Kam kráča zdravotníctvo?

Nie náhodou si na prvom mieste želáme pevné zdravie

Každá demokratická spoločnosť má záujem, aby schopnosti každého jedinca sa rozvíjali v najvšestrannejšej a v optimálnej miere a aby zostali zachované čo najdlhšie. V prípade, ak pracovná schopnosť jedinca je narušená alebo znížená do takej miery, že nie je schopný zaobstarávať si prostriedky na obživu vlastnou prácou, alebo je schopný zdroje obživy získavať iba v obmedzenej miere, je zabezpečovaný prostriedkami zo sociálneho zabezpečenia (teda z nemocenského poistenia pri krátkodobej práceneschopnosti trvajúcej najdlhšie jeden rok, prípadne z dôchodkového zabezpečenia pri uznaní za invalidného alebo čiastočne invalidného). V tejto súvislosti treba upriamiť pozornosť aj na problematiku zdravotného poistenia.

Definícia zdravia

Vymedzenie pojmu „zdravie“ je pomerne komplikované. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO), ktorá bola založená v roku 1948 so sídlom v Ženeve a pri zrode ktorej jedným zo zakladateľských členov bolo aj Československo, „zdravie“ definuje ako stav úplnej fyzickej, psychickej a sociálnej pohody, ktorý je výsledkom súladu vzájomného pôsobenia organizmu a prostredia. Táto organizácia v roku 1977 prijala program Zdravie pre všetkých do roku 2000, ktorý sa opieral o základný princíp sociálnej politiky, ktorým je právo všetkých ľudských bytostí na ochranu zdravia.

V roku 1980 bol prijatý návrh na spracovanie Európskej stratégie programu zdravia pre všetkých do roku 2 000 s vytýčením štyroch základných cieľov, a to:

1. Zabezpečiť rovnosť zdravia medzi krajinami a vnútri jednotlivých krajín.

2. Pridávať život rokom zabezpečením plného rozvoja a využívaním fyzického a duševného potenciálu ľudí tak, aby sa mohli vyrovnávať so životom zdravým spôsobom.

3. Pridávať zdravie životu znižovaním chorobnosti a invalidity a zvyšovaním rokov, počas ktorých sú ľudia zdraví.

4. Pridávaním rokov životu znižovaním počtu predčasných úmrtí a predĺžením strednej dĺžky života aspoň na 75 rokov veku.

Vzhľadom na uvedené je otázne, či sa tieto ciele podarilo premietnuť aj do zdravotnej politiky na území Slovenskej republiky.

Právo na zdravie a ochranu zdravia ako jedno zo základných ľudských práv zakotvujú viaceré dokumenty medzinárodného charakteru. Nie je to len Deklarácia ľudských práv, ale aj Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach z roku 1966. Podľa článku 12 paktu zmluvné štáty uznávajú právo každého na najvyššiu dosiahnuteľnú úroveň fyzického a duševného zdravia. Zároveň štáty, ktoré tento pakt ratifikovali, sa zaviazali urobiť na plné uskutočnenie tohto práva opatrenia na vytvorenie podmienok, aby každý ma zabezpečenú lekársku pomoc a opateru v prípade choroby. Právo každého na ochranu zdravia je obsiahnuté aj v rámci širokej ochrany sociálnych a hospodárskych práv zakotvených v Európskej sociálnej charte (ESCH), ktorá bola prijatá 18. októbra 1961 v Turíne. Zároveň v článku 13 tejto charty je zakotvené právo každej osoby bez dostatočných príjmov, ktorá nie je schopná si tieto príjmy zabezpečiť vlastným pričinením alebo z iných zdrojov, najmä z dávok sociálneho zabezpečenia, na poskytnutie sociálnej a lekárskej pomoci, pričom sa odkazuje na Európsky dohovor o sociálnej a lekárskej pomoci, ktorý bol podpísaný v Paríži 11. decembra 1953.

Právo na ochranu zdravia zakotvuje aj článok 40 Ústavy Slovenskej republiky (zákon č. 460/1992 Zb.). Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

Zdravie je nevyhnutné na realizáciu životných cieľov a aktivitu jedincov. Hodnota zdravia patrí medzi popredné ľudské hodnoty. Čo znamená zdravie pre každého človeka, najvýstižnejšie vyjadril bývalý generálny riaditeľ Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) Dr. Halfdan Mahler, ktorý v roku 1988 povedal: „Zdravie nie je všetko, ale všetko ostatné bez zdravia nie je ničím.“

Starostlivosť o zdravie nie je iba záležitosťou jednotlivca, ale ani záležitosťou len štátu, prípadne verejnej správy. V zodpovednosti za zdravie je nevyhnutné hľadať rovnováhu medzi úlohou občana, ako aj štátu (verejnej správy).

Zdravotné poistenie

Na svete niet krajiny, ktorá by mala systém financovania, organizovania a kontroly zdravotníctva úplne rovnaký ako druhá krajina. Rôznorodosť typov zdravotníckych sústav závisí predovšetkým od ekonomického, politického, sociálneho, demografického aj kultúrneho vývoja, ale aj od vzdelanostnej úrovne, ako aj od prírodných podmienok a aj tradícií tej-ktorej krajiny. Napriek uvedeným rozdielom možno nájsť určité spoločné črty, na základe ktorých môžeme rozlišovať tieto základné typy zdravotných sústav:

1. Silne centralizované sústavy, kde výlučným vlastníkom a prevádzkovateľom zdravotných zariadení je štát (bývalé Československo, ako aj ostatné krajiny strednej a východnej Európy).

2. Jednotné národné sústavy zdravotnej starostlivosti financované prevažne z daní, avšak s relatívnou nezávislosťou zdravotných zariadení (Veľká Británia, severské krajiny - Švédsko, Nórsko, Fínsko, Dánsko a v 80. rokoch južné krajiny - Španielsko, Taliansko).

3. Sústavy s povinným zdravotným poistením alebo s tzv. pluralitným zdravotníctvom (Nemecko, Francúzsko, dnešná Česká a Slovenská republika, krajiny strednej a západnej Európy. Kritici však upozorňujú na ťažkopádnosť a väčšiu finančnú náročnosť oproti jednotným národným sústavám).

4. Sústavy liberálne alebo tzv. trhové založené na pôsobení trhu s dobrovoľným súkromným zdravotným poistením, ale doplnené sústavou starostlivosti o ohrozené skupiny populácie, ktorá je financovaná z daní (USA) - ide o typ zdravotnej sústavy, ktorý sa v Európe nevyskytuje. V Spojených štátoch náklady na zdravotnú starostlivosť neustále rastú, čoho dôkazom je, že približne 40 miliónov Američanov nie je vôbec zdravotne poistených.

Z hľadiska financovania zdravotných sústav možno rozlišovať tri základné typy:

1. Tzv. Bismarckov model z roku 1883 - zdravotné poistenie sa financuje z povinného zdravotného poistenia. Fondy sa tvoria z príspevkov poistencov, zamestnávateľov a štátnych dotácií. Napríklad za osoby nezamestnané, za dôchodcov, chorých. Charakteristickým znakom je vytvorenie viacerých poisťovacích fondov na neziskovom princípe a existencia väčšieho počtu poisťovní, z ktorých si občania môžu vybrať a dohodnúť si viaceré doplňujúce služby, ktoré nie sú zahrnuté do základnej (štandardnej) zdravotnej starostlivosti.

(Pokračovanie)

JUDr. Z. Macková, PhD.