Olympizmus - fraška či rozvoj ducha a tela?

Odnepamäti ľudstva sa zdravá spoločnosť spájala vždy s pohybom. Kto bol zdatný, rýchly, silný, vrtký, bol cennou devízou každého spoločenského zoskupenia. Udržiavanie sa v dobrej fyzickej kondícii patrilo vždy k cnostným vlastnostiam človeka a predurčovalo mu rad výhod. Túžba jednotlivca po meraní síl aj v tejto činnosti priniesla ľudstvu šport a športové zápolenia, ale aj oddych i zábavu tým, ktorí to sledovali. Starovekí Gréci vytvorili tradíciu súťaženia, ktoré meralo zdatnosť ich obyvateľov. Vytvorili si kultovú záležitosť ovenčenú slávou a pátosom. Keďže sa súťaže konali v Olympii, nazvali ich olympijskými hrami. Išlo o podujatie, ktoré malo športový, kultúrny, duchovný a politický rozmer. No úpadkom kultúry a ekonomiky jednej z najvyspelejších civilizácii zanikli aj olympijské hry.

Lenže na šport sa nezabúdalo. S vývojom ľudstva sa rozvíjali a selektovali aj jednotlivé športové odvetvia a súťaže, v ktorých sa testovala fyzická zdatnosť a zručnosť. Koncom 19. storočia sa pár nadšencov pohybu a športu prinavrátilo k antickým myšlienkam o telesnej kráse a duchovnej dokonalosti (kalokagátia), o posvätnosti mieru počas súťaženia (ekecheiria), slávnostných obradov počas olympijských hier. Ako hlásal anglický pedagóg T. Arnold, pohyb sa mal stať základným kameňom každej racionálnej výchovy. Francúz P. Coubertin povýšil túto ideu na nadnárodnú a presadil, aby sa prezentovala opäť ako olympijská a v rámci olympijských hier. Tak ako v antických dobách, i tentoraz sa hnutie malo niesť nielen v duchu športovom, ale aj filozofickom a duchovnom. Nemalo ísť len o obyčajné súťaženie. Myšlienka telesnej a ľudskej dokonalosti mala byť filozofiou bežného života a prinášať rovnaký pátos tým najlepším, ako u starovekých Grékov. Olympiády sa mali stať nadstavbou všetkých súťaží a mali byť niečím posvätným a privilegovaným. Takmer 70 rokov trvalo, kým idey olympizmu a olympijské hry dosiahli bájny vrchol Olympie. Dnes olympizmus opäť stojí na rázcestí. Prílišná komercionalizácia olympijských hier a ich ideí urobila hnutiu medvediu službu. Hoci stále v povedomí ľudstva rezonujú hlavné idey tejto životnej filozofie, prax ukazuje, že ide o sofistikáciu a dnes sú už viac v rovine verbálnej ako reálnej. Množstvo afér - úplatkárskych, dopingových, vo vedení hnutia či na športoviskách, opuncovalo myšlienku krásy tela a ducha negatívnou hodnotou. Z antických čias posvätné fair play je dnes pomaly len bezduchou frázou. Štyri otázky na tému olympionizmus - jeho postavenie v spoločnosti, smerovanie, podpora a nevyhnutné zmeny sme položili tým, ktorí boli jeho súčasťou či pôsobia v ňom na poli funkcionárskom. Dnes prinášame ďalšie odpovede (predchádzajúce vyšli 18. 12. a 3. 1.)

1. Čo má byť prioritnou úlohou olympizmu?

2. Ktorým smerom sa v súčasnosti uberá olympizmus?

3. Aké má mať postavenie a úlohu v spoločnosti, kto sa má podieľať na jeho podpore?

4. Čo by ste zmenili v olympijskom hnutí u nás a prečo? Máte pocit, že má u nás olympionizmus dostatočné zázemie a podporu zo strany ľudí?

Verejnosť vie o nás málo

1. Najvyššou prioritou olympizmu je, aby prostredníctvom športu prispel k výchove človeka, ktorý dokáže zveľaďovať seba, t. j. telesnú a duševnú čistotu a krásu. Dokáže kvalitne a morálne spoločensky žiť, rozvíjať kultúrne dedičstvo, ľudskú civilizáciu a vo svete presadzuje mier, toleranciu, rovnosť, slobodu, priateľstvo a spoluprácu. Túto snahu predstavujú najmä princípy kalokagatie, ekecherie (mieru), solidarity, univerzality a fair-play, ktoré sa prostredníctvom Olympijskej charty majú uplatňovať v činnosti olympijského hnutia. Z procesného hľadiska je šport, rovnako ako výchova a kultúra prostriedkom pre dosiahnutie ambicióznych všeľudských a všekultúrnych cieľov.

2. Olympizmus v minulosti, ale aj v súčasnosti využíva najmä fenomén olympijských hier k propagácii a popularizácii olympijských myšlienok a ideálov. Olympijské hry v súčasnosti prinášajú vďaka marketingovej úspešnosti aj finančné zdroje, a to nielen na organizovanie čoraz náročnejších hier, ale tiež činnosti olympijského hnutia vo všetkých smeroch a kútoch sveta. Je to veľmi dôležitý faktor súčasného a budúceho rozvoja medzinárodného olympijského hnutia. MOV preto organizácii, programu a popularizácii OH venuje mimoriadnu pozornosť. Nájsť ich optimálnu podobu pre najbližšiu budúcnosť je jednou z hlavných úloh súčasnosti. Pre SOV sú olympijské hry a naša úspešná účasť na nich rovnako determinujúce. Bez dobrých športovcov - olympionikov a bez dobrých výsledkov dosahovaných na OH, by sme boli pre verejnosť, médiá, obchodných partnerov, ale aj predstaviteľov štátu málo zaujímaví a pre výchovu mládeže málo účinní. To neznamená, že pre medzinárodné i slovenské olympijské hnutie nič iné ako OH neexistuje. Rok 2003 vyhlásil MOV za rok „Olympijskej kultúry a výchovy“. Dal signál, že je nevyhnutné sa rovnovážne zaoberať všetkými aspektmi rozvoja olympizmu. Reagovali sme na to aj my v SOV.

3. V roku 2000 uskutočnil SOV prostredníctvom špecializovanej agentúry sociologický prieskum verejnej mienky. Jeho výsledky boli mierne optimistické. Slovenská verejnosť priaznivo vníma pôsobenie SOV v spoločnosti a v porovnaní s ostatnými športovými organizáciami oceňuje najmä jeho všestrannosť cieľov i činnosti. Vyššiu spoločenskú autoritu vnímame tiež vo vzťahu k obchodným partnerom a predstaviteľom štátu. Verejnosť však vie málo o konkrétnych cieľoch a činnosti SOV. Tradície olympizmu na Slovensku sú mladé a krehké. Prejavuje sa to aj v niektorých oblastiach marketingu i vo vzťahu predstaviteľov štátu k nášmu hnutiu. Ešte sme sa nedostali do ideálnej polohy: finančne a politicky nezávislého hnutia.

4. Olympijské hnutie vo svete i u nás nie je izolované. Tak ako všetci, aj my žijeme v konkrétnej krajine, konkrétnej dobe, v konkrétnych ekonomických, spoločenských a politických podmienkach. Tieto determinanty nevieme preskočiť. Čo môžeme, je maximálne využiť možnosti pre kvalitnú činnosť a postupné budovanie slovenského olympijského hnutia. Želal by som si lepšie legislatívne prostredie pre šport, väčšiu ekonomickú dôveru i samostatnosť, kvalitnejšie materiálne a odborné podmienky pre prípravu športovcov a viac moderných a vzdelaných a pre olympizmus zapálených spolupracovníkov. Všetko ostatné je už v našich silách a rukách. Aj budovanie zázemia a získanie podpory ľudí súvisí s kvalitou našej práce.

František Chmelár

predseda Slovenského olympijského výboru

Žiaľ, sme v slepej uličke

1. Olympizmus je pre mňa najvyššia športová, ale hlavne životná filozofia. Nemalo by ísť len o predvádzanie najlepších športových výkonov za každú cenu, ale najmä by mal pôsobiť na širokú verejnosť. Mal by ľudí spájať. Fair play by nemalo byť len bezduchou frázou, ale každodennou zásadou a filozofiou. Som asi staromódna, ale naozaj si myslím a som vnútorne presvedčená, že myšlienky P. de Coubertina sú vysoko aktuálne aj dnes a možno oveľa viac ako v minulosti a to by malo byť prioritou olympionizmu!

2. Ako aktívna športovkyňa som sa zúčastnila OH v Soule. Neskôr, ako zástupkyňa MŠ SR, som bola na OH v Sydney a v Salt Lake City, alebo aj na prezentácii našej kandidatúry Poprad-Tatry a môžem porovnávať trendy, kam sa olympizmus poberá. Súhlasím, že olympizmus v dnešnom poňatí je komercia - obchod za každú cenu. Uvedomujem si, že šport bez peňazí, bez podpory vlády, sponzorov, neziskového sektora by nebol tam, kde v súčasnosti je. Je však dôležité nájsť myslenú hranicu medzi podporou športu a medzi individuálnymi záujmami tých, ktorí z toho len profitujú. Obávam sa, že trend posledných rokov ukazuje, že samotní členovia MOV, ale aj jednotlivých NOV žijú akoby odtrhnutí od každodennej reality. Veľká časť finančných zdrojov, ktoré získava MOV, by mala byť využívaná efektívnejšie pre rozvoj olympizmu v členských krajinách, či vo forme grantov alebo príspevkov na konkrétne projekty.

3. - 4. Keď som v roku 1999 nastupovala do funkcie na ministerstve školstva, mala som hlavu plnú ideálov a predstáv o tom, ako má šport, teda aj olympizmus na Slovensku vyzerať a aké má mať postavenie. Po štyroch rokoch nastalo silné vytriezvenie a pohľad na realitu, ktorá nie je ružová. Tvrdila som a stále si to myslím, že šport má zastávať dôstojné miesto v spoločnosti. V našej spoločnosti, ktorá je silne polarizovaná, roztrieštená, rozkrádaná a politicky podfarbená, by mal byť olympizmus ten fenomén, ktorý dokáže ľudí zjednotiť pre svoje jedinečné myšlienky. Ak sa budú tieto idey „oprašovať“ len na tematických seminároch, ak nepôjdeme viac za deťmi do škôl, do ich vedomia, nikdy nedosiahneme ideálny stav, aby bol podporovaný masovým hnutím. Keďže platí staré porekadlo „ryba smrdí od hlavy“, mali by sme začať práve tam od trénerov, rozhodcov či najvyšších funkcionárov. Nemôžeme niečo krásne hlásať, prednášať a naše skutky a činy nás usvedčujú z niečoho iného. Mám pocit, že olympizmus sa u nás preto dostal do slepej uličky. Kúpa novej budovy, zasadnutia a rozmanité akcie a recepcie len v najlepších hoteloch (kde sa bežný športovec normálne ani nedostal), časté cesty do zahraničia, ktoré veľakrát neprinesú žiaden výsledok, to všetko poukazuje, že náš SOV je odtrhnutý od reality športového hnutia u nás. V čase, keď zväzy, telovýchovné jednoty a kluby nemajú často ani na to najzákladnejšie. Slovenský olympijsky výbor by mal viac pomáhať práve im a nesústreďovať sa len na prerozdeľovanie štátnych zdrojov a tak si „zaväzovať“ podriadenosť členov. Stáva sa tak len ďalším výplatným strediskom. Aj v súčasnej zložitej situácii, v akej je telovýchova, by to mal byť práve SOV, ktorý do športu pritiahne viac finančných zdrojov. Má rôzne šance získať finančné zdroje, ako napr. aktivity, predaj olympijských značiek a symbolov, či reklamné práva za značku „TOP TEAM“. Lenže SOV tieto možnosti nedostatočne využíva na podporu hnutia a členov. Štátne zdroje na prípravu na OH by mali ísť priamo na zväzy alebo do stredísk, kde sú jednotliví športovci a až samotnú účasť na OH by mal zabezpečovať SOV. Jeho hlavným poslaním je venovať viac času aj zdrojov mládeži - budúcim potenciálnym olympionikom. Ak tieto problémy nebudú v krátkom čase vyriešené, obávam sa, že už na budúce OH pôjdeme len v úlohe štatistu a olympionizmus sa stane u nás naozaj len zbytočnou frázou.

Mária Ďurišinová, hádzaná,

bývalá olympionička

Olympizmus je časť celku

1. Prioritnou úlohou olympizmu je rešpektovanie základných potrieb harmonického vývoja osobnosti. S dôrazom na podiel telesnej a športovej aktivity na ňom.

2. V súčasnosti sa olympijské hnutie uberá vyslovene komerčným smerom a odráža tak dobu, keď sa šport ako sociálny fenomén stáva obchodnou záležitosťou s výdatnou podporou politiky krajín, tvoriacich Medzinárodný olympijský výbor.

3. Pokiaľ štát vo svojej politike deklaruje podiel na starostlivosti o zdravý a harmonický život občanov, musí nevyhnutne nájsť i legislatívu a ekonomické zdroje na plnenie tohto záväzku - vrátane oblasti telesnej kultúry.

4. Nie je možné vytrhávať olympijské hnutie z kontextu telesnej kultúry ako takej. Myslím si, že je nevyhnutné v blízkej budúcnosti prijať nový zákon o telesnej kultúre, ktorý by mal prioritne riešiť postavenie jednotlivých subjektov združujúcich športové kluby a športovcov a ich prepojenie na štátne financovanie tak, aby bolo konečne jasné, odkiaľ, koľko a kam ide peňazí a aby si potrebný deficit mohli jednotlivé subjekty vedieť pokryť marketingovými nástrojmi v rámci reálnej legislatívy.

Ján Filc, hokejový tréner, majster sveta