Konfrontačné „made in“

Komentuje Rudolfa Vallová

Užívať, alebo neužívať označenie odevov značkou „made in Slovakia“ je častou témou diskusií o označovaní výrobkov. Mnohí považujú toto označenie za diskriminujúce, pretože môže mať aj iný podtón - zvýhodňovanie domácich výrobcov na vnútornom trhu, a to je už v rozpore so zásadami Svetovej organizácie obchodu WTO, teda proti zásade rovnoprávnosti jednotlivých výrobcov na rovnakom trhu. Označenie „made in Slovakia“ nemá takúto ambíciu, označuje len krajinu pôvodu výrobku a spotrebiteľovi poskytuje dodatočnú informáciu k označeniu výrobcu. Za bežné označenie výrobcu v našich zemepisných podmienkach sa považuje meno výrobcu. Označenie je nevyhnutné na identifikáciu výrobcu, ale aj pre spotrebiteľa, hoci ten, podľa výsledkov prieskumu, sa pri nákupe často nerozhoduje „podľa značky“, dokonca si ju ani nevšimne. Označenie ho začne zaujímať až vtedy, keď je s výrobkom nespokojný, alebo jeho používaním utrpel škodu a chce si uplatniť náhradu, alebo žiadať vrátenie zaplatenej ceny.

Slovenskú legislatívu v oblasti ochrany spotrebiteľa čakajú ešte ďalšie zmeny. Do 15. januára 2005 musíme implementovať Smernicu EÚ o všeobecnej bezpečnosti výrobkov č. 2001/95/ES. Jej článok 5 hovorí: „Výrobcovia sú povinní poskytnúť spotrebiteľovi informácie o riziku používania výrobku počas celého času životnosti.“ Zodpovednosť výrobcu za spôsobenú škodu sa tým prehĺbi. Aby niesol celú zodpovednosť aj de facto, je potrebné v prvom rade zabezpečiť identifikovanie výrobcu. A tu sú v súčasnosti legislatívne medzery, ktoré majú, zdá sa, dosiaľ všetky štáty Európy. Doterajšie označenie výrobcu menom a prípadné označenie „made in“, teda krajiny pôvodu výrobku, nepostačujú. Označenie nie je totiž chránené proti falšovaniu. Európske súdnictvo, ktoré v prípade sporu stojí na strane spotrebiteľa, sťažuje výrobcom podmienky obhajoby. Z toho dôvodu je identifikácia výrobcu dôležitá aj pre samotného výrobcu. Môže sa stať, že v prípade nedostatočných dôkazov bude niesť dôsledky aj za škodu, ktorú nezapríčinil. Do popredia vystupuje potreba dôslednej evidencie výrobcov, a to môže byť zabezpečené len v krajine pôvodu tovaru, ktorá je prvým identifikačným údajom. Druhým identifikačným údajom je výrobca. Ak by sme sa rozhodli aplikovať americké skúsenosti, kde identifikačný údaj je zložený z písomného označenia krajiny a číselného označenia výrobcu (dílera v prípade obchodnej značky) a identifikačný register vedie obchodná inšpekcia, mali by sme uvažovať o zmenách v legislatíve upravujúcej celý systém labelingu.