OSN - cesta plná nástrah

Švéd Dag Hammarskjöld - symbol boja za lepší svet

Neochota väčšej časti sveta súhlasiť s americkým útokom na Irak bez súhlasu Organizácie Spojených národov ukázala, že štáty na všetkých kontinentoch naďalej vnímajú OSN ako neodmysliteľného hráča pri urovnávaní medzinárodných sporov a konfliktov. Na druhej strane skutočnosť, že Washington čo i len uvažuje o vojenskej akcii mimo rámca svetovej organizácie, hovorí o nedostatku reálneho vplyvu svetovej organizácie. Nejede o nič nové. OSN od svojho vzniku musela vo svete plnom konfliktov a nespravodlivosti lavírovať medzi záujmami veľmocí, ak chcela spĺňať svoje poslanie. Darilo sa jej to so striedavými úspechmi. Netreba totiž zabúdať, že organizácia je finančne závislá od členských príspevkov krajín, nemá vlastnú armádu a preto jej úspech a vplyv často závisel od ľudských, politických a diplomatických schopností generálneho tajomníka.

„Tí, ktorí dali životy za slobodu, tí, ktorí prišli o svoje domy, tí, ktorí trpeli a stále trpia pre dôsledky vojny nám dali posvätný mandát: budovať pevné základy svetového mieru. Môžeme sa stretnúť s ťažkosťami a prekážkami. Ale čím ťažšia bude úloha, o to väčšia bude odmena. V hre je budúcnosť celého civilizovaného sveta,“ uviedol prvý generálny tajomník OSN Nór Trygve Lie, keď preberal funkciu 2. januára 1946. Jeho rozhodné slová však čoskoro narazili na tvrdú realitu. Prekážky boli ešte väčšie ako hocikto mohol predpokladať: studená vojna s pretekmi v zbrojení, rozdelenie Palestíny, dve Číny, konflikt v Kašmíre, proces dekolonizácie... A vojna v Kórei. Tragve Lie musel čeliť ostrej kritike ZSSR, že OSN dala súhlas na vyslanie americkej armády do Kórey. (Ako vidíme, „vojna za mier“ už vtedy bola aktuálna a kontroverzná.) Odvážny Nór v roku 1953 predčasne odstúpil z funkcie generálneho tajomníka. „Je to najnemožnejšie zamestnanie na svete,“ povedal Tragve Lie pomerne neznámemu švédskemu diplomatovi po podaní demisie.

Tým Švédom nebol nik iný ako Dag Hammarskjöld - človek, ktorý ukázal, že aj napriek nezmieriteľným superveľmociam, vetu v Bezpečnostnej rade OSN či chronickému nedostatku prostriedkov, OSN dokáže vystupovať ako samostatný a hlavne prospešný hráč na globálnej scéne. Síce len do určitej miery, ale predsa. Najmä vysoko sa hodnotí úloha, ktorú OSN pod Hammarskjöldovým vedením zohrala v Suezskej kríze a občianskej vojny v Kongu. Práve Kongo sa mu však stalo osudným. Tragicky zahynul pri plnení svojho poslania, keď sa jeho helikoptéra cestou na mierové rokovania zrútila nad Rodéziou. Jeho smrť sa stala symbolom boja za lepší svet. Po smrti mu bol udelená aj Nobelova cena za mier.

Hammarskjöldovi nasledovníci vo funkcii sa stretávali s podobnými ťažkosťami, vyplývajúcimi najmä zo studenej vojny. Počas funkčného obdobia diplomata z Burmy U. Thanta tak zúrila vojna vo Vietname, ale z nášho pohľadu je zaujímavé, že vtedy došlo aj k invázii sovietskych vojsk do Československa. Jeho nástupca Kurt Waldheim to od začiatku nemal ľahké. Jeho miesto malo patriť podľa ustálených pravidiel africkému kandidátovi, no keďže sa krajiny čierneho kontinentu nevedeli dohodnúť, na čelo OSN sa dostal Rakúšan. Pozíciu mu však ešte viac sťažovali permanentné obvinenia na jeho adresu z údajnej nacistickej minulosti. V roku 1982 za šéfa svetovej organizácie zvolili skúseného Peruánca Javiera Péreza de Cuellara a málokto vtedy predpokladal, že po vypršaní jeho dvoch funkčných období bude studená vojna minulosťou. Stalo sa.

V poslednom desaťročí sa OSN čoraz viac formovala nielen ako organizácia dbajúca o svetový mier, ale aj ako bojovník proti chudobe, ekologickému znečisteniu a ďalším formám nespravodlivosti diskriminácie a porušovania ľudských práv vôbec. No očakávanie, že po páde bipolárneho sveta OSN bude môcť v plnej miere rozviť svoj vplyv a účinne spĺňať stanovené tiene, sa ukázalo ako príliš optimistické. Pocítil to na svojej koži Egypťan Butrus Butrus Ghálí, ktorý sa generálnym tajomníkom stal v roku 1992. Nielenže OSN počas jeho mandátu zažila fiasko v Rwande, ale sám Ghálí nebol znovuzvolený do funkcie. Väčšina sveta ho síce podporovala, no Spojené štáty boli proti. Zákulisné tlaky nezmizli spolu so studenou vojnou.

Kofi Annan, naopak, po vôli Washingtonu bol. O to pozornejšie svet teraz sleduje, či sa v danej kríze generálny tajomník prejaví ako samostatný faktor alebo ako americký človek. Názory na jeho doterajšie pôsobenie sú kontroverzné. Jeho stúpenci poukazujú na eleganciu, s akou zvládol irackú krízu v roku 1998 a zabránil vojne väčších rozmerov. Na druhej strane zostane čiernymi slovami zapísaný jeho výrok s čias kosovského konfliktu, že „v Kosove je dosť aktérov na to, aby tam bola potrebná prítomnosť OSN“. V každom prípade si budúce generácie budú pamätať Kofiho Annana najmä podľa toho, ako zvládne súčasnú krízu v Iraku a vojnu s terorizmom vôbec. Až teraz sa ukáže, či sa Nobelova cena, ktorá mu v roku 2001 bola udelená, ocitla v správnych rukách.

Rastislav Boldocký