Bohatnúť s firmou, a nie z firmy

Významným medzníkom preňho bola jednak zmena politicko-ekonomického usporiadania spoločnosti v 1989. roku, avšak aj to, že sa rozhodol profesionálne venovať oblasti, ktorá začiatkom deväťdesiatych rokov u nás ešte iba začínala. Stalo sa ňou doplnkové dôchodkové poistenie a v súvislosti s ním realizácia projektu VSP Tatry, a. s., a činnosť Prvej doplnkovej dôchodkovej poisťovne Tatry-Sympatia. Jej generálny riaditeľ Michal Němec, tridsaťjedenročný, ktorý v roku 1990 absolvoval Vysokú vojenskú pedagogickú školu v Bratislave, odbor sociológia - andragogika, sa manažérsky doslova zaskvel v tomto projekte. Bol za to ocenený miléniovým Zlatým biatecom a dnes, keď by si mal hovieť či žať zasiate, je opäť nespokojencom. Tak ako vtedy, keď rozbiehal veľký projekt. Takže, dnes ponúkame jeho názory.

Hd: Návrat do minulosti: o tom, prečo sa dostavil úspech, a potom o podnikateľskej cti, o zázemí a predovšetkým o videní sociálnych vecí.

M. Němec: Doplnkové dôchodkové poistenie na Slovensku - po niekoľkých rokoch príprav - vzniklo v roku 1996, keď NR SR v apríli 1996 schválila zákon č. 123/1996 Z. z. o doplnkovom dôchodkovom poistení zamestnancov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zákon nadobudol účinnosť 1. júla 1996 a v Slovenskej republike sa mohol začal budovať viacpilierový systém sociálneho zabezpečenia občanov.

Keďže sme mali dôveru zamestnávateľov, akými boli Slovenský plynárenský priemysel, š. p., Finech, a. s., a ďalšie, mohli sme na pôde Všeobecnej sociálnej poisťovne Tatry, a. s., ešte pred schválením zákona začať s prípravami na založenie doplnkovej dôchodkovej poisťovne. V krátkom čase po nadobudnutí účinnosti zákona a splnení zákonných podmienok sme požiadali vládu o povolenie na zriadenie Prvej doplnkovej dôchodkovej poisťovne Tatry-Sympatia, ktorá v apríli 1997 začala svoju činnosť. Súčasne s udelením povolenia vláda súhlasila s tým, aby správu PDDP Tatry-Sympatia vykonávala Všeobecná sociálna poisťovňa Tatry (VSP Tatry). Depozitárom poisťovne sa stala VÚB. Vďaka kvalitám správnej rady a odbornej zdatnosti manažmentu sme verili, že v krátkom čase získame dôveru našich budúcich klientov. Keďže doplnkové dôchodkové poistenie bolo v tom čase pre väčšinu občanov úplne neznámym pojmom, museli sme vykonať mravčiu osvetovú prácu, vysvetľovať opodstatnenie doplnkového dôchodkového poistenia v systéme dôchodkového zabezpečenia, a to u zamestnávateľov, ako aj medzi ich zamestnancami - budúcimi klientmi. Už v prvých dňoch svojej existencie uzatvorila PDDP Tatry-Sympatia prvú zamestnávateľskú zmluvu a 9. mája poisťovňa zapísala do svojej evidencie historicky prvého poistenca v Slovenskej republike. O úspešnosti práce všetkých pracovníkov poisťovne svedčí skutočnosť, že už po štyroch mesiacoch fungovania našej poisťovne sme uzatvorili jubilejnú 10-tisícu zamestnaneckú zmluvu.

A prečo sme mali úspech? Veľmi rád by som chcel zdôrazniť, že v minulosti som mal na rôznych riadiacich postoch šťastie na výnimočných kolegov a vynikajúcich „učiteľov“. Mojou základnou filozofiou je nezahnať nikdy partnera pri rokovaní do kúta. Ide mi skrátka o to, aby môj „protihráč“ vždy mohol korigovať svoje názory, prípadne rozhodnutia. Povedané inými slovami, aby mal náležitý manévrovací priestor a v prípade neúspechu či zlyhania, aby mohol z „bojiska argumentov“ so cťou odísť. Na otázku však môžem odpovedať ešte jednoznačnejšie: Vždy bojujem „za niečo“, ale nie „proti niečomu“. Zásadne preferujem konštruktívne, a nie deštruktívne prístupy. Takáto moja „filozofia“ bola vždy doteraz veľmi dobrou východiskovou bázou pri dosahovaní úspechu v riadiacej i podnikateľskej sfére.

Hd: Čo je to vôbec úspech? Celý rad odborne zdatných, ale aj osobnostne silných ľudí po dlhšom kontakte s veľkými peniazmi sa rozhodlo pre tanec sv. Víta. A skončili neslávne i keď si užívajú život. A vy patríte stále medzi úspešných, ale viac-menej vytrvale triezvych ľudí a dokonca s pocitom zodpovednosti za spoločenský vývoj.

M. Němec: Definícia úspechu je veľmi zložitá a každý si pod týmto pojmom predstavuje niečo iné. Ja osobne považujem za úspech to, že sa nám podarilo rozbehnúť a naplniť projekt doplnkového dôchodkového poistenia tak, ako sme si ho naplánovali. Myslím si, že nie je dobré pozerať na úspech len z pohľadu jednotlivca alebo kolektívu, ale dúfam, že to nevyznie len ako fráza, treba chápať aj spoločenský význam úspechu. A ku kontaktu s veľkými peniazmi: Jednou z najvážnejších úloh manažéra, ktorý z dlhodobého hľadiska chce byť úspešný, je vyrovnanie sa s mocou. Vyrovnanie sa s mocou znamená o. i. aj odolať pokušeniu moc zneužiť. Pokiaľ má niekto právo a možnosť ovplyvňovať veľké peniaze, tak by mal byť dostatočne imúnny pred pokušením zneužiť ich. Druhá vec, ktorá je veľmi podstatná, je presvedčenie, že manažér by mal bohatnúť s firmou a nie z firmy. Je to otázka dlhodobosti, dôležitá je trpezlivosť. To znamená neponáhľať sa za síce veľkým, ale krátkodobým úspechom, ale snažiť sa kroky robiť postupne, trendovo a smerom hore. Pre mňa je veľmi dôležité, že doplnkové dôchodkové poistenie je aj o hospodárení s peniazmi veľkého množstva ľudí. Občanov, ktorí nám ich zverili a keďže nám ich zverili, tak nám zrejme dôverujú. Jednou z najhorších vecí, ktorá sa dá urobiť, je dôveru sklamať. A to nemyslím len z hľadiska spoločnosti, ale aj z osobného. Ja som si Slovensko vybral ako krajinu, v ktorej žijem a chcem žiť, chcem, aby tu vyrástli moje deti. Chcem sa aj tým dvestotisíc poistencom, ktorých peniaze spravujeme, kedykoľvek pozrieť do očí. A nielen im, ale aj sebe.

Hd: Boli ste ocenený Zlatým biatecom, v podnikateľskej sfére máte slušné meno a ste z rodu nespokojencov, čo dokazujú vaše snahy o riešenie nakopených problémov v sociálnom poistení. Keby ste boli na patričnej pozícii a mali za sebou koaličnú silu, čo by ste vykonali neodkladne a s akým efektom?

M. Němec: Človek by mal byť neustále nespokojný, lebo nespokojnosť je jedným z momentov, ktorý ho poháňa dopredu. A ešte dodávam, že človek je aj primerane lenivý. Primeraná lenivosť spolu s nespokojnosťou je jednou zo základných hybných síl vývoja ľudstva. Keby sme totiž neboli leniví a nespokojní, tak dodnes bývame v jaskyni a nemáme chuť či potrebu čokoľvek meniť. Takže treba byť nespokojným, veď všetko čo je urobené, môže byť urobené lepšie. Podstatné je, aby v danom čase, s danými prostriedkami a v danom priestore bolo urobené čo najlepšie to, čo je možné. Tým sa dostávame ku koaličnej sile a možnosti zásadným spôsobom ovplyvniť ďalší vývoj v oblasti sociálneho poistenia. Jestvuje celá paleta modelov a môžeme spoločne roky vysedávať na konferenciách, môžeme roky písať koncepcie, môžeme o nich diskutovať a svojím spôsobom každý z modelov, ku ktorým dospejeme, môže byť správny. Či by už išlo o udržanie modelu priebežného financovania alebo o model centralizovanej či decentralizovanej kapitalizácie, prípadne o model stopercentnej alebo čiastočnej kapitalizácie, každý z týchto modelov má nesporné výhody a môžeme o nich dlho diskutovať. Treba však vziať do úvahy aj to, že žijeme v európskom priestore a máme akési sociálne tradície. Preto si myslím, že v prvom rade je potrebné na úrovni politickej reprezentácie, už nie na úrovni odbornej, pripraviť politickú objednávku. To znamená pripraviť, čo je schopná príslušná politická sila akceptovať a za čo je ochotná vziať na seba politickú zodpovednosť. Podľa toho je možné nastaviť definitívnu podobu systému sociálneho poistenia. Toto isté platí aj v oblasti sociálnej podpory a sociálnej ochrany. Tam treba jednoznačne definovať, odkiaľ a kam táto koaličná sila ide. Podľa toho sa dá namodelovať vývoj. Samozrejme, determinantom tohto politického rozhodnutia sú aj slovenské ambície byť členom európskeho spoločenstva, ktoré svojimi rozhodnutiami zjednocuje nielen ekonomický, ale aj sociálny priestor. Takže koaličnú silu

treba ovplyvňovať tak, aby model bol odborne kompatibilný s tým, ktorý očakávame jednak v krajinách Európskej únie a jednak v krajinách, ktoré majú podobnú históriu a ekonomicko-spoločenské podmienky ako my.

Hd: Inou sférou, ktorá sa javí ako neriešiteľný problém, je problematika zamestnanosti. Dnes je akútna, ale keď sa nezačne radikálne riešiť, tak bude povestnou betónovou guľou na nohách nášho štátu... Pokúste sa formulovať, čo by podmienilo väčší-menší zázrak z hľadiska zamestnanosti?

M. Němec: Samozrejme, o zamestnanosti sa veľa hovorí, ale osobne si myslím, že sociálny rezort nemá byť rezortom, ktorý rieši otázky nezamestnanosti. Riešenie nezamestnanosti je skôr ekonomickou otázkou. Sociálne služby by mali zmierňovať dosah dôsledkov sociálneho javu, akým je nezamestnanosť. To je jeden moment. Pokiaľ pôjdeme do ekonomickej roviny, dá sa využiť história. Keď mal Karol IV. v Prahe problémy s chudobou, nechal ľudí stavať Múr chudoby. Riešil tým súčasne dva problémy. V prvom rade poskytol ľuďom prácu a zachoval v nich pracovné návyky a v druhom rade im za to zaplatil. Aj na základe tejto historickej udalosti si myslím, že lepšie ako občanovi korunu dať, je naučiť ho, ako si ju zarobiť. Z hľadiska sociálneho systému je to otázka jeho nastavenia tak, aby bol viac zásluhový a motivačný, aby sa zabránilo jeho zneužívaniu. Je potrebné hovoriť o cene zamestnávania, ale aj o cene práce. Zázraky sa nedejú a riešenie problému nezamestnanosti je otázkou mozaiky jednotlivých krokov. Súčasťou takejto mozaiky musia byť kroky v oblasti sociálneho systému, aj kroky využitia ekonomických nástrojov, najmä daňových. Univerzálne riešenie nenájdeme, ale podľa môjho názoru je veľmi podstatné, aby sme ľudí naučili, že je pre nich lepšie pracovať a platiť do verejných fondov ako nepracovať a neplatiť. Toto možno zabezpečiť pozitívnou motiváciou, ale aj prísnou kontrolou a postihmi.

Hd: S predchádzajúcimi otáznikmi súvisí veľmi citlivý balík, ktorým je sociálna pomoc a štátna sociálna podpora. Ako s ním narábať a vôbec, nie je to priťažké pre náš hospodársky organizmus...?

M. Němec: Sociálny rozmer štátu a najmä európskeho štátu sa meria a bude merať schopnosťou a ochotou postarať sa o sociálne slabých a sociálne odkázaných. To však neznamená, že tak ako je systém nastavený dnes, že je nastavený správne. Myslím si, že bude potrebné, aby tak, ako sa začalo hovoriť o reforme sociálneho a najmä dôchodkového poistenia, aby sa začalo hovoriť aj o reforme systému štátnej sociálnej podpory a pomoci. Budeme musieť veľmi detailne zvažovať nielen výšku dávok, ale aj nadväznosti a účel týchto dávok. Zvažovať, čo je výhodnejšie. Či držať človeka na úrovni životného minima alebo mu umožniť nejakým spôsobom „nadýchnuť sa“ a postupne zaradiť sa medzi ekonomicky aktívne obyvateľstvo. Dôležité je aj riešenie otázky, či máme stavať sociálnu pomoc na pozitívnej diskriminácii alebo či máme zabezpečovať štandardné podmienky pre všetkých. Povinnosťou každého štátu, bez ohľadu na to či jeho vláda je pravicová alebo ľavicová, je postarať sa o tieto skupiny občanov. Komfort tejto starostlivosti, samozrejme, je závislý od ekonomickej sily a od ochoty politickej reprezentácie. Dobre nastavené sociálne systémy by mali byť imúnne voči tomu, či príslušná vláda je ľavicová alebo pravicová. Mali by byť kalibrovateľné. Mali by byť zostavené tak, aby každá nová vláda nastavila parametre, ale systém by fungoval ďalej. Systém nesmie byť konštruovaný tak, aby odklon od politických názorov mal zásadné vplyvy na fungovanie sociálneho systému štátu.

Hd: Väčšina domácností je sociálne slabá, pokiaľ budeme vnímať princíp rovnosti podmienok pre vstup do života a potrebu novej všestranne kvalitnej generácie. Má štát na to, aby v tom niečo vykonal?

M. Němec: Pokiaľ budeme definovať, že väčšina domácností je sociálne slabá, potom aj tento štát je sociálne slabý, ale nemyslím si, že je to pravda. Namieste je otázka, s kým sa porovnávame. Ak sa porovnávame s najbohatšími krajinami Európy, tak je väčšina domácností sociálne slabá, pokiaľ sa však porovnávame s ostatnými krajinami, tak to asi pravda nie je. Zabezpečenie princípu rovnosti pre všetkých a potreba novej všestranne kvalitnej generácie je úlohou skôr na zamyslenie. Rovnaké podmienky vstupu do života? V poriadku, ale pravdepodobne sa nebudeme vracať k otázke rovnakého vzdelania a pravdepodobne sa nebudeme vracať ani k otázke absolútne rovnostárskych podmienok. Ak niekto má, prípadne jeho rodičia majú na to, aby zabezpečili svojmu dieťaťu vzdelanie na najkvalitnejšej zahraničnej univerzite, nemôžeme to porovnávať s tým, že niekto tam nemôže študovať alebo že nemôže vyštudovať na vysokej škole vôbec, a to najmä z ekonomických dôvodov. Toto spoločenské rozhodnutie už raz padlo a sociálnou stratifikáciou sa dostávame do takéhoto stavu. Ingerencia štátu v tejto oblasti je skôr otázkou väčších sociálnych manévrov. Myslím si, že štát by sa mal viac podieľať na podpore natality. A to prostredníctvom mladomanželských pôžičiek alebo systému rodinných príspevkov. Avšak nie som si úplne istý, či plošné vyplácanie rodinných prídavkov je úplne ideálnym riešením. Zdá sa mi vhodnejšie ponúknuť občanom alternatívu, buď poberanie rodinných prídavkov, alebo daňové úľavy.

Hd: Ešte v čase druhej vlády V. Mečiara zaznelo viackrát, že treba urobiť všetko preto, aby jednotlivec vnímal, ba bol tlačený k zodpovednosti za vlastný život a za svoju rodinu. Odvtedy sa však neurobilo takmer nič zo strany štátu na stimuláciu takéhoto postoja. Všetko ide po starom...

M. Němec: Súhlasím. Veľa sa hovorí o tom, že budeme ľudí učiť zodpovednosti a, žiaľ, ani predstavitelia pravicových strán v súčasnej vláde nevyužili dostatočne svoj vplyv nato, aby otvorili cestu k zodpovednosti za vlastný život a za svoju rodinu a aby sa začalo ľuďom vysvetľovať, že zodpovednosť za ich sociálnu úroveň nie je vecou štátu, ale je v prvom rade ich vlastnou vecou. Štát môže nastúpiť až v okamihoch, keď je namieste solidarita. Ale len v prípade, že občan nemá inú alternatívu. Som presvedčený a mnohokrát sa mi to potvrdilo, že ľudia sa správajú racionálne, ale v rámci pravidiel. To znamená, že keď sú pravidlá napísané zle, ľudia tieto pravidlá využívajú maximálne vo svoj prospech. Podľa môjho názoru, ak sú dobre nastavené pravidlá, nemôžeme podceňovať našich ľudí, že by ich nepochopili alebo že nie sú schopní sa im podriadiť. To nie je pravda. Dosť podstatnou záležitosťou, ktorú treba povedať, je to, že v týchto manévroch, sociálnych, ale aj celospoločenských, by sme sa nemali nechať ovplyvňovať malými skupinami občanov, ale mali by sme sa v prvom rade venovať riešeniam, ktoré budú vyhovovať osemdesiatim percentám obyvateľov a problémy dvadsiatich percent je potrebné riešiť prípad od prípadu. Nenechajme sa tlačiť k nejakým zásadným rozhodnutiam, ktoré majú vplyv na nejakú malú skupinu občanov, aj keď ich problém je veľmi citlivý a pálčivý. Netreba sa sústrediť na detailné preverovanie všetkých poskytovaných dávok, ale treba dobre nastaviť systém.

Hd: Ďalšou rastúcou pohromou je bujnenie byrokracie. Je všade a denervuje občanov ako takých, ale v prvom rade zamestnávateľov. Ako ju zmierňovať, ako ju dostať na prijateľné hodnoty?

M. Němec: Aj táto otázka úzko súvisí s dobrým nastavením systému. Pri jeho nastavení si treba dať pozor, aby kontrolné mechanizmy systému neboli drahšie ako samotný systém. To znamená, že posudzovanie žiadostí je potrebné maximálne zautomatizovať. V sociálnych službách štátu je potrebné vyriešiť otázku, kto ich má poskytovať. Pravdepodobne je to skôr úloha samospráv než štátu a aj historicky sociálna tradícia Európy hovorí o municipalnom (komunálnom - pozn. red.) modeli poskytovania sociálnej starostlivosti. Štát by mal len reglementovať, ale poskytovateľom sociálnych služieb by mali byť samosprávy. Tak to bolo aj za Rakúsko-Uhorska a ani dlhodobá deformácia neznamená, že sa to nebude musieť vrátiť. Treba si uvedomiť, že občan je klientom sociálneho systému a podľa toho sa k nemu treba správať. Aj súkromná spoločnosť, keď chce získať klienta, musí si dať veľký pozor, aby ho nezaťažovala veľkou byrokraciou, pretože ak to robí, dostane sa do konkurenčnej nevýhody a stráca svoj trhový podiel. A sociálny systém tohto štátu sa z hľadiska nášho vstupu do Európskej únie veľmi ľahko môže ocitnúť v konkurenčnom prostredí.

Peter Kasalovský