Aby život nebol skúpy na človečinu

Často rozmýšľam o tom, z akého prostredia som vlastne vyšiel. Rodičov si pamätám ako mimoriadne húževnatých a pracovitých ľudí. Otca málo, lebo zomrel, keď som mal 15 rokov. Otec bol však autoritou. Spája sa mi s tým, že vždy dodržal slovo. On bol, keď sa vrátil z vojenčiny, radovým robotníkom. Neskôr bol v Prahe na takom rýchlokurze pre mladých a talentovaných. Vtedy boli najväčšie problémy vo veľkoobchode s potravinami. Dostal príležitosť, a potom bol aj riaditeľom malého závodu, v ktorom sa postaral o dodržiavanie rozvozových časov. Bolo po vojne a vtedy sa hodnotilo, či je včas múka, olej a celý rad ďalších tovarov. A pamätám si, že keď boli krízové situácie, riaditelia a všelijakí vedúci museli pomáhať, aby sa stihli naložiť autá, lebo vtedy bolo málo áut, tak sa museli viackrát otočiť. Bol ťažko chorý, a tak som mu občas pomohol. Moja mama bola po celý život robotníčkou, napriek tomu, že mala stredoškolské vzdelanie. Robila v obchode a po rokoch sa stala vedúcou skladu tabaku a ja som nikdy nepochopil, že ako vedúca neraz ukázala chlapom, ako robiť. A čo je dôležité, v sklade jej nikdy nič nechýbalo. Aj vtedy robiť s cigaretami, zápalkami a droždím (!)

bez manka

bolo priam zázrakom. Nemala manko ani v hodnote desať halierov, i keď aj vtedy sa kradlo či premiestňovalo alebo sa mýlilo v neprospech skladu. S takými situáciami sa vždy vyrovnala, nech už „straty“ zaplatila zo svojho. Keď som mal tých pätnásť - osemnásť, túžil som zarobiť veľa peňazí. Aj preto, že po otcovej smrti bolo doma málo peňazí, aj keď nám nič nechýbalo. Mama robila zázraky. Zarobiť a mať na páske toľko ako Rotschild, ale nekradnúť. Dnes som to trošku modifikoval a hovorím, chcem to mať v obchodných zmluvách. Dodal by som, že v čase - v apríli roku 1969, keď otec zomrel, jeho poslednými prémiami bol splatený domček, v ktorom sme žili.

Doma sme boli traja. Sestra narodená v roku 1947, brat o tri roky neskôr a ja ako najmladší - ročník 1953. Mama zarábala maximálne 1600 korún. V tom čase moja sestra študovala medicínu, brat bol mimoriadne schopný a pracovitý človek a dnes je dopravným inžinierom, ale v tom čase sa učil za automechanika. Strednú školu aj vysokú školu si robil popri zamestnaní. Aj ja som si

musel zarábať

korunky a prakticky od 4. triedy základnej školy, keď som zametal púchovské ulice. Každý rok som niekde pracoval, či som zbieral kamene po poliach alebo som podával maltu murárom. Keď otec zomrel, mal som pätnásť a robil som počas prázdnin závozníka. Prakticky som stále pracoval a odvtedy som finančne sebestačný. Pamätám si svoju prvú výplatu 456 korún, a potom som začal zarábať veľa peňazí, lebo chcel som si kúpiť lyžiarsky výstroj. Robil som na cintoríne, kopal jamy a brúsil náhrobné kamene a vyšlo mi to na pätnásťtisíc korún čistého „na ruku“ od muža, ktorý tam bol vtedy oficiálne šéfhrobárom. Bol som jeho pomocníkom a mal veľké peniaze, pričom tých pätnásťtisíc je aj dnes dosť. A ja som ich zarábal pred tromi desaťročiami. Vykopal som hroby dokonca aj niektorým ľuďom, čo ešte dnes žijú, čo si objednali „miesto“, lebo už vtedy bol boj o miesto na cintoríne.

V týždni som telefonoval hrobárovi do Púchova z Dubnice, kde som chodil na Strednú priemyselnú školu strojársku, či niekto nezomrel. Na priemyslovke som stihol skladať uhlie, za čo nám dávala škola nejaké korunky a ešte som strihal pol internátu. Za jedno ostrihanie som mal dve koruny. Takže, ako starší študent som už mal svojich štyridsať klientov, teda tretinu zo všetkých žijúcich na internáte. Každý týždeň som mal zhruba osemdesiat korún na prilepšenie. Matka mi mohla dať, pamätám si desať korún na týždeň, a to, čo zostalo z nedeľňajšieho obeda. Spiatočný lístok z Púchova do Dubnice nad Váhom stál vtedy šesť korún... Mama však bola úžasná, zlatá... a nám deťom

dala všetko,

čo mohla. Bol som samostatný, nezávislý od peňazí z domu, bol som šťastný, že som dokonca z času na čas mohol potom už neskôr prispieť vlastne mame, a, žiaľ, nepoznal som iný spôsob, ako prísť k peniazom ako prácou.

Keď som skončil strednú školu, tak som sa stal údržbárom vo fabrike, vtedy v Gumárňach 1. mája, čiže v dnešnom Matadore, potom pomocníkom zvárača, ktorému som tlačil fľaše a prípadne elektrickú súpravu na zváranie a v tom čase som sa aj prihlásil na vysokú školu. Študoval som popri zamestnaní, takže už som zarábal a študoval som, taký som mal vývoj. Do tanečnej som však nechodil, ale tancovať som sa naučil. Chodil som obsluhovať na stužkové a vďaka tomu som zvládol polku, valčík a na záver aj tango. Mne sa páčilo to, ako sme žili. Rodičia nás viedli k športu. Brat celkom slušne behával na bežkách, ja som skôr dal prednosť zjazdovému lyžovaniu. V Púchove bol silný lyžiarsky oddiel a vôbec mi neprekážalo, že som sa nedostal na diskotéku, pretože v lete som zas hrával futbal za Púchov. Bol som brankárom od žiakov až po dorastencov a myslím, že tam niekde

sa formovali

aj moje názory. Potom som hral v prvej lige vo volejbale, jazdil na automobilových pretekoch a bol som na neudržanie. Lenže, keď som začal študovať na univerzite, mal som vážne problémy zvyknúť si na rytmus - práca, šport, štúdium a už som sa ženil. Mladý, mal som necelých 22 rokov. A mal som problémy so štúdiom práva a vo finále sa potom so mnou porozprávali takí starí páni profesori a pomohli mi správne organizovať čas. Potom sa už všetko pekne odsýpalo. S manželkou sme bývali v rodičovskom dome a prakticky som naplno užíval mladosti tým, že som sa realizoval. Otázku myslenia, širšieho myslenia, to sa objavilo až neskôr. Nenaučil som sa hrať na hudobnom nástroji, čo ľutujem, pretože nie som celkom nešikovný a v prírode mi chýba, že si nemôžem brnkať na gitare. Musím však povedať, že som mal v živote

dosť šťastia,

aj toho v nešťastí. Ako 8-ročný chlapec som mal ťažký úraz. Kus dreva sa mi zaryl hlboko do kolenného kĺbu a celé roky som s ním mal problémy. Dostal som doňho sto injekcií, to som si značil. Nedokázal som však žiť bez práce a fyzickej námahy, bez športu, a tak som provokoval osud. Naučil som sa znášať bolesť a žil som. Bolo to predsa fantastické dostať sa za odmenu na sústredenie do Vrátnej či na Balatón alebo k Čiernemu moru a vôbec sme sa netrápili, že tie športové výkony odvádzame grátis. Odvodová komisia ma však uznala neschopným prezenčnej služby, a tak som sa nestal generálom. Univerzitné štúdium na práve sa mi mimoriadne páčilo. Bavili ma dejiny, história rímskeho práva, teória práva atď. Mal som dobrých pedagógov a osvojil som si to, čo vravieval akademik Milan Čič, že nie je dôležité všetko si zapamätať, ale dôležité je tomu porozumieť. Ostatné sa dá nájsť. A tak som sa cieľavedomejšie venoval štátnemu právu. Aj diplomovú prácu som robil zo

štátneho práva

a rigoróznu prácu som robil z medzinárodného práva zameraného na štátne postoje a osobitne na federáciu. Vtedy som vycítil, aký je rozdiel medzi Československou socialistickou republikou a Slovenskou socialistickou republikou. Boli to časy, keď som začal vnímať ekonomické vzťahy z hľadiska rozvoja krajiny, pretože už ako mladý chlapec som bol členom vedenia Gumární 1. mája a začal som vnímať, čo to je usporiadanie národohospodárske. Bol som šéfom obchodno-technických služieb, ktorý zodpovedal v tom čase za marketing. Bol som aj zväzáckym predsedom v Gumárňach 1. mája v Púchove. Keď som neskôr pracoval v Česku, tak sa mi potvrdilo, že samotný vznik Československej federatívnej republiky bol pokrokom pre usporiadanie vzťahov. Po prvý raz som bol v Bratislave ako siedmak na exkurzii v závode Figaro. A potom som už v Bratislave nebol až do prijímačiek na vysokoškolské štúdium. Do Prahy, ako hlavného mesta, som sa dostal ako osemnásťročný. V paláci U Hybernu bola veľká výstava k výročiu KSČ, ktorú som však nevidel, lebo som dal prednosť objavovaniu nádherného mesta a jeho skvostných pamätihodností. Mal som tiež problém trafiť na železničnú stanicu a vrátil som sa tam o niekoľko rokov. Z Púchova do Prahy preto, lebo som dokázal vtedy za socializmu manažovať miestny Športhotel. Ako jeden z mála

bol ziskovým,

čo mi vynieslo aj diplom predsedu federálnej vlády L. Štrougala. Púchovský Športhotel mal rentabilitu 14,6 %. To dnes mnohé hotely nemajú a mne sa podarilo dosiahnuť celoročné vyťaženia tohto hotela na 71,6 %. Pomaly som sa dostával do povedomia ľudí z veľkého cestovného ruchu a bol som poverený riadiť podnik Reštaurácie Považská Bystrica. Tam bolo stratových 1200 lôžok, ale po jednom roku činnosti sme dostali podnik zo šesť miliónov straty na dvadsaťtisíc korún zisku. Viem to presne a dosiahli sme 62-percentné vyťaženie všetkých ubytovacích kapacít v spolupráci s veľkým cestovným ruchom v Prahe. Keď to videli v Prahe, že sa vieme hýbať, dostal som šancu v CKM. Chcel som však zostať Púchovčanom, ale nadýchnuť sa veľkého sveta. Od roku 1986 do 1993 som pôsobil a žil v Prahe. Cestovná kancelária mládeže obsluhovala vtedy 800-tisíc turistov ročne. Najskôr som bol rok obchodným námestníkom, a potom som sa stal štatutárnym zástupcom generálneho riaditeľa. A to

sú spomienky

reálne, živé, dodnes z nich ťažím, kde človek získaval skúsenosti a vedomosti. Praha mi je aj dnes veľmi blízka. Vždy som bol Púchovčanom a hlavne Púchovčanom, vždy ma ťahalo do regiónu. Dnes prakticky s odstupom pätnástich rokov sa ukazuje, že región má čoraz väčší význam z hľadiska aj budúcej Európy. Ja som na to hrdý, pretože čo som mohol urobiť pre Púchov, to som vždy urobil. Je nezaplatiteľné, že som mohol navštíviť 76 krajín sveta a pomohol tomu, že mnohí vycestovali v tých rokoch. Vrátili sa múdrejší a nebolo ich treba viac presviedčať o trhových podmienkach, o nevyhnutnosti poriadku, disciplíny, korektnosti v rokovaniach atď. Väčšinou boli úspešní vtedy a sú aj dnes. Čo s tým, že od roku 1993 ako štát nie sme takí úspešní, ako by sme si želali a na čo sme mali podmienky? Myslím si, že by sme boli úspešní, keby mnoho ľudí prešlo trebárs takým rastom ako ja. Príliš mnoho ľudí si neodskúšalo na vlastnej koži

ťažkosti života

a neodskúšalo si život na vlastnú zodpovednosť a takisto aj mnoho ľudí nemalo príležitosť sa prejaviť a dotknúť zložitých vecí spoločensko-ekonomického systému. Došlo k náhlemu rozvratu určitej právnej úpravy a k vzniku nedokonalej právnej úpravy a mnohí ľudia využili alebo zneužili túto situáciu. Keď došlo k zmene režimu, dosť naivne som sa tešil, že všetci máme rovnakú štartovaciu čiaru. Mnohí v tom čase už mali, obrazne povedané, dve kolečká odbehnuté. Tak sa stalo, že vznikli zbohatlíci. Tak sa stalo, že aj úspešné podniky sa rozvrátili, pretože sa k nim dostali takí ľudia, ktorí ich nedokázali rozvíjať, a potom im nezostalo nič, len rozpredať to, čo nadobudli. Tak sa stalo, že vznikla aj obrovská nezamestnanosť. Ja viem, že to nedoniesla zmena režimu, ale konkrétni ľudia, ktorí mysleli viac na seba ako na realizáciu ideálov a nových pravidiel. Najtypickejší príklad tohto zlého stavu je súčasná vláda, pretože ľudia v nej nie sú hlúpi. Títo ľudia sú šikovní, sú dokonca múdri, sú dokonca vzdelaní,

ale nevyužívajú

svoju múdrosť, šikovnosť a vzdelanosť na úspešnosť tejto krajiny, aj keď to tvrdia. Nie som chudobný, ale nekradol som. Rád pracujem a zarábam peniaze. Tie však nie sú všetko. Pamiatka rodičov a všetko to, čo som prežil, mi v tom zabraňujú. Ako dieťa som si zničil koleno, ale potom som si naňho dával pozor. Aj som dával zabrať, ale ani obrazne som pred nikým na kolená nešiel. Mal som túžbu žiť a byť rovnocenný tým najlepším - najúspešnejším. Je fakt, že som mal mnohokrát šťastie. Vždy som mal na pamäti, čo hovorievali moji rodičia: Buď pri zemi... A moja mama občas dodala: Neskáč vysoko, nízko spadneš. Nemôžem však nič zmeniť na tom, keď som robil niečo, na čo som sa pripravoval, tak to vždy dopadlo dobre a vždy, keď som niečo robil len tak, dostal som pár faciek. Teraz, keď mám štyridsaťdeväť rokov, tak už viem,

ktoré cesty

majú pevný povrch a sú bezpečné. Prežil som aj traumy z konania iných, trebárs bývalého rezortného ministra dopravy Gabriela Palacku. Nechápal som, prečo nechce rozumieť tomu, čo vedie k úspechu a prečo koná proti záujmom firmy so štátnou účasťou?! Mal som snahu akúkoľvek depresiu či prípadný čiastkový neúspech riešiť novou prácou, sústredením sa, a najmä pookriať v púchovských súradniciach. Tie sú bezpečné, či už vďaka Makyte, Matadoru, poľnodružstvám a celému radu schopných ľudí, ktorí chcú byť úspešnými. Som rád, že k pilierom Púchova patrí aj moja firma Wili Holding. Uvedomujem si, že byť úspešným, a najmä „relatívne“ nezávislým, nie je vždy príjemné. Závistlivých ľudí je viac ako dosť a nemálo z nich má snahu škodiť tak, aby ste padli na betón. Keď takých stretnem, som trochu nervózny, ale z mysle ich vyženú spomienky na najbližších z rodiny a vôbec blízkych ľudí či už z minulosti alebo zo súčasnosti. Trebárs na láskavosť, dobrotu aj figliarstvo maminho brata, ktorý ma naučil hrať šach a takpovediac dávkoval mi ako dieťaťu na povzbudenie výhry. Alebo na čestnosť a rovnosť môjho triedneho z priemyslovky Š. Zlatoša či na kňaza ThDr. Pásztora, ktorý najprv pôsobil v Púchove, a potom v Nitre alebo na pani učiteľku Barančíkovú z prvej triedy. Práve v zložitých situáciách musíte mať

živú spomienku

na dobrých a múdrych ľudí, ktorým ste večným dlžníkom za to, čo do vás vložili. Vy sám musíte cítiť, či ste charakter, či sa na niečo nehráte, a tak vnímať aj ľudí navôkol. Ako sa správajú v kritickej situácii, či sa dokážu poučiť, vyvodiť pre seba z neúspechu záver, nech by bol akokoľvek nekompromisný, čo platí o ľuďoch z politiky dvoj- a viacnásobne. Tí, ktorých si cením a vždy sa im dokážem pokloniť, nie sú vyfučanými balónmi, ale plnokrvné bytosti či už za svojho života alebo v mojich spomienkach, ktoré boli za poriadok, dodržiavali pravidlá a dokázali sa vždy postaviť na nohy. A čudujem sa, že ľudí, ktorí nedokázali zniesť prehru a povedať, tak dnes už nebudem na čele, dnes budem druhý alebo kdesi v rade, avšak budem bojovať zo všetkých o to, aby som sa mohol vrátiť a byť na prvom mieste, je stále viac ako dosť. Život bol k nim asi skúpy na človečinu.

Viliam Veteška

predseda predstavenstva

Wili Holding, a. s., Púchov