Odhalená krása dreva

Patrí natrvalo nielen do mordvianskej a ruskej, ale aj svetovej galérie velikánov sochárskeho umenia.

Žiadna návšteva, ktorá dnes zavíta do Saranska, neodíde z metropoly Mordvianskej republiky v RF bez toho, aby v sprievode hostiteľov nenavštívila galériu nesúcu jeho meno. Nesie ho aj najznámejší bulvár v meste, jeho socha - dominanta námestia pred jeho múzeom (dielo sochárov bratov Filatovových). Od roku 1976 nesie aj Múzeum výtvarného umenia Mordvianskej republiky meno Stepana Dimitrijeviča Erzia, vlastným menom Nefedeva (1876 - 1959).

Ťažkou cestou kráčal k svetovej sláve znamenitý ruský (Mordvian pôvodom) majster sochár-rezbár Erzia. Ľahostajný k materiálnym cennostiam a životnému blahobytu žil iba umením, bol ním úplne pohltený. Svoje portréty a sochy nazýval s láskou „moje deti“. Najväčší ruský sochár 20. storočia a jeden z najväčších predstaviteľov aj svetového sochárstva väčšinu svojho života prežil za hranicami Ruska (Taliansko 1906 - 1914 a Argentína 1925 - 1950). A práve v juhoamerických pralesoch objavil novú, dovtedy neznámu a nepoužívanú sochársku hmotu, drevo s nádhernou farebnosťou a dlhovekou životnosťou - quebracho (tiež algarrob a urunda) s neuveriteľnou tvrdosťou, hustotou a svojráznou štruktúrou povrchu. Svojou netradičnou tvorivou fantáziou, umeleckým videním a citom k materiálu majstrovsky premenil tieto bizarné výrastky, záhyby a ohyby neštandardných druhov dreva na umelecké diela, a tak ako jediný sochár prebudil v nich krásu, ktorá mala navždy zostať utajená ľudskému zraku.

Sochár s geniálnou pamäťou svojou tvorbou ovplyvnil celé generácie sochárov nasledovníkov v Rusku a vo svete. Jeho osobnosť je hlboko originálna a v značnej miere aj záhadná. Portréty - busty a ľudské telo boli preňho najvhodnejším výrazovým prostriedkom, ktorým sa snažil vyjadriť vnútorný duševný stav. Do stvárnených postáv, do ich tvarov, výrazov tvárí a gest zo svojej geniálnej pamäti vkladal celý svoj umelecký zámer. Zomrel v roku 1959 v Moskve, pochovaný je v Saransku.

Peter Závacký