Najslabší článok je pacient

Chorí nemôžu zodpovedať za liekovú politiku vlády

Pozoruhodný názor prezentovali zástupcovia Slovenskej asociácie farmaceutických spoločností orientovaných na výskum a vývoj v súvislosti so situáciou v našej liekovej politike. Z predložených údajov vyplynulo, že Slováci platia za lieky menej ako v iných európskych krajinách, zároveň ich však viac spotrebujú. V SR sa teda užíva síce veľa, ale väčšinou lacných liekov. S tým možno súhlasiť, podobné štatistické údaje uvádzajú aj iné zahraničné zdroje. Čo však môže u človeka znalého nášho zdravotníctva vyvolať rozpaky, je návrh výkonnej riaditeľky SAFS Soni Strachotovej, podľa ktorého by náš človek mal vplývať na lekárov, aby dostával kvalitnejšie lieky, pri ktorých je napríklad kratší čas hospitalizácie alebo majú menej škodlivých vedľajších účinkov. Dovolím si tvrdiť, že v situácii, v akej sa naše zdravotníctvo nachádza, má chorý s takýmito konkrétnymi požiadavkami malú šancu. Väčšina týchto liekov je totiž drahá, lekárov obmedzujú zdravotné poisťovne a nie sú naklonení farmakoekonomickej liečbe. Dnes totiž akosi nikoho až tak veľmi nezaujíma, čo sa nám perspektívne môže vrátiť v zdravšej populácii. Ak má ktosi vplyv na predpisovanie liekov, tak sú to práve farmaceutické spoločnosti, ich distribútori a zástupcovia cez rozličné programy pre lekárov, ktoré sa môžu eufemisticky nazvať motivačnými. Môže ísť od sponzorovaných pobytov na kongresoch až po nepredstaviteľne

lukratívne honoráre

za hodinu odbornej prednášky. Týmito poznámkami som však nechcela spochybniť ďalšie údaje, ktoré uvádzajú zástupcovia združenia. Podľa nich napríklad výdavky na lieky na Slovensku rýchlo rastú a v minulom roku dosiahli už takmer 17 mld. Sk. Spolu s liekmi použitými v nemocniciach je to okolo 20 mld. Sk. No spotreba liekov na obyvateľa bola v minulom roku 61 USD, čo je najmenej spomedzi krajín V4. V počte spotrebovaných liekov však tieto krajiny predbiehame. Asociácia vyčíta súčasnej vláde napríklad fakt, že sa nepodarilo motivovať pacienta, aby ku spotrebe liekov pristupoval racionálnejšie. A tak navrhuje vyradiť z hradenia zdravotnými poisťovňami všetky voľne predajné lieky či zaviesť poplatky za návštevy u lekára. Ako najlepší motivačný prostriedok pritom považujú

poplatok za položku

na recepte. Transformácia zdravotníctva musí byť podľa SAFS prioritou novej vlády, potrebné je tiež do systému priniesť prvky trhu. Ak má Slovensko ambíciu vstúpiť do EÚ v roku 2004, bude musieť dovtedy skončiť nielen transformáciu zdravotníctva, ale aj prispôsobiť legislatívu, regulačné opatrenia a financovanie zdravotníctva tak, aby splnilo integračné kritériá. Zásadné zmeny v liekovej politike musia byť súčasťou transformačných zmien a okrem finančných zdrojov by mali zabezpečiť efektívne využívanie liekov. S. Strachotová poznamenala, že spoluúčasť pacienta na liekoch je zavedená takmer vo všetkých európskych krajinách, jej cieľom nie je „trestať“ pacientov za používanie

drahých liekov,

ale motivovať ich k starostlivosti o vlastné zdravie, k racionálnemu používaniu liekov, zabráneniu plytvania a zbytočnému predzásobeniu sa. S tvrdením, že zdravotníctvo a jeho transformácia neboli dosiaľ prioritou ani jednej vlády SR po roku 1989, súčasnú vládu nevynímajúc, možno iba súhlasiť. Aj s konštatovaním, že táto vláda liečila skôr rozpočet ako pacientov. Výrobcovia kritizujú proces kategorizácie liekov, ktorý považujú za netransparentný. Jeho základom by podľa nich mali byť reálne údaje a dôkazy o výsledku a skutočnom terapeutickom a ekonomickom prínose daného lieku. Firmám ide predovšetkým, podľa vyjadrenia ich zástupcov, o prostredie, v ktorom chcú v budúcnosti pôsobiť. SAFS okrem iného tvrdí, že zásadné zmeny v liekovej politike musia byť súčasťou transformačných zmien a okrem finančných zdrojov by mali zabezpečiť aj efektívne využívanie liekov. Sú pripravení spolupracovať na takých zmenách v liekovej politike, ktoré prinesú do

trhu s liekmi

zdravé transparentné prostredie a dlhodobo povedú k zlepšeniu situácie v slovenskom zdravotníctve. Nová lieková politika by mala okrem iného zlepšiť proces hodnotenia, porovnávania a určovania úhrady liekov tak, aby bol jednoznačne postavený na farmako-ekonomických kritériách. Progresívne návrhy si realizáciu určite zaslúžia, no nebolo by dobré väčšinu problémov našej liekovej politiky hodiť na pacientov. V takej citlivej oblasti, akou je v súčasnej situácii dostupnosť liečby, treba tiež poznať mieru. Keď nie z etických dôvodov, tak aspoň preto, aby sa to všetko nevrátilo ako bumerang nielen kompetentným a zodpovedným, ale aj farmacuetikýcm

Ľudmila Koníková