Dokolečka, dokola...

Peter Kasalovský

„Politická atmosféra (na Slovensku) sa mení a existuje veľmi, veľmi veľká šanca, že demokratické strany, ktoré sú za pokračovanie proeurópskej a reformnej politiky, budú mať väčšinu v parlamente a vytvoria budúcu vládu,“ vyhlásil v sobotu v dánskom Helsingore komisár EK G. Verheugen na presskonferencii počas neformálnej schôdzky ministrov zahraničných vecí EÚ. Odpovedal aj na otázku TASR, čo ho viedlo k výroku, že predvolebná situácia v SR je teraz omnoho lepšia, ako pred letnými prázdninami. S ministrami zahraničných vecí jednotlivých štátov Európskej únie sa podľa vlastných slov zhodol, že je dôležité, aby slovenské voľby priniesli krajine takú parlamentnú väčšinu a vládu, ktorá bude schopná pokračovať v politických a ekonomických reformách a priviesť Slovensko do európskych a transatlantických štruktúr.

Presvedčenie našich západných priateľov a budúcich spojencov, že práve teraz je tu „veľmi veľká šanca“, vnucuje názor o ich nedostatočnej informovanosti. Ba až o pomýlenej predstave o našej vnútropolitickej scéne, o ktorú sa podľa všetkého postarali aj viaceré strany zo súčasnej koalície. Predovšetkým tie, ktoré po roku-dvoch stratili svoje volebné pozície z 1998. roka nie pre príťažlivú múdrosť opozície, ale v dôsledku spôsobu vládnutia a neplnenia pre väčšinu občanov viac ako dôležitých deklarovaných programových záväzkov. Bolo logické, že stratu popularity koaličných strán bolo treba zdôvodniť najmä v zahraničí, a tak sa vytváral priam mýtus o mečiarovskom fluide a návrate HZDS-ĽS k moci. Aj keď tohtoročné prieskumy volebných preferencií vytrvalo potvrdzovali, že šanca HZDS-ĽS zostaviť vládu je viac-menej teoretickou a takmer vylúčenou po deklaráciách našich štátnych priateľov, že nielen V. Mečiar, ale aj HZDS-ĽS sú nimi neakceptovateľní.

Naša verejnosť bola dlhé mesiace priam traumatizovaná názormi z domova a ním inšpirovaným zahraničím, že jej hrozí nová totalita. A to bez ohľadu na to, že všetky strany významné z hľadiska minulej, ale aj budúcej zahraničnej orientácie SR podporujú jednak ambíciu získať členstvo v EÚ, ale aj v NATO. Problémom je však to, že zahraniční priatelia nevnímajú alebo nechcú pochopiť, že realitou je takmer všeobecná nespokojnosť s výsledkami súčasnej vlády. Akoby nebrali fakt, že nekompromisná kritika vládnej politiky vyniesla preferenčne novým stranám Smer a Aliancii nového občana celkovo až 27-percentnú podporu potenciálnych voličov. Nehovoriac už o čiastkovej kritike zo samotných vládnych strán, ako aj zo všetkých opozičných, tak je jasnejšie ako slnko taký záver, že kontinuita v súčasnej „reformnej politike“ je pre budúcich lídrov neprijateľnou. Pravdou je to, že je nevyhnutné pokračovať v transformáciách, ale tých ozajstných.

Či je situácia z hľadiska nášho politického a hospodárskeho vývoja lepšia po lete alebo pred ním zo zorného uhla komisára EK pre rozšírenie G. Vergheugena, to nie je významné. Dôležitý je jeho záver, že SR bude mať proeurópsky a reformne orientovanú vládu po nadchádzajúcich voľbách. (Azda mu neušlo, že sa na nej môže zúčastniť aj Hnutie za demokraciu, ktoré sa vyfarbuje ako výsledok „vnútorného prerodu“ v HZDS-ĽS.) Deklarovanie snahy západných činiteľov nezasahovať do nášho predvolebného diania je trápne, keďže už dlhšie je známe, čo podmieňuje naše prijatie do NATO aj EÚ, ale mali by predsa vyjaviť, ktoré sú to podľa nich tie proeurópske a proreformné strany, a najmä osobnosti, schopné vytvoriť parlamentnú a vládnu väčšinovú koalíciu, aby výsledkom neboli svojím spôsobom zaskočení. Západní analytici už dlhšie totiž informujú, že volebným víťazom by malo byť SDKÚ, SMK a KDH a s nimi buď ANO alebo Smer.

Parlamentné voľby máme o devätnásť dní, a tak s určitou úľavou a vďačne prijímame aj to verheugenovské objavenie Ameriky.

Peter Kasalovský