Otázniky nad štandardom

Komentuje Ľudmila Koníková

Človek by sa rád občas dozvedel, čo je to „nadštandard“ či presnejšie „nadštandardnᓠzdravotnícka starostlivosť. Napríklad v našich nemocniciach a v súčasných podmienkach. A nielen preto, že už dlhší čas sú v centre pozornosti odborníkov i bežnej populácie avizované zmeny v tomto rezorte. Na spomínanú otázku sme chceli priniesť v našich novinách odpoveď hneď po nástupe rezortného ministra do funkcie. Tiež nás však zaujímalo, ako on definuje štandard, ktorý by mal náš občan dostať za poplatky zaplatené do zdravotného poistenia v odvodoch, či už zamestnávateľom alebo ním samotným. Dať niečo navyše možno len vtedy, ak je jasné, čo tvorí základ. Bez ohľadu na to, či sa pritom vychádza z Charty práv pacienta alebo iných, hoci aj ekonomických parametrov. No nastupujúci šéf rezortu priamu odpoveď na otázku Hospodárskeho denníka suverénne obišiel. Jednoducho vyhlásil, že on tieto termíny nepoužíva a hovorí len o sociálnom balíku. A tak je dnes v „hre“ na zdravotníckom poli ani nie tak reforma či štandardná úroveň poskytovanej starostlivosti, ale poplatky, presnejšie povedané priplácanie za základné služby.

Niektorí odborníci z tejto oblasti sa už dávnejšie zhodli na tom, že novela zákona prinášajúca avizované zmeny je nesystémovým opatrením, ktoré má dopadnúť najmä na chorých a sociálne slabšie vrstvy obyvateľstva. Z riadiacej sféry sa v tejto súvislosti spomínajú tri hlavné ciele - novo definujúce pojmy súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, zavádzanie nových poplatkov a zmenené pravidlá cenotvorby liekov. Minister R. Zajac navrhnuté zmeny označil za stabilizačné opatrenia v rámci pripravovanej reformy, ktorej ťažisko je naplánované na roky 2003 a 2004. Malo by ísť najmä o vypracovanie i prijatie nového zákona o zdravotnom poistení, o Úrade pre dohľad nad činnosťou zdravotných poisťovní a nového zákona o Liečebnom poriadku, ktorý zúži rozsah zdravotnej starostlivosti hradenej zo solidárneho balíka povinného zdravotného poistenia. Otázne však je, za čo by sme mali v súčasných podmienkach priplácať. Či za diagnostiku na pokazených prístrojových zariadeniach (evidentné sú nedostatočné možnosti vyšetrenia počítačovou tomografiou), či za známu úroveň starostlivosti počas hospitalizácie, alebo dlhé hodiny čakania pred ambulanciami viacerých špecialistov. O nemocničnej strave a úrovni vozového parku na prepravu chorých ani nehovoriac. Navyše sa vie, že tieto príplatky žiadne z problémov zdravotníctva neriešia ani čiastočne.