Bojovať o miesto

Odborníci už roky diskutujú o veľmi silnom alebo slabom štáte. Vlastnú hospodársku politiku má každý štát. Zvlášť v Európe sa nestalo pravidlom, že všetko vyrieši trh. Ak by sme v plnom rozsahu chceli uplatňovať toto friedmanovské presvedčenie, potom by sme mali vstupovať do iného spoločenstva, nie do EÚ. Preto poslanec NR SR (HZDS-ĽS) Jozef Brhel hneď na začiatku nášho rozhovoru vyslovil názor, že správnejšie je hovoriť o efektívnom a funkčnom štáte. O takom štáte, na ktorý momentálne máme. Vrátane zdrojov na financovanie jeho chodu, aby zabezpečoval svoje základné prvky: vonkajšiu a vnútornú obranu až po pružnú, dobre fungujúcu verejnú, centrálnu i regionálnu správu. Decentralizácia posúva štát trochu viac stranou, ako sme boli doteraz zvyknutí, navyše, úplne nové pravidlá začnú platiť po našom vstupe do EÚ. Napriek tomu J. Brhel zastáva názor, že štát musí zostať silný tam, kde silný má byť.

To znamená?

- Každý štát si musí vedieť definovať vlastné hospodárske záujmy a musí vedieť zabojovať pri ich presadzovaní. Povedzme pri budovaní infraštruktúry, výstavbe diaľnic. Vôbec sa pritom nemusí odkloniť od záujmov podnikateľskej sféry a firiem. Naopak, aj tu musí byť symbióza. Dokonca súlad medzi domácim a zahraničným súkromným či finančným sektorom. Netvrdím, že štát bude podnikať. To je za nami. Nakoniec, nemá na to ani prostriedky, zhruba 90 % hrubého domáceho produktu na Slovensku tvorí súkromný sektor. Porovnajme: keď som bol štátnym tajomníkom na ministerstve hospodárstva, de facto sme riadili 350 štátnych podnikov. Keď sme v roku 1998 odchádzali, zostalo ich tam tucet. Aj do nich vstúpili privátne subjekty.

Takže ste za redukciu počtu ministerstiev (a tým aj štátnych úradníkov) v novej vláde?

- Niekedy zoštíhlenie, ako naznačujete, nemusí pomôcť. Vtedy, ak bude celý štátny aparát naďalej zle fungovať. Počet ministerstiev preto nie je zásadná otázka. Pred kvantitatívne charakteristiky kladiem funkčnosť systému. Úlohou štátu je zapojiť do plnenia hospodárskej politiky zdroje súkromné, medzinárodné bankové alebo privátne. Stabilitou zákonov musí garantovať, že tieto zdroje neskončia v „čiernej diere“. Preto za nemenej podstatnú považujeme funkciu štátu nielen ako

tvorcu pravidiel,

ale štátu, ktorý si vytvorí účinný vynucovací mechanizmus, aby sa stanovené pravidlá hry dodržiavali. Kto ich poruší, musí pykať. Málo nám budú platné desiatky nových zákonov, ak podnikateľská sféra na každom kroku vidí rôzne excesy, neplnenie daňových a odvodových povinností. Nezastupiteľná úloha štátu aj po začlenení SR do EÚ bude v zlepšovaní podnikateľského prostredia.

Naozaj? Centralistický model budúcej Európy však to nepripúšťa?!

- Ak chceme vstupovať do únie, narazíme na mimoriadne silnú administratívu v Bruseli. Tomu sa musíme prispôsobiť či chceme alebo nie. Európsky parlament určí líniu, vytýči hlavný smer, ale vysunutú ruku bude mať práve v silnom štáte, ktorý v tej-ktorej krajine ustráži, aby si niektoré subjekty neurobili z prijatých dohôd zdrap papiera. A určite nám nikto nebude trpieť, aby sme nedokázali prehrešok patrične potrestať len preto, lebo vymožiteľnosť práva je

na bode nula,

keď triviálny spor sa nám na súdoch vlečie štyri, päť i viac rokov. A vieme veľmi dobre, že na Slovensku fungujú skupiny, ktoré zámerne zneužívajú nefungovanie práva. Dokonca na tom majú postavené svoje podnikanie. Vybavenie súdnej moci na úroveň, aby ju bolo cítiť, aby v dobrom zmysle slova šírila medzi spomínanými tiežpodnikateľmi strach, to je úloha štátu.

Podľa niektorých odhadov nová vláda bude mať na gazdovanie skromných 20, nanajvýš 30 miliárd korún.

- Každý vidí, že žijeme nad pomery. Dôkazom je to, že za posledné štyri roky sa dlh štátu dvaapolnásobne zvýšil, deficity obchodnej bilancie kandidujú o zápis do Guinessovej knihy rekordov, vláda pracuje so stále rastúcim deficitom štátneho rozpočtu, pritom mala navyše bonus vo výške 300 miliárd Sk za jednorazový neopakovateľný predaj telekomunikácií, plynárenského a rozvodných energetických podnikov. Avšak ani tento zlý a nesystémový predaj štátnych aktív nestačil. Vláda za štyri roky fungovala tak, že v roku 2002 je SR na tom horšie ako v roku 1998. Takto sa ďalej

gazdovať nedá,

hodnotenia OECD nám potvrdzujú, že v priamych zahraničných investíciách je SR stále na chvoste spomedzi transformujúcich sa stredoeurópskych krajín. Preto mi je dnes ťažko napočítať, koľko bude mať zdrojov nová vláda. V každom prípade bude mať tenšiu peňaženku ako v roku 1998 a pritom rozdiel medzi príjmami a potrebami sa ešte prehĺbil.

Bankové domy v Európe vo vzácnej zhode deklarujú už teraz, že chcú ísť do spolufinancovania reštrukturalizačných projektov u nás, a to bez ohľadu na výsledky jesenných parlamentných volieb. Hovoria však o spoluúčasti, to znamená, že participovať na týchto projektoch bude musieť aj štát. Banky sú však v privátnych zahraničných rukách. Ako bude môcť nová vláda presadzovať svoju politiku?

- Na Slovensku máme dokonca dve štátne banky: Eximbanku a Slovenskú záručnú a rozvojovú banku (SZRB). Sú úplne štandardné, fungujú aj v iných krajinách. Eximbanka na objem exportných aktivít, ktoré by sme potrebovali na zlepšenie zahraničnoobchodnej bilancie, má slabú finančnú kondíciu. Obe banky bude treba kapitálovo posilniť.

Ako?

- Zdroje treba hľadať v redukcii výdavkovej stránky štátneho rozpočtu a v zmysluplnejšom nakladaní s privatizačnými zdrojmi. Nutne treba zlepšiť fungovanie služieb. A dnes treba povedať, že aj zdravotníctvo či školstvo je služba. Niekto má na to, aby si zaplatil aj nadštandardné služby, tam, kde na to ľudia nemajú, musí pomôcť štát. Sú ľudia, ktorí sú

ochotní zaplatiť

si najlepšie vzdelanie, no sú aj takí, ktorí na to nemajú. No talenty sú aj tam, preto im štát musí pomôcť.

Na druhej strane, vedeli by ste sa stotožniť s návrhom pravicových strán, ktoré bojujú za plošné znižovanie daní?

- Znižovanie daní je všeobecne správny trend. Vy však zrejme mierite otázkou na druhú stranu mince. Ak si štát (nízkymi daňovými odvodmi) priškrtí príjmový kohútik do štátnej pokladnice, vzápätí musí mať riešenie, čím to kompenzuje. A potom bude musieť nová vláda povedať aj to, že ide do privatizácie zdravotníckych či školských zariadení, aby adekvátne nižším príjmom zredukovala výdavky. Potom si však občan bude musieť za služby platiť viac, ako bol zvyknutý doteraz. Ale o tom sa už tak nahlas nikomu nechce hovoriť, lebo to prináša so sebou nepopulárne kroky.

(Pokračovanie)

Tibor Bucha