ČARDÁŠ MUSÍ MAŤ

Vzato čisto percentuálne, najviac žiadostí o preukaz zahraničného Maďara prišlo zo Srbska. O dokument požiadal takmer každý tretí vojvodinský Maďar. Rumunsko a Slovensko, teda krajiny, v ktorých v súvislosti so sporným zákonom vznikol najväčší rozruch, prichádzajú v rebríčku až neskôr, okolo 25, respektíve niečo vyše 10 percent. Nechcem si ani predstavovať tú kucapacu, ak by všetci Maďari boli takí promptní ako vojvodinskí.

Belehrad sa však k budapeštianskemu krajanskému zákonu stavia pragmaticky. Ak chce niekto prispieť maďarskej menšine na kultúru a školstvo, nech sa páči. Srbsko prechádza neľahkým obdobím ekonomických zmien po rokoch vojen a sankcií, takže sú vnútorné zdroje na tieto účely už i tak výrazne obmedzené. A nepriama úmera je jasná: viac peňazí, menej nespokojnosti. A je tu ešte jeden podstatný rozdiel v porovnaní s Rumunskom a so Slovenskom. V dvojmiliónovej autonómnej oblasti Vojvodina, na ktorú by sa čisto teoreticky mohli sťahovať územné nároky severného suseda, dnes žije len okolo 15 percent (v celom Srbsku je to okolo 3 percent) príslušníkov maďarskej menšiny. Vlny srbskej kolonizácie a utečeneckej migrácie tak zminimalizovali riziko zmeny hraníc. Okrem toho tu stále pretrváva svojský duch spolupatričnosti a tolerancie medzi početnými etnickými skupinami (vrátane Slovákov), ktorý ešte zvýrazňuje špecifickosť, ale aj stabilitu Vojvodiny.

Sever Srbska ukazuje, že pomoc krajanom môže byť zmysluplná a viacstranne užitočná, ak sa k nej pristupuje s chladnou hlavou, bez zbytočných vášní, historických paralel a bočných úmyslov. Ibaže, práve tu niekde je základný problém maďarského krajanského zákona. Ešte keď vznikal, bol jednou z hlavných vnútropolitických otázok a nástrojom vnútropolitického boja. A silný náboj si zachováva doteraz. Veď maďarská opozícia neváha ísť do otvorenej konfrontácie s Európskou úniou, len aby mohla vystupovať ako ochranca záujmov celého maďarského národa. Vláda sa k veci stavia síce umiernenejšie, no stále nenachádza odvahu zmeniť zákon tak, aby bol prijateľný pre všetkých susedov a Brusel. Namiesto toho šéf diplomacie László Kovács volí nejasné, kostrbaté formulácie a vysvetľuje, že „úmyslom maďarskej vlády je, aby sa pôvodné ciele zákona o štatúte Maďarov v susedných krajinách uplatňovali bez zmeny, ale aby bol súčasne tento zákon prijateľný - a teda aplikovateľný - aj z hľadiska susedných štátov a bol v súlade s európskymi normami“(?).

Možno trochu nechtiac trafil klinec po hlavičke európsky komisár pre integráciu Günter Verheugen. „Maďarský preukaz so Svätoštefanskou korunou na obale sa podobá na osobný identifikačný doklad alebo na cestovný pas,“ vysvetľuje. Sám osebe sa výzor dokumentu môže zdať banalitou. No v našom prípade napovedá veľa. Najmä, keď ho dáme do súvislosti s početnými vyhláseniami o „nespravodlivosti Trianonu“ a všetkými tými všemaďarskými konferenciami, ktoré sme mohli sledovať počas prípravy zákonu. Ak by krajanský zákon vznikal v tichosti na patričnom parlamentnom výbore a s pravidelnými konzultáciami s odborníkmi zo susedných krajín, možno by sa dokonca aj nejaký ten exteritoriálny účinok dal prehliadnuť. Veď schopná a lojálna menšina v mnohých smeroch môže obohatiť väčšinový národ. No Budapešť sa namiesto toho stále správa tak, akoby sa nevedela zmieriť s existenciou trianonských hraníc. Inak povedané: V situácii, keď prezident Ferenc Mádl v novoročnom prejave označuje európsku integráciu za šancu zjednotiť všetkých Maďarov, je pochopiteľné, že krajanský zákon, najmä vo forme, v akej je schválený, vzbudzuje v susedných štátoch obavy a nedôveru. Nie každá krajina má totiž to šťastie, aby mala Vojvodinu.

Rastislav Boldocký