Zdržanlivá Európa

V novembri na „veľkom“ pražskom summite NATO sa má rozhodnúť o podstatnom rozšírení aliancie, no nemenej podstatné z hľadiska fungovania, dobrých vzťahov medzi členmi a vôbec budúcnosti NATO bolo aj tohtotýždňové varšavské „malé“ a neformálne stretnutie ministrov obrany 19 členských krajín aliancie. Podľa očakávania hlavné slovo patrilo americkému aktérovi, ministrovi obrany USA Donaldovi Rumsfeldovi, ktorý je považovaný za jedného z „jastrabov“ administratívy Georga W. Busha. Ten aj vo Varšave v duchu „jastrabej politiky“ vyzval ostatných kolegov z aliancie na určitú korekciu velenia a viac akčnej pružnosti. Jednou vetou navrhol vytvorenie špeciálnych síl rýchleho nasadenia, ktoré by vynikali údernosťou a efektívnosťou svojho konania. Tieto jednotky majú byť schopné zasiahnuť v termíne od 3 do 30 dní a na nepriateľskom území musia byť schopné udržať sa do 30 dní. Ich úlohy by siahali od obyčajnej evakuácie cudzincov až po konkrétne bojové misie na nepriateľskom území. Takéto rýchle a menšie oddiely by sa mali podľa neho skladať asi z 21 000 až 25 000 vojakov, ktorí by vedeli rýchlo zasiahnuť v potrebe vonkajšej krízy alebo v prípade teroristického ohrozenia. Čo je z hľadiska USA dôležité, takéto oddiely by boli operatívne nielen v geografickej zóne krajín Severoatlantickej aliancie, ale všade na svete. NATO by sa tak stalo akousi predĺženou rukou Američanov, so súhlasom veľkej časti Európy. Ako upozornil včera francúzsky denník Le Figaro, Rumsfeldov návrh na reorganizáciu velenia NATO treba vnímať predovšetkým v kontexte možných útokov na Irak. To je teraz americká priorita číslo jeden.

Tak ako však ani na pôde OSN a vôbec vo svete politickí lídri z Washingtonu nenachádzajú dostatočné pochopenie a maximálnu podporu pre ich iracké plány, ani vo Varšave sa Rumsfeldovi nepodarilo získať jednohlasné áno svojim plánom. Z 19 prítomných ministrov obrany NATO len 12 priaznivo prijalo jeho projekt konštituovania rýchlych oddielov, ktoré by sa mali vytvoriť vo všetkých troch sektoroch armády - v pechote, v námorníctve a leteckých silách. Znamená to, že európske krajiny si zachovávajú určitý odstup a snažia sa veci posudzovať viac triezvo ako emotívne. Nakoniec vo svojej „pozitívno-opatrnej“ reakcii to naznačila francúzska ministerka Michele Alliot-Marieová, keď zdôraznila, že je dôležité, aby si NATO strážilo „primárne svoj hlavný geografický cieľ“, teda euroatlantický priestor. Čítané medzi riadkami, netreba zbytočné vojenské dobrodružstvá v Iraku (či inde vo svete), najmä keď tieto sa dajú riešiť aj diplomatickou cestou. Donald Rumsfeld odmietol včera prezradiť, ktorých sedem krajín je „zdržanlivých“, pripomenul len, že to nie je nijaká opozícia voči americkým plánom, iba treba podoťahovať nejaké detaily. Istá je zatiaľ len pozícia Nemecka (s nemeckým ministrom obrany Peter Struckom sa Rumsfeld pre momentálne ochladené diplomatické vzťahy medzi ich krajinami nechcel stretnúť), ktoré súhlasí s protiteroristickou kampaňou vedenou USA, proti novej irackej avantúre má však výhrady. Vo Varšave bolo možné vycítiť aj nesúlad medzi Parížom a Washingtonom, čo nie je žiadne nóvum, veď práve Francúzsko sa už dlho snaží o viac európskeho vplyvu v NATO. Ak sa teda USA snažia - ináč celkom dobrým projektom - prispôsobiť si NATO ako poslušný pracovný nástroj na vykonávanie ich zahraničnej a vojenskej politiky a nezostať tak osamotené vo svojich činoch, opäť pociťujú, že Európa je síce verný spojenec, ale zároveň verný aj sám sebe, svojim ideálom a hodnotám.

Iaromír Novák