Hrajú, kde by nemali

Úvaha Eleonóry Bujačkovej

Jeden z románov najpredávanejšieho súčasného spisovateľa na svete, Američana Stephena Kinga, sa volá Geraldova hra. Titul neskrýva žiadne inotaje, vskutku v ňom ide o Geraldovu hru. Spočíva v tom, že hlavný hrdina hodlal priniesť do manželskej spálne trochu vzruchu, a tak zohnal veľmi kvalitné policajné putá, objednal chatu pri odľahlom jazere a v tej na príslušnej posteli spútal manželku. Lenže... sami viete, ako sa aj najlepšie premyslené plány končia. Geralda sklátil infarkt a žena zostala opustená, v putách, sama so svojím osudom.

Prosté hry môžu byť rôzne, všakovaké, niekedy rozmarné, inokedy morbídne. Odohrávajú sa na športoviskách, v arénach, ale aj domácnostiach. Proti gustu žiaden dišputát... Ibaže už dlho počúvam, že sa hrá i inde, kde by sme očakávali skôr čosi iné. Stačí si pustiť ktorúkoľvek spravodajskú reláciu v ľubovoľný večer. Je to hra opozície, na to môžem prisahať, dušuje sa známy koaličný politik. Iný - nemenej známy - zase uspokojuje svojich odporcov: Túto hru nehrám. Aj keď je karta na stole, ja ju predsa nezdvihnem. O chvíľu neskôr sa dostáva k slovu poslanec, ktorý tvrdí, že kto sa zahráva s touto kartou, môže sa spáliť. Za okamih, len čo si osuší kútiky úst, však dodáva: Takto hrať môžu iba politickí hazardéri.

Úprimne povedané, som z toho zmätená. Domnievala som sa, že v politike ide hlavne o vážnu prácu, skladajúcu sa z rokovania, požiadaviek, návrhov, kompromisov a najmä z riešenia problémov. No často som veľmi rýchlo vyvedená z omylu. Kdeže sa na takýchto hráčov „hrabe“ chudák Gerald! Ten si chcel pri svojej hre iba vybrúsiť svoje sexuálne aktivity. Doplatil na to on sám, manželka sa napokon z pút dostala. Gerald sa hral na samote pri jazere, kým politici hrajú na verejnosti a ešte to aj bohorovne priznávajú.