Pevný štát, silný podnikateľ

Bez ohľadu na konečné výsledky parlamentných volieb sa odborníci zhodujú v tom, že na Slovensku bude pravicová, nanajvýš (ak Smer bude môcť v takejto koalícii uplatňovať míľniky tretej cesty) tak stredo-pravá vláda. Je však otázne, do akej miery (a či vôbec) sa zmení úloha štátu v ekonomike. Predseda ANO Pavol Rusko odmieta presadzovať silný štát, zásahy štátu do ekonomiky. Pokiaľ Smer (ako potenciálny koaličný partner) bude chcieť rozhodovať v štáte a centre o tom, ktoré odvetvia sa tu budú prednostne rozvíjať, ktoré bude štát podporovať, potom Smer bude pre ANO „veľmi ťažko akceptovateľný partner“. ANO tvrdí, že štát musí vytvoriť pravidlá a podmienky na podnikanie, vo vzťahu k ekonomike štát nemá byť silný. Silný má byť tam, kde to potrebuje občan, teda v oblasti bezpečnosti, legislatívy a jeho vymožiteľnosti. Štát musí od ekonomiky čo najmenej pýtať a nezavadzať jej rozvoju. Podľa Smeru Slovensko musí mať dlhodobú víziu, stratégiu na najbližších 15 až 20 rokov. Robert Fico odmieta typicky pravicovú myšlienku, že trh všetko vyrieši. A (alebo práve) pred bránami únie si musíme vedieť definovať vlastné ciele. Ale experti, nie politické strany, musia vypracovať hospodársku víziu. Minister výstavby a regionálneho rozvoja István Harna (SMK) zdôrazňuje, že po dokončenej privatizácii jednou z úloh, ktoré ešte štátu zostanú v kompetencii, bude potreba zviditeľniť Slovensko a predstaviť svetu podnikateľské možnosti, ktoré u nás existujú. Poslanec NR SR Jozef Brhel (HZDS-ĽS) je presvedčený, že vlastnú hospodársku politiku má každý štát. Ak by sme v plnom rozsahu chceli uplatňovať friedmanovské presvedčenie, že všetko vyrieši trh, potom by sme mali vstupovať do iného spoločenstva, nie do Európskej únie. Správnejšie je hovoriť o efektívnom a funkčnom štáte. O štáte, na ktorý momentálne máme. Štát musí zostať silný tam, kde silný má byť: musí si vedieť definovať vlastné hospodárske záujmy a musí vedieť zabojovať pri ich presadzovaní. Vôbec sa pritom nemusí odkloniť od záujmov podnikateľskej sféry a firiem. Naopak, aj tu musí byť symbióza. Dokonca súlad medzi domácim a zahraničným sektorom. Aj podľa R. Fica treba podporovať zahraničných i domácich investorov. Všetci potrebujú rovnaké zaobchádzanie. Nová vláda sa bude musieť vyrovnať s mnohými záväzkami, ktoré prijal kabinet M. Dzurindu. Aj vďaka tomu, že tieto záväzky SR nedokázala vyriešiť, kapitola o hospodárskej súťaži v rámci prístupového procesu SR do EÚ stále nie je uzatvorená. Predstavitelia súčasnej vlády museli vedieť, že záväzky dávané investorom v roku 1998 sú v rozpore s legislatívou EÚ,“ tvrdí R. Fico. Vicepremiér pre ekonomiku Ivan Mikloš (SDKÚ) to nevníma len ako špecifický problém SR. Podobne ČR, Maďarsko i Poľsko majú stovky firiem, ktoré využívajú na podnikanie podobné investičné stimuly. „Chceme presadzovať to, aby investičné stimuly a prijaté záväzky dokázala SR dodržať a aby sme po dátume vstupu SR do EÚ už ďalej podobné stimuly neposkytovali.“ Pokiaľ však ide o realitu v praxi, v doterajšom období sa obmedzuje iba na konštatovanie, že vstup zahraničných investorov stále sprevádza obrovské množstvo dezinformácií. Pritom od 1. januára 2002 neplatí zvýhodnenie zahraničných investorov, skončilo sa 31. 12. 2001. Od prvého januára platí zákon o investičných stimuloch, ktorý ponúka motivácie bez ohľadu na „pôvod kapitálu“. Tým iba potvrdil, že kritika diskriminácie a nerovnakého metra zo strany súčasného vládneho kabinetu bola namieste. Vicepremiér má pravdu v tom, že zvýhodnenia prinášajú profit nielen pre zahraničného investora, ale predovšetkým pre SR a konkrétnych ľudí v tej-ktorej fabrike. Tým je jedno, kto im dá prácu. To je však len jedna strana mince. Pripomeňme, ako do roku 2002 vyzerala tá odvrátená. Práve I. Mikloš presadil vo vláde uznesenie, podľa ktorého potenciálny investor zvonku mal povinnosť rokovať priamo na pôde Slovenskej agentúry pre rozvoj investícií a obchodu (SARIO), na čele ktorej stáli v tom čase aj členovia poradných tímov I. Mikloša a M. Dzurindu. V priebehu rokov 2000 a 2001 sme dostali niekoľko signálov o tom, že predstavitelia spoločnosti SARIO ešte na výjazde do vytypovanej slovenskej fabriky začali s hosťami komunikovať ako reprezentanti vlastných súkromných firiem. Na druhej strane každý investičný zámer slovenského podnikateľa musela „prelustrovať“ vláda. Dnes to I. Mikloš vníma ako nesystémový krok. Viaceré politické strany deklarujú, že v nastávajúcom období si investorov zvonku nezískame nejakým špecifickým zaobchádzaním. Podstatný je prístup k trhu, kvalifikovaná, cenovo výhodná pracovná sila, legislatívna, právna a politická stabilita. Túto úlohu musí zvládnuť štát aj v trhovej ekonomike. Záujem však musíme mať o investičné projekty, výsledkom ktorých bude fabrika, kde budú mať naši ľudia citeľne viac, ako je životné

Tibor Bucha