Vnuci budú jesť už len ryžu?

Zemiaky sa predávajú čoraz náročnejšie a nevýhodnejšie

Z rozhodnutia najväčších pestovateľov zemiakov Liptova založili v roku 1998 v Liptovskom Mikuláši Liptovskú obchodnú zemiakarskú spoločnosť (LOZS). Poľnohospodárske družstvá v Liptovskom Ondreji, Smrečanoch, Liptovskom Mikuláši a Agroracio tak zareagovali na zmenené podmienky v distribúcii tejto plodiny. Ďalším členom tejto obchodnej spoločnosti sa stal Agrocoop Imeľ z okresu Nové Zámky, ktorý je významným producentom nielen skorých zemiakov, ale aj neskorých. Pestuje ich na výmere asi 200 hektárov a každoročne vyprodukuje päť- až šesťtisíc ton. V súčasnosti sa o členstvo v obchodnej spoločnosti uchádzajú ďalší traja pestovatelia, PD Važec, Hybé a Ludrová. Spoločnosť nie je proti ich prijatiu a v najbližších dňoch by sa malo rozhodnúť o ich podmienkach členstva. Buď to bude navýšením majetku, alebo podielom, či inou formou združenia. LOZS chce podľa

pridelenej kvóty

v tomto roku dorobiť 12,6 tisíca ton konzumných zemiakov, to je o 400 ton viac ako pred rokom. Na trhu má už svoje obchodné meno. V uplynulých štyroch rokoch distribuovala zemiaky predovšetkým na domáci trh, pozorne však sleduje aj vývoj v zahraničí. Pred dvoma rokmi, keď doma bol výrazný pretlak zemiakov, vyviezla spoločnosť po dohode s rezortom nadbytočnú produkciu 2500 ton (115 kamiónov) do Maďarska, Srbska a niečo aj do Bosny a Hercegoviny a Chorvátska. Zemiaky vtedy vyviezli nielen z Liptova, ale pomohli aj pestovateľom z regiónov Turčianskych Teplíc, Martina a Dolného Kubína. Pestovanie zemiakov

má na Slovensku zostupnú tendenciu. Poznať to aj v centre zemiakarstva v Liptove. Kedysi napríklad len bývalý ŠM v Liptovskom Mikuláši ich pestoval na 800 až 1000 hektároch. K poklesu výmer a vôbec záujmu došlo na základe toho, že sa výrazne zmenil charakter zásobovania a obchodovania. V minulosti pestovatelia dodávali zemiaky na zimné predzásobenie obyvateľstvu už v jeseni a dnes sú zemiaky tovarom denného nákupu. Obchod zoberie len toľko,

koľko predá

za niekoľko málo dní, a tak straty zo skladovania prenáša iným. Veľa zemiakov sa z horských a podhorských oblastí presťahovalo nižšie na juh, kde sú lepšie pestovateľské podmienky. Na severe sa úrody zemiakov pohybovali v priemere 16 až 22 ton z hektára a juh Slovenska, vzhľadom na lepšie prírodné podmienky, dokáže dnes dorobiť aj 40 ton z hektára. Zemiaky teda na juh presťahovala predovšetkým ekonomika ich pestovania. Ich odbyt však býva každý rok iný. Raz je zemiakov menej, inokedy prebytok. Poľnohospodárskym podnikom na dolniakoch chýbajú sklady a keď potrebujú plochy rýchlo uvoľniť pre ďalšie plodiny, idú s predajom aj pod ekonomickú cenu. V tomto roku na jar sa naopak začal prejavovať nedostatok zemiakov z úrody roku 2001. LOZS to obišlo, pretože naskladnené množstvo im umožnilo ich predaj až do júna. Do konca decembra spoločnosť obyčajne predá

necelú tretinu

kontrahovaného množstva a zvyšok vyskladňuje od januára do júna. Keďže bilancie v tomto roku ukázali, že zemiakov bolo na jar nedostatok, príslušný rezort povolil aj dovoz, ktorý sa začal už od marca. Podľa vývoja domácich cien zemiakov v lete a v jeseni sa však zdalo, že je ich naopak prebytok. Riaditeľ a konateľ spoločnosti Ing. Branislav Durný vidí problém v tom, že pestovanie je nerovnomerne rozložené

a ráta s tým, že nedostatok zemiakov sa prejaví aj na jar budúceho roka. Spoločnosť preto prevažnú časť produkcie znova uskladní do svojich skladov. Pestovanie zemiakov je podľa neho nekoordinované, pričom kvóty sa prideľujú každému, kto o ne požiada a má nejaké pestovateľské plochy. Tak začína vznikať koncentrácia nielen skorých zemiakov na juhu, hoci tamojšie podniky

nemajú vlastné

zemiakarne alebo sa niektoré pestované odrody jednoducho nedajú dobre preskladňovať. Odberatelia, ale predovšetkým veľké obchodné systémy, si zásoby zemiakov nerobia a objednávajú ich priebežne podľa dopytu zákazníkov. V čase dlhotrvajúcich dažďov poľnohospodári do polí nemohli, aby si nezdevastovali technikou polia a hneď sa to odrazilo na trhu. LOZS však takýto vývoj predvídala a vytvorila si potrebné zásoby. Požiadavky odberateľov boli však také, že by spoločnosť v kritickom čase mohla vyskladňovať hoci aj sto ton denne. „Musíme si zvyknúť na správanie sa obchodných reťazcov, ktoré je dnes podstatne iné ako v minulosti,“ hovorí B. Durný. Sú oveľa náročnejšie na výber dodávateľa a zemiaky chcú každý deň, aby sa vyhli skladovacím stratám a napokon, vlastné sklady ani nemajú. Od pestovateľov a distributérov

požadujú dodávky

podobne ako pri zelenine a ovocí. Kedysi sa obchodovalo naraz aj 100 ton, dnes to býva 500 alebo 1000 kilogramov, málokedy 20 ton. Vyššie sú aj nároky na balenie, keď väčšina požiadaviek smeruje na malú hmotnosť. Preto veľkoobchody a niektorí pestovatelia nakupujú techniku, ktorá to dokáže zabezpečiť.

Náročnosť pestovania zemiakov zvýrazňuje aj skutočnosť, že postupne nastal výrazný posun obchodného rozpätia smerom k obchodu. Dá sa to povedať aj tak, že viac profituje obchod ako pestovateľ. Obchodník sa kedysi uspokojil s 50 haliermi na kilogram, v súčasnosti veľkoobchod, ktorý zabezpečuje dodávky pre veľké obchodné systémy, si sám účtuje niekedy 50 - 100 percent obchodného rozpätia z ceny. K tomu si, samozrejme, pridá maloobchod a na pulte sa objaví

raz taká cena,

ako je realizačná od pestovateľa. Spätne to naň vytvára silné tlaky a znižuje záujem o pestovanie. Ak by mal s cenou ísť pod náklady, radšej sa pestovania takej plodiny dobrovoľne vzdá. Niektorí preto so zemiakmi skutočne skončili alebo skončia, pričom každoročne opakujúce sa krádeže ešte nevyoranej úrody, ako sme svedkami, tomu ešte napomáhajú. Slovensko by mohlo v rámci Európskej únie profitovať najmä v obchode so zemiakovým sadivom. Jeho výhodou je v tomto smere štatút tzv. čistej zemiakarskej oblasti. Zaradilo sa medzi málo krajín Európy, ktoré môžu aj pre potreby členských štátov pestovať zdravé sadivo. Okrem Slovenska je medzi nimi Maďarsko, Rakúsko, Škótsko a Slovinsko. Znamená to, že sadivo by sa mohlo u nás premnožovať a expedovať do iných štátov Európy. Udržať však treba aj pestovanie konzumných zemiakov, aby krajina definitívne nestratila sebestačnosť v ich produkcii.

Peter Farárik