Lieky potrebujú preliečenie

Sú peniaze skutočne tým najväčším problémom?

Už dlhší čas smeruje úsilie v rezorte zdravotníctva k úsiliu ušetriť na priamych nákladoch, napríklad pri výdavkoch na lieky. Finančný nárast môže byť logickým dôsledkom inovácie liekového portfólia, zavádzania nových originálnych prípravkov obohacujúcich neraz revolučným spôsobom liečbu, predlžujúcich strednú dĺžku života a zvyšujúcich jeho kvalitu, ako aj ekonomických faktorov (napríklad inflácia). Podľa niektorých odborníkov z farmaceutického sveta však tento nárast nemusí prekračovať 10 % - pri dobrej liekovej politike a racionálnej spolupráci všetkých subjektov liekového reťazca. Spotreba liekov na 1 obyvateľa v reálnych cenách (nie v maximálnych) v roku 2001 bola 61 USD, čo je ešte stále najmenej z krajín V4 a vôbec sa nepribližuje k spotrebe v krajinách EÚ. No celý problém je oveľa zložitejší a vyzerá to tak, že v niektorých oblastiach vyhadzujeme celkom zbytočne prepotrebné peniaze. PharmDr. Dominik Tomek, hlavný revízny lekárnik Chemickej zdravotne poisťovne Apollo, svojho času upozornil na fakt, že novela Liečebného poriadku v zákone č. 3/2000 napriek zásadným a zdokumentovaným námietkam zdravotných poisťovní ustanovila povinnosť žiadať o zaradenie do úhrady na „kódy liekov“ a nie na liečivá. Takto prišlo podľa neho k faktickej, skoro dvojročnej blokáde generických liekov a poistné fondy boli ochudobnené o stovky miliónov korún. O čo sa totiž oneskoruje zaradenie lacnejšieho generika do úhrady zdravotného poistenia, o to platia zdravotné poisťovne každý mesiac za lieky pre svojich poistencov viac. Iba posledné zmeny zákonov o niečo zľavili zo svojich nezmyselných požiadaviek na žiadosti na generické lieky a ustanovili nižšiu právnu normu na vydávanie zoznamov.

V tomto období sa opäť začína hovoriť o zmenách v liekovej politike. Čo však treba riešiť ako prvé? Podľa vyjadrenia MUDr. Vladimíra Balogha, viceprezidenta Združenia zdravotných poisťovní SR, je nutné prisúdiť rezortu zdravotníctva a jeho financovaniu príslušnú politickú váhu, resp. prioritu. To sa bude odvíjať zrejme od možností ekonomiky. No jedným z problémov v tejto sfére je i neochota odbornej aj laickej verejnosti uvedomiť si a akceptovať hodnotu či cenu liečby a liekov. Ľudia si u nás akosi nechcú zvyknúť na myšlienku, že lekársky predpis (recept) na lieky je cenný papier - zrejme si neuvedomujú, že držia v ruke šek v priemere na 200 korún. Často má však hodnotu aj niekoľko tisíc korún. Lieky majú obmedzenú „trvanlivosť“, a preto sa vo vyspelých krajinách rozličnými cestami (vrátane médií) vplýva na populáciu v tejto súvislosti v oblasti zdravotnej výchovy - aby ich napríklad „neškrečkovali“ zbytočne doma. U nás často nechceme prijať myšlienku, že antibiotiká nie sú na chrípku a prechladnutie a dožadujeme sa ich. A už vôbec nemyslíme na súvislosti - že aj lieky, ktoré dostaneme „zadarmo“, zaplatíme v konečnom dôsledku zo svojich daní... To všetko sú známe skutočnosti, ktoré by mali mať svoje miesto pri tvorbe koncepcie liekovej politiky. Východiská ŠR SR na rok 2003 sú zhodné s východiskami pre liekovú politiku a jeho riziká (ŠR) sú tiež zhodné s rizikami v tejto oblasti...

Ľudmila Koníková