Tajničku rozlúštia až nemeckí voliči

Sociálnodemokratická strana Nemecka (SPD) na čele so súčasným kancelárom Gerhardom Schröderom sa na vlne odmietania amerického vojenského zásahu v Iraku týždeň pred parlamentnými voľbami dostala do vedenia v prieskumoch verejnej mienky. A hoci výsledky väčšiny prieskumných agentúr hovoria len minimálnom náskoku 1 až 2 percentá, z psychologického hľadiska je to mimoriadne dôležitý moment.

Bavorský premiér Edmund Stoiber, kandidát koalície kresťanských demokratov a Kresťanskosociálnej únie (CDU/CSU), bol ešte pred mesiacom presvedčený o svojom volebnom víťazstve, teraz jeho tábor chytá nervozita. CDU/CSU preto na poslednú chvíľu mení taktiku a začína hrať citlivou antiimigračnou kartou. „Konzervatívci od samého začiatku čelili ťažkej voľbe: či sa majú uchádzať o hlasy voličov širokého centra alebo nasadnúť na celoeurópsku vlnu populistickej pravice, ktorá stúpencov Pima Fortuyna priniesla do holandskej vlády,“ píše britský The Guardian a dodáva: „Stoiber si zvolil umiernenú opciu, keď držal na uzde jemu vlastnú štipľavú rétoriku a predstavoval seba ako prívetivého, usmievavého dobráka. Posledná náhla zmena vo vystupovaní sa však javí ako priznanie, že zvolená taktika zlyhala.“

Už skutočnosť, že eventuálne útoky na Irak a imigračná otázka ako témy významnou mierou ovplyvňujú záverečnú fázu kampane, hovorí dosť o jej priebehu. Nebola celkom tradičná. A nielen preto, že ju vo významnej miere ovplyvnili „vonkajšie“ faktory, ako sú Irak či záplavy. Dalo sa totiž očakávať, že Stoiber dokonale využije slabú výkonnosť ekonomiky a odoberie ľavici hlasy. Schröderovi sa však vďaka výraznej politickej šikovnosti podarilo odpútať pozornosť od vysokej nezamestnanosti a zintrigovať voliča za všeobecnejšie témy. „Hlavným heslom volieb sa paradoxne nestala pomoc chorému nemeckému hospodárstvu, ale dôvera, solidarita a starostlivosť o ľudí,“ všimol si nemecký Die Welt.

Z hľadiska strednej a východnej Európy sú voľby zaujímavé najmä v súvislosti s integráciou do Európskej únie. Zaužívaný je názor, že nemecké voľby budú rozhodujúce pre doriešenie finančných aspektov rozšírenia. Táto téma však v kampani nerezonovala. Možno aj preto, že, ako tvrdí Daily Telegraph, „žiadny nemecký líder rozšírenie nechce, ale žiadny to ani nechce verejne priznať“.

Ak sa však opierame o ich verejné vyhlásenia, rozšíreniu je predsa naklonenejší Schröder. Otázky financovania v predvolebnej kampani nechal síce nezodpovedané, no stále sa deklaruje za prijatie desiatich krajín už v roku 2004. Edmund Stoiber je rezervovanejší. Nielenže v minulosti zapochyboval o pripravenosti niektorých kandidátskych krajín vstúpiť do EÚ v stanovenom termíne, ale sa radikálnejšie stavia aj k otázke financií. „Zvýšenie nemeckých príspevkov do EÚ neprichádza do úvahy,“ vyhlasuje realisticky Stoiber, keď príde reč na rozšírenie a nových členov. Ak pritom vezmeme do úvahy jeho vyhlásenia o Benešových dekrétoch ako „otvorených ranách“, je jasné, že nejde o žiadneho integračného šampióna.

V každom prípade je jasné, že nič nie je jasné. Volebnú tajničku definitívne rozlúštia nemeckí občania až v nedeľu pri volebných urnách. Analytici pripúšťajú hneď niekoľko možných koalícií. Najprirodzenejšia je súčasná medzi SPD a zelenými v prípade víťazstva ľavice a tradičná medzi CDU/CSU a liberálmi z FDP, ak uspeje pravica. FDP však pripúšťa aj sobáš so Schröderom, niektorí analytici zasa kalkulujú aj o málo pravdepodobnom partnerstve medzi SDP a neokomunistami, ak sa títo vôbec dostanú do parlamentu. Napokon, vždy je tu aj možnosť veľkej koalície medzi SPD a CDU/CSU. Akékoľvek prognózy sťažuje ešte viac komplikovaný nemecký volebný systém, ktorý je v podstate pomerný s prvkami väčšinového a ktorý pripúšťa celkom reálnu možnosť, že do parlamentu sa dostane viac poslancov ako stanovených 598.

Rastislav Boldocký