Úspechy, škandály, otázniky

Už na samom začiatku sme sa nádejali, že privatizácia pomôže stvárniť náčrt trhového hospodárstva. Mala byť úspechom transformácie, ibaže veľmi rýchlo sa stala jej rozhodujúcim vnútorným rozporom. Dá sa na ňu pozerať optikou makroekonomického prístupu, ktorý ju vidí ako najväčší presun vlastníctva v histórii modernej ekonómie, ako na nevyhnutnú podmienku rozjazdu súkromného sektora. Ibaže ju dnes môžeme skôr vnímať ako výsledok hazardných hier špekulantov, pre ktorých sa stala vstupenkou do raja bohatstva alebo poukazom na pobyt za mreže. Znamenala vstup do sveta tvrdej konkurencie, kde má každý iba to, čo dokáže presadiť na trhu. Ibaže od začiatku ju sprevádzala neprehľadnosť, podozrenia z nedodržiavania zákonov. Pokiaľ sa na privatizáciu spoliehalo ako na zázračný liek na všetky neduhy, pochopiteľne, prišlo sklamanie. Všetky doterajšie vlády ju videli ako zapchať obrovské diery v deficitných verejných rozpočtoch, ktoré by sa upchali prostredníctvom dobre zaplateného rozpredaja štátnych aktív alebo ako prostriedok k injekciám do spustošených penzijných systémov. Politici však celkom inštinktívne vytušili, že privatizácia je záležitosťou moci rovnako tak ako efektívnosti, a snažili sa zvrátiť privatizačný proces vo vlastný prospech. Pracovníci štátnych odnikov chceli privatizovať štátne podniky do svojich rúk. Dôchodcovia a štátni zamestnanci vyžadovali kompenzácie. Bývali vlastníci vyhlasovali, že iba reštitúcia vlastníckych práv môže priniesť spravodlivosť. Aj priemerní občania sa chceli podieľať na delení vojnovej koristi.

Z daných očakávaní nevyhnutne nevyplynulo nič iné než sklamanie. Pri delení majetku sa presadzovali fundamentálne predstavy. A tak už v roku 1999 vyslovila ministerka pre správu a privatizáciu národného majetku Mária Machová, že privatizácia nesplnila očakávania a bola nedostatočne využitá na zvýšenie ekonomickej úrovne. Neboli zvládnuté kontrolné mechanizmy a časté účelové legislatívne zmeny spôsobili neprehľadnosť celého procesu. Kľúčovou myšlienkou privatizácie bola depolitizácia hospodárstva, neexistoval však žiadny konkrétny spôsob, ako politiku z privatizačného procesu vylúčiť. Efektívna privatizácia mala byť bolestná: firmy by prepúšťali nadbytočných pracovníkov, noví vlastníci by vyhadzovali starých neschopných manažérov a produkcia nepredajného tovaru by sa znižovala. Privatizácia však nespôsobila iba niektorým ľuďom problémy: je evidentné, že z ďalších urobila boháčov. A je len samozrejmé, že nepriniesla toľko očakávaný finančný efekt, ktorý mal byť východiskom z biedy slovenskej ekonomiky. Na netransparentnosti privatizačných krokov profitovali lojálni k vládnucej moci a sociálna priepasť sa zväčšovala. Program masovej privatizácie sa sústavne „nahlodával“ udeľovaním najrôznejších výnimiek a stal sa nefunkčným a neefektívnym. Doterajší priebeh iba potvrdzuje nepripravenosť všetkých doterajších vlád na transparentnú zmenu vlastníckych práv. A tak je pochopiteľné, že veľká časť obyvateľstva je rozčarovaná z rozkrádania, rozpadnutia, likvidácie niekdajších fungujúcich fabrík.

Transformácia sa uskutočnila podľa rád zo Západu, ktoré boli často jednoduché a schematické. Ibaže neraz sa jednoducho na papieri zmenili štátne podniky na akciové spoločnosti a novodobí majitelia si začali myslieť, že to je už ozajstná privatizácia. Privatizácia bola od začiatku úlohou, ktorá vyvolávala strach a obavy. Skončila sa fiaskom a dodnes ohrozuje stabilitu krajiny. Naprávať škody v ekonomike je nepochybne ťažké, pretože sa nemožno vrátiť do východiskovej pozície. Aj preto nádeje o tom, že všetky netransparentné privatizačné rozhodnutia sa dajú vrátiť do predprivatizačného stavu, sú skutočne iba ilúzie. Skúsenosti z posledných týždňov ukázali, že sme sa nepoučili ani pri poslednej etape - delení strategických subjektov.

Eleonóra Bujačková