Solidarita sa dá vyjadriť všelijako. Aj dobrovoľným hladovaním. Respektíve neprejedaním sa. V Dánsku, kde je solídna životná úroveň, sa dvadsať rodín rozhodlo vyskúšať si na vlastnom žalúdku, ako je to byť Afričanom, čiže stravovať sa jeden týždeň s množstvom potravy, akú majú k dispozícii hladujúci obyvatelia na juhu čierneho kontinentu. S pomocou Červeného kríža budú dostávať štandardné potravinové balíčky bez mäsa a zeleniny (2 kg múky, 2 kg cestovín, 0,5 kg fazule, 2 vrecúška sušeného droždia, liter oleja, 150 g cukru a 50 g soli), určené rozvojovému svetu v týždňovej cene 7 eur. 294 Sk pri súčasnom kurze. Toľko som dal iba dnes s manželkou na obed v bratislavskej reštaurácii, a to sme sa fakt uskromnili! Vyžiť z jedného eura (42 Sk) na deň si dokážem len ťažko predstaviť, hoci možné to je. Pri rožkoch, vode a surovej zelenine. Čo môže byť dokonca veľmi zdravé... Ale napadlo mi, či by nebolo solidárne, aby sa občas aj naši štátotvorní činitelia z novej vlády a vážení budúci páni poslanci - poverení rozhodovať o osude národa, z ktorého vzišli - stravovali á la obyčajný plebs, najlepšie ten z hladujúcich dolín a regiónov z ultravysokou nezamestnanosťou. Teda žiadne recepcie, výhodne zľavnené stravné lístky, pracovné večere s lobistami a drahé reštaurácie, ale dovoliť si iba to, čím rodinný rozpočet priemerného Slováka napĺňa nákupné koše. Dáni chcú mať reálnu predstavu o tom, ako je to vyžiť z núdzového balíčka. Ono tá reálna predstava (aké je to žiť život obyčajného Slováka) by veru neuškodila ani našim politikom. Pri všetkej ich múdrosti a odbornosti. Ibaže by - pri chystaných úsporných balíčkoch - z nás zámerne vychovávali zdravím kypiaci národ.
