Keď pero, tak špičkovú kvalitu...

Predchodcu dnešných písacích potrieb nájdeme už v Egypte pred 4000 rokmi. Vtedy, pravda, v rastlinnom atramente namáčali pisári zrezané husacie brká či špicaté kúsky dreva. Prvé pokusy o výrobu pera s vlastnou zásobou atramentu sa začali v polovici 17. storočia, ale praktickejšie typy plniacich pier sa objavili až v devätnástom storočí. Plniace pero so zdokonaleným zásobníkom, aké poznáme dnes, vynašiel okolo roku 1880 poisťovací agent Lewis Edison Watermann, o ktorom s traduje, že keď vypĺňal poistku svojho klienta, vytiekol mu atrament z pera na formulár. Rozhodol sa preto, že vyrobí pero, ktoré by bolo spoľahlivejšie. Podarilo sa. Vyriešil aj problém korózie hrotov spôsobený atramentom. Oceľové hroty najskôr nahradil zlatom, to však bolo veľmi mäkké. Preto neskôr na spevnenie hrotu použil irídium. Vraj sa jedno z tých prvých kusov zachovalo dodnes (o jeho funkčnosti informátori mlčia) a pred štyrmi rokmi sa na aukcii vydražilo za neuveriteľných 6 miliónov dolárov.

Kto by si azda myslel, že muža z dobrej (rozumej vyššej) spoločnosti robí golfová palica či tenisová raketa, veľmi by sa mýlil. Jedným z hlavných znakov dnešného gentlemana býva pero. Pochopiteľne plniace. Bežne síce používame počítačové tlačiarne, poznámky si píšeme prepisovačkou, všetky dôležité dokumenty sa však podpisujú „starým dobrým“ plniacim perom. Písať sa ním naučila väčšina z nás ešte v škole. Deň, keď sme mohli plniace perá odložiť, znamenal ďalší posun k dospelosti. Napriek tomu sa dnes k peru mnohí vracajú. Rukopis vytvorený kvalitným plniacim perom je znakom solídnosti, úspechu a prestíže. Štátnici podpísali dokument dvakrát čínskymi plniacimi perami. Ministerský predseda NDR a minister zahraničia SRN si ako pamiatku na historický deň plniace perá ponechali, vlastné pero použil iba Ševarnadze. I tieto (tak trochu suché) slová sa objavili pred rokmi v agentúrnych správach, ktoré informovali o historickom podpise záverečného dokumentu pri zjednocovaní Nemecka v roku 1990. Všimnite si, hlavnými hrdinami neboli politici, ale ich perá...

Pokiaľ by k žene, fajke a autu mala pribudnúť nejaká ďalšia vec, ktorú zásadne muž nepožičiava, tak je to plniace pero. Zatiaľ u nás neexistuje príliš veľa špecializovaných obchodov, takže ak chcete „bodovať“, tak musíte kupovať za hranicami. Ponúkajú sa perá s ôsmimi základnými veľkosťami hrotov. Udávajú šírku a vzhľad písanej linky a sú stavané na odlišné sklony rukopisu. Začínajú pri veľkosti extra fine (extra jemná) a končia sa pri double broad (dvojitá široká). Fajnšmekri si obstarávajú hrot fine a šialenci extra fine - vravia znalci. Hroty sa líšia materiálom, z ktorého sú vyrobené. Najlacnejšie varianty sú z antikorovej ocele, používa sa však aj platina a zlato. Hrot slúži aj ako vizitka výrobcu - dočítate sa na ňom, z akého kovu či z akej dielne pochádza.

Vedzte, že plniace perá príliš nepodliehajú módnym výstrelkom. Platí, že v tradícii je hodnota a krása. Rozdiel je iba v spôsobe a množstve zdobenia a v používaných materiáloch. Vyrábajú sa perá lakované, perleťové, z polodrahokamov (veľkým hitom bol nedávno afganský nerast lazurit známy ako lapis lazuli), z drahých kovov či z dreva. Cena vskutku špičkového pera sa môže pohybovať v desaťtisícoch. Ak by ste náhodou nevedeli, čo s peniazmi, tak znalci radia investovať do kúpy unikátneho pera za státisíce korún z malosériových kolekcií. Tie sa však predávajú iba na objednávku.