na samotný sociálny systém. Dôvodom pre tento európsky „kurz“ sociálnej politiky je však najmä vývoj demografických procesov. Na jednej strane ide o pozitívny trend rastu priemerného veku dožitia, hoci populácia na Slovensku nedosahuje úroveň vyspelých európskych krajín, trend rastu je jednoznačný: kým v roku 1960 priemerný vek dožitia bol u mužov 67,7 roka a u žien 72,5, tak v roku 1999 dosiahol u mužov 68,95 a u žien 77,99 roka. Na druhej strane sme svedkami dramatického poklesu pôrodnosti. Na Slovensku tento trend je o to závažnejší, že vývoj nielenže nekopíruje demografickú vlnu zo sedemdesiatych rokov, ale vývoj je inverzný, namiesto rastu počtu novonarodených detí počet novonarodených neustále klesá. Podľa prognóz pomer ekonomicky aktívneho obyvateľstva do roku 2020 klesne na 1:1. Zvýšenie miery ekonomickej aktivity je aj z týchto dôvodov nevyhnutné aspoň na mieru, akú predpokladá Európska únia, kde nebola tradícia vysokej ekonomickej

aktivity žien,

teda zo 60 % v roku 1999 na 67 % u mužov a 57 % u žien. Tieto čísla EÚ si vytýčila dosiahnuť do roku 2005. Tento trend je logicky spojený s odstránením najvýraznejšej bariéry, starostlivosťou o rodinu a prevádzku domácnosti, vytvorením podmienok na zosúladenie rodičovských a ekonomických rolí. Klesajúci podiel ekonomicky aktívnych obyvateľov zakladá logicky dva ďalšie trendy sociálnej politiky: posilnenie poistného princípu, keďže bude potrebné prefinancovať náročné sociálne služby a zvýšené náklady na dôchodky a presun dôrazu sociálnej politiky na podporovanie rozvoja kvality ľudského potenciálu, s cieľom zvýšenia konkurencieschopnosti ekonomiky krajiny. Tak ako celá Európa prispôsobuje svoju sociálnu politiku novým výzvam a podmienkam, nevyhne sa tomu ani Slovensko. Nie preto, lebo to robí celá Európa, ale preto, že zmena vonkajších podmienok, ako aj vnútorné danosti si tieto zmeny jednoducho vynucujú.

Edit Bauer

(Autorka je štátnou tajomníčkou Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, nominovaná na Zlatý biatec 2002 a kandidátkou na poslankyňu NR SR za SMK)