21. stor. a ďalej?

Peter Mihók

Nie je to tak dávno, čo sme na prahu 21. storočia vyslovovali svoje očakávania, čítali rôzne predpovede, skúmali prognózy o tom, kam sa ľudstvo bude uberať, ako sa budú vyvíjať nové technológie a svet informatiky. Zabudli sme pritom na jednu nie nevýznamnú súčasť nášho života, a tou je násilie, ktoré sa prejavuje v najrozmanitejších podobách od nášho každodenného života až po dejinné udalosti. A práve štúdium histórie je do veľkej miery štúdiom vojen, vzbúr, povstaní či politických vrážd. Hlavnými míľnikmi dejín ľudstva sa stali udalosti, ktoré sa v tej či onej podobe spájajú so slovom násilie. Aj na začiatku nového 21. storočia sa nachádzame na určitej úrovni špirály vytvorenej väzbou, v ktorej jedno násilie vytvára násilia nové. Je to špirála historická a ľudstvo zdá sa, že zatiaľ nedospelo do takého štádia svojho rozvoja, aby dokázalo túto špirálu prerušiť a postaviť vzťahy medzi národmi, krajinami, náboženstvami alebo záujmovými skupinami na iný princíp, a tým princípom by jednoznačne mal byť humanizmus.

Základné prvky humanizmu reprezentujúce úctu k ľudskej dôstojnosti a k ľudským právam, starostlivosť o blaho ľudí, ich všestranný rozvoj a vytvorenie vhodných podmienok spoločenského života pre človeka sa v určitých podobách objavovali v každej etape vývoja ľudskej spoločnosti a vždy boli jedným zo základných prvkov jej rozvoja a posunu dopredu. Humanizmus, ktorý sa stal jedným zo základov obdobia renesancie, významne prispel k narušeniu princípov feudálnej spoločnosti a súčasne tak otvoril priestor pre rozvoj ľudského ducha. Jeho produktom sa stali dodnes najuznávanejší predstavitelia umenia, literatúry, maliarstva, sochárstva, hudby a tiež zakladatelia moderných vedeckých poznatkov o svete a človeku. Napriek tomuto pozitívnemu vývoju násilie zostalo aj v nasledujúcich storočiach súčasťou každodenného života a boli obdobia, keď bolo výrazne dominujúcou formou spoločenských vzťahov. Až veľké tragédie prvej polovice 20. storočia, a tými boli dve svetové vojny, ktoré najviac postihli najmä európsky kontinent, predstavovali moment zastavenia sa a zamyslenia nad budúcnosťou svetového spoločenstva. Možno práve preto najmä európske národy sú aj v súčasnosti najviac citlivé na eventualitu vojnových konfliktov a násilných činov, nech sa konajú kdekoľvek a postihujú kohokoľvek.

Pokiaľ temný stredovek bol prelomový renesanciou myslenia a bytia, začiatok nového tisícročia by mal byť poznamenaný renesanciou humanizmu. Dnes vo väčšine prípadov nie je potrebné oslobodenie ducha. Súčasný svet je svetom internetu a informačných technológií, ktoré zlomia aj posledné bariéry, pokiaľ ešte existujú. Renesancia humanizmu má byť založená hlavne na rešpektovaní ľudského jednotlivca, osobitostí národov či skupín ľudí, pokiaľ títo rešpektujú základné princípy ľudskosti a demokracie. Humanizmus 21. storočia je aj vzťahom k životnému prostrediu, k prírode a všetkému živému, čo sa v nej nachádza. Rozhodujúcim dedičstvom ľudstva, ktoré musíme zveľaďovať v našom vlastnom záujme, je biosféra ako základ všetkého života na zemi. Jej znehodnocovaním a často aj likvidáciou páchame najväčšie násilie nielen na nás dnes žijúcich, ale najmä na budúcich generáciách. Majme väčšiu úctu k životu nielen nášmu, ale aj k životu iných. Technická vyspelosť a technologické vybavenie nevedie vždy automaticky k etike a k lepšiemu správaniu, naopak často môže byť zdrojom väčšej arogancie a nerešpektovania slabšieho. Aj tu ide len a iba o formu násilia.

Krása nášho sveta nie je len v prírode, kultúrnych či historických pamiatkach, je aj v rôznorodosti kultúr, zvykov, národov, rás, etník, jazykov. Toto všetko je potrebné nielen uchovať, ale aj rozvíjať do budúcnosti. Udalosti v USA 11. septembra 2001 ukázali tiež vo veľmi drastickej podobe jednu z foriem násilia. Napokon ukázali veľkú zraniteľnosť celého svetového spoločenstva. Táto zraniteľnosť tu existovala aj predtým a bude existovať aj v budúcnosti, pokiaľ sa naďalej budeme pohybovať v špirále násilia. Preto odpoveďou na tieto udalosti by nemala byť len odplata, ale aj zamyslenie sa nad hodnotovými kategóriami modernej spoločnosti. Práve v našom tzv. vyspelom svete sa pácha veľa násilia na tiež nevinných ľuďoch, ktorých postrieľajú pri prepadoch bánk, v obchodných domoch, na štadiónoch, v školách. Násilie najmä na mladých ľuďoch páchajú šíritelia drog, na starších ľuďoch tí, ktorí ich prepadajú v ich domovoch a za pár korún sú pripravení vraždiť. My všetci sme každodenne ohrozovaní násilníkmi na cestách a autostrádach, najmä tými, ktorí využívajú najdrahšie a najmodernejšie dopravné prostriedky. Aj toto sú symptómy moderného sveta a doby, ktorú žijeme. Práve my, vyspelé krajiny, výrazným spôsobom ohrozujeme biosféru, necitlivo pristupujeme nielen k vlastnému životnému prostrediu, ale najmä k ekosystému menej vyvinutých či rozvojových krajín.

Potvrdzuje sa, že svet je o to zraniteľnejší o čo je vyspelejší. Pokiaľ sa technická, technologická a poznatková vyspelosť nebude snúbiť s humanistickými hodnotovými kategóriami, bude sa zraniteľnosť sveta a nás všetkých zvyšovať. Musíme dokázať potláčať násilie v jeho každodennej mnohorakej podobe, a potom nám nebude z malého často prehliadaného násilia vznikať násilie veľké a hrozivé. Naučme sa mať úctu a rešpekt k tomu, čím nás svet vo forme živej či neživej prírody obdaril, a potom si budeme viac vážiť a rešpektovať jeden druhého. Napokon poučme sa z histórie, ktorej míľnikmi boli vojny, povstania a vraždy tak, aby míľnikmi budúcnosti boli pozitívne ľudské činy.

Peter Mihók

predseda SOPK