Trend k nivelizácii zostáva

Ad: Mzda minimálna a dlaňová, Hospodársky denník 5. 9. 2002

Komentár v podstate vystihuje súčasnú situáciu: zamestnávatelia sa snažia minimalizovať „legálne“ poskytovanú mzdu a oprávnené mzdové nároky zamestnancov často kompenzujú plnením, ktoré neprešlo účtovníctvom firmy. Zamestnanec spravidla pri prijímaní plnenia za prácu nerozoznáva jej dvojaký zdroj a charakter, takže zdanlivo nemá dôvody protestovať proti porušovaniu zákonov zo strany zamestnávateľa. Zamestnanec si spravidla neuvedomuje, že prijímaním takýchto platieb za svoje výsledky práce môže byť v čase, keď nebude poberať mzdu, poškodený na dávkach, ktorých výška závisí od účtovne vyplatených súm mzdy a že tým, že zamestnávateľ poškodzuje štát na výške daňových odvodov ako aj verejnoprávne inštitúcie na výške odvodov do poistných fondov v konečnom dôsledku nedostatočné príjmy bude znášať aj on sám, napríklad vo forme vyšších daní, nižšieho rozsahu plnení hradených poisťovňami alebo väčších súm platených za lieky.

Snahou štátu preto je minimalizovať možnosť poskytovania mzdy „na dlaň“. Seriózne firmy poskytujú zamestnancom podľa zásluhy za ich prácu mzdu, ktorá je spravidla podstatne vyššia než minimálna mzda. Nepriamo to potvrdzuje aj skutočnosť, že minimálna mzda bude po zvýšení na 5570 Sk mesačne od 1. októbra predstavovať menej ako 41 % z predpokladanej výšky priemernej mzdy za rok 2002. Zvýšenie minimálnej mzdy by sa teda zdanlivo malo dotýkať a postihovať takmer výlučne len nekorektných zamestnávateľov - čím vyššia minimálna mzda, tým vyššia legálna časť, takže pri určitej výške minimálnej mzdy by „dlaňovᓠčasť stratila na význame.

Cesta zvyšovania minimálnej mzdy má však aj druhú stranu mince: zvyšovanie minimálnej mzdy vedie k stále väčšej nivelizácii miezd zamestnancov. V konečnom dôsledku kvalifikačne a svojou zložitosťou náročnejšia práca bude mzdovo hodnotená na úrovni najjednoduchších prác. Táto skutočnosť je najvypuklejšia u zamestnancov, ktorých mzdy a platy sú hradené zo štátneho rozpočtu. Práve u tejto skupiny zamestnancov, kde je pomerne prísna a exaktná diferenciácia platových nárokov v závislosti od kritérií zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti práce každé zvýšenie minimálnej mzdy vedie k nivelizácii v odmeňovaní. Keby totiž (čisto teoreticky) bola minimálna mzda na úrovni 60 % priemernej mzdy za uplynulý rok, čo by predstavovalo 7420 Sk, takmer 30 % všetkých zamestnancov tejto sféry by sa výškou platových taríf dostalo pod úroveň minimálnej mzdy. Zároveň by to znamenalo, že aj zamestnancom, zaradeným v rámci 14-triedneho systému do 8. platovej triedy, by sa muselo doplácať do výšky minimálnej mzdy. Zamestnanec s vysokoškolským vzdelaním I. stupňa (bakalár), vykonávajúci ucelené samostatné odborné práce, by bol rovnako platený ako zamestnanec vykonávajúci prípravné a pomocné práce podľa presných pokynov.

Táto predstava by nemusela byť reálna, pokiaľ by sa úmerne zvýšeniu minimálnej mzdy zvyšovali aj platové tarify zamestnancov verejnej služby i zamestnancov štátnej služby (pretože aj tí by boli takto „postihnutí“). Žiaľ, možnosti štátneho rozpočtu sú veľmi obmedzené: zďaleka nepokrývajú ani súčasné 13-percentné zvýšenie minimálnej mzdy. Takže k nivelizácii platov týchto zamestnancov bude naďalej reálne dochádzať, čo zasa môže mať vplyv na ponuku a dopyt na trhu práce. Pokiaľ budeme akceptovať, čo sa uvádza v predmetnom článku, znamenalo by to, že aj „nekorektní“ zamestnávatelia uznávajú odmeňovanie zamestnancov podľa zásluh, iba ho nerealizujú čistými metódami. Bolo by ideálne, keby tým „ťahúňom“ výšky minimálnej mzdy boli veľkí, spravidla seriózni zamestnávatelia, ktorí majú odmeňovanie riešené v kolektívnej zmluve a štátom určovaná minimálna mzda by len kopírovala trend jej zvyšovania v podnikateľských organizáciách. Skutočnosť je zatiaľ opačná: celoštátne záväzná minimálna mzda tlačí na jej zvyšovanie na úrovni rokovaní v podnikových kolektívnych zmluvách. Takže táto cesta zrejme ešte dlho nebude

V „ošiali“ úvah o výške minimálnej mzdy zaniká jedna dôležitá skutočnosť: to, čo je v rozpočtovej sfére zabezpečené pomocou stupníc platových taríf, v podmienkach zamestnávateľov, na ktorých sa vzťahuje mzdová časť Zákonníka práce, plní inštitút minimálnych mzdových nárokov. Zjednodušene povedané, ide o šesť úrovní minimálnej mzdy, ktoré je povinný rešpektovať zamestnávateľ, ktorý nemá pravidlá odmeňovania riešené v kolektívnej zmluve. Úrovne (sadzby minimálnych mzdových nárokov) sú riešené ako násobky minimálnej mzdy v závislosti od zložitosti zamestnancom vykonávaných prác. Prakticky to znamená, že ak zamestnanec nevykonáva „pomocné, prípravné alebo manipulačné práce podľa presných postupov a pokynov“ (citované z charakteristík stupňov náročnosti pracovných miest pre najnižší stupeň), zamestnanec má právny nárok na mzdu vyššiu, než je minimálna mzda, a to podľa zložitosti od 1,2 po (teoreticky) 2-násobok minimálnej mzdy. Aj keby išlo len o 1,2-násobok (2. stupeň náročnosti práce) alebo 1,4-násobok minimálnej mzdy (3. stupeň náročnosti práce) v závislosti od zložitosti zamestnancom vykonávaných prác, už by to znamenalo, že podiel „dlaňovej“ mzdy musí klesnúť na úkor „legálnej“ zložky, ak, samozrejme, zamestnávateľ nechce zamestnancovi „dlaňovú“ časť ponechať, a tým jeho celkovú mzdu zvýšiť.

Názov tohto inštitútu plne vystihuje jeho účel: stanoviť spodnú hranicu nároku na mzdu osobitne u skupiny zamestnancov nechránených kolektívnou zmluvou. Aj keď je tento inštitút stále málo známy, pri zvýšenej pozornosti zo strany inšpektorátov práce sa pomerne ľahko dá overiť, či zamestnávateľ vyplatil zamestnancovi mzdu najmenej na úrovni príslušného minimálneho mzdového nároku. Možno práve cesta zvýšenej kontroly v tejto oblasti by mohla viesť k tomu, aby konečne ubúdali prípady práce za dve mzdy: minimálnu a „dlaňovú“.

Ing. Miroslav Mačuha

pracovník MPSVR SR