Olympizmus - fraška či rozvoj ducha a tela?

Odnepamäti ľudstva sa zdravá spoločnosť spájala vždy s pohybom. Kto bol zdatný, rýchly, silný, vrtký, bol cennou devízou každého spoločenského zoskupenia. Udržiavanie sa v dobrej fyzickej kondícii patrilo vždy k cnostným vlastnostiam človeka a predurčovalo mu rad výhod. Túžba jednotlivca po meraní síl aj v tejto činnosti priniesla ľudstvu šport a športové zápolenia, ale aj oddych i zábavu tým, ktorí to sledovali. Starovekí Gréci vytvorili tradíciu súťaženia, ktoré meralo zdatnosť ich obyvateľov. Vytvorili si kultovú záležitosť ovenčenú slávou a pátosom. Keďže sa súťaže konali v Olympii, nazvali ich olympijskými hrami. Išlo o podujatie, ktoré malo športový, kultúrny, duchovný a politický rozmer. No úpadkom kultúry a ekonomiky jednej z najvyspelejších civilizácii zanikli aj olympijské hry.

Lenže na šport sa nezabúdalo. S vývojom ľudstva sa rozvíjali a selektovali aj jednotlivé športové odvetvia a súťaže, v ktorých sa testovala fyzická zdatnosť a zručnosť. Koncom 19. storočia sa pár nadšencov pohybu a športu prinavrátilo k antickým myšlienkam o telesnej kráse a duchovnej dokonalosti (kalokagátia), o posvätnosti mieru počas súťaženia (ekecheiria), slávnostných obradov počas olympijských hier. Ako hlásal anglický pedagóg T. Arnold, pohyb sa mal stať základným kameňom každej racionálnej výchovy. Francúz P. Coubertin povýšil túto ideu na nadnárodnú a presadil, aby sa prezentovala opäť ako olympijská a v rámci olympijských hier. Tak ako v antických dobách, i tentoraz sa hnutie malo niesť nielen v duchu športovom, ale aj filozofickom a duchovnom. Nemalo ísť len o obyčajné súťaženie. Myšlienka telesnej a ľudskej dokonalosti mala byť filozofiou bežného života a prinášať rovnaký pátos tým najlepším, ako u starovekých Grékov. Olympiády sa mali stať nadstavbou všetkých

súťaží a mali byť niečím posvätným a privilegovaným. Takmer 70 rokov trvalo, kým idey olympizmu a olympijské hry dosiahli bájny vrchol Olympie. Dnes olympizmus opäť stojí na rázcestí. Prílišná komercionalizácia olympijských hier a ich ideí urobila hnutiu medvediu službu. Hoci stále v povedomí ľudstva rezonujú hlavné idey tejto životnej filozofie, prax ukazuje, že ide o sofistikáciu a dnes sú už viac v rovine verbálnej ako reálnej. Množstvo afér - úplatkárskych, dopingových, vo vedení hnutia či na športoviskách, opuncovalo myšlienku krásy tela a ducha negatívnou hodnotou. Z antických čias posvätné fair play je dnes pomaly len bezduchou frázou. Štyri otázky na tému olympionizmus - jeho postavenie v spoločnosti, smerovanie, podpora a nevyhnutné zmeny sme položili tým, ktorí boli jeho súčasťou či pôsobia v ňom na poli funkcionárskom. Dnes prinášame ďalšie odpovede (predchádzajúce vyšli 18. 12., 3. a 11. 1.)

1. Čo má byť prioritnou úlohou olympizmu?

2. Ktorým smerom sa v súčasnosti uberá olympizmus?

3. Aké má mať postavenie a úlohu v spoločnosti, kto sa má podieľať na jeho podpore?

4. Čo by ste zmenili v olympijskom hnutí u nás a prečo? Máte pocit, že má u nás olympionizmus dostatočné zázemie a podporu zo strany ľudí?

Uchovať základný postulát

1. Olympizmus, ktorý je výslednicou ľudského snaženia, by si mal ponechať aj naďalej základný postulát, vyváženosť medzi telesnou zdatnosťou, vôľou a duchom človeka. Zachovať si imperatív súťažiť, ale aj žiť v duchu fair play, čestnosti a zásadovosti pri rešpektovaní druhého.

2. Základným nástrojom na šírenie a podporu života v duchu olympizmu boli, sú a ostanú OH. Svojím zameraním v zásade napĺňajú základné princípy olympizmu. OH sledujú miliardy ľudí, viac ako ktorúkoľvek inú aktivitu človečenstva, rozhodne dosiahli globálny charakter so všetkými pozitívami, ale aj negatívami. Na rozdiel od iných globálnych ľudských aktivít OH nenarúšajú význam a postavenie lokálno-národných entít tak, ako je to pri globalizácii iných ľudských činností. Na OH súťaží 10 500 športovcov z viac ako 200 krajín, pod vlastnou vlajkou, pod vlastnými symbolmi v snahe byť najlepšími. Športovci ako vyslanci krajín dodržiavajú pri súťažení pravidlá, bývajú v jednej olympijskej dedine, vznikajú nové priateľstvá, navzájom sa viac poznajú. Nie sú tieto skutočnosti v súčasnom svete narastajúceho individualizmu, arogancie, napätia medzi národmi a cirkvami niečím naozaj unikátnym? Olympijskí víťazi sa stávajú lokálnymi, ale aj globálnymi hrdinami. V tom vidím smerovanie súčasného olympizmu, ktorý potvrdzuje prostredníctvom OH svoj význam a poslanie v tejto dobe. Často sa kladie otázka, či nie sú OH priveľmi komercionalizované. Bolo by účelné sa spýtať, či aj ostatné ľudské činnosti neprešli za posledné dekády rokov k profesionalizácií, t. j. odmeňovaniu za dosiahnutý výkon. Je zrejmé, že ľudstvo prešlo k špecializácii činností, a šport nie je výnimkou. Či sú športovci oceňovaní viac hmotnými statkami ako duševným uznaním, pokladám za normálny jav pri prechode ľudstva do nového tisícročia. Čo mi nesedí je, že niektorí poprední športovci a olympionici zarábajú niekoľkonásobne viac ako poprední vedci, pedagógovia, doktori, ktorí zachraňujú ľudstvo od chorôb, útrap a negramotnosti. Myslím si, že olympizmus sa vyvíja tak prirodzene, ako sa vyvíja ľudstvo. Napriek mnohým protirečeniam je to jediné hnutie, ktoré spája ľudí, dáva nádej a napĺňa ľudské city, a pritom nevyvoláva napätia, vojny a brutalitu.

3. Každá spoločnosť sa snaží vytvoriť si určité etické a hodnotové kritériá a vzorce správania. Tie sú rôzne tak, ako je ľudstvo na tejto planéte rozdielne. Ak hľadáme čo najuniverzálnejší model, tak určite sa k nemu najviac približuje olympizmus. Preto by jeho postavenie malo byť v popredí. Som toho názoru, že v mnohým krajinách, kam ešte radím aj našu vlasť, priveľmi hľadáme inštitucionálne nástroje na šírenia určitých ideí a myšlienok. Mňa viac oslovuje prúd občianskej spoločnosti, kde každý jednotlivec je zodpovedný za seba, za svoje skutky, ale aj za myslenie. Často počuť príliš veľa slov a fráz o olympizme, príliš veľa dejinných návratov, poučiek, výziev glorifikácie „hrdinov“. Pritom sa žiť, podľa zásad olympizmu, dá každý deň doma, v rodine, v práci, proste všade. Národné olympijské výbory sú len jedným z kamienkov mozaiky, ktorých úlohou je olympizmus propagovať a šíriť ho tak, aby sa ho mohla „dotknúť“ každá osoba, či je mladý, starý, či je bohatý, chudobný, veriaci alebo nie. Určite nie som zástancom názoru, že olympizmus je len pre športovcov. Tí by mali byť jeho poslami, ale my všetci občania jeho šíriteľmi.

4. U nás je treba ešte dosť meniť v šírení olympizmu. Nielen v olympijskom hnutí, ale v smerovaní celej spoločnosti k občianskym zásadám. Jedno šťastie máme, a to je ukryté v našich športovcoch. Napriek podstatne horším podmienkam na športovú prípravu sú predsa konkurencieschopní a hlásia sa súťažiť za vlasť. V mnohom sú motorom našich dní, poháňajú nás, aby sa aj ostatní pridali byť tými chrabrými „hráčmi“. Zažil som to ako vedúci výpravy SR na OH 2000 v Sydney, keď nebol žiadny ľudský - občiansky problém v našej výprave, bol len jeden cieľ: byť spolu a dokázať, že to dokážeme. Olympijské hnutie na Slovensku je presne také ako naša spoločnosť. Má ambície, má chuť, stretávajú sa generačné názory, občas zavládne závisť, stúpa tlak. Jedno, čo úprimne nášmu olympijskému hnutiu želám, je, aby ho bolo viac cítiť v našich ľuďoch. Nie aby ospevovali inštitúciu SOV, ale aby prostredníctvom SOV mohli pochopiť a precítiť olympizmus v tom zmysle, aby žili dennodenne čo možno čestne, zásadovo a úprimne.

Ing. Martin Benko

generálny tajomník SOV, člen exekutívy EOV

Všetko smeruje k top

Olympijské hnutie je fenoménom, ktorý je veľmi spletitý s mnohými vnútornými aspektmi a s mnohými prepojeniami na ďalšie aspekty spoločnosti. Dôležitosť športu a telesných aktivít v posledných desaťročiach veľmi vzrástla a šport je dnes považovaný za jeden z najkomplexnejších spoločenských fenoménov. Je prostriedkom na vyjadrenie olympizmu, pretože učí, ako začleniť tieto dôležité hodnoty do našich životov. Je to najlepší spôsob, ako rozvinúť rovnováhu tela, mysle a ducha. Olympizmus je životná filozofia povznášajúca a spájajúca charakteristiky tela, vôle a mysle do vyrovnaného celku. Snaží sa skombinovať šport a vzdelávanie, aby vytvoril životný štýl založený na pôžitku z úsilia, vzdelávacej hodnote kladného príkladu a rešpektovania základných etických zásad. Bývalý prezident MOV Samaranch sa odvoláva na 6 základných elementov etiky - toleranciu, štedrosť, priateľstvo, nediskrimináciu a rešpekt ostatných a tiež, že zásady, ktoré inšpirujú olympijské hnutie, sa zakladajú na spravodlivosti, demokracii, rovnosti a tolerancii. Telesná kultúra pre zajtrajšok musí byť predovšetkým založená a postavená na zásadných hodnotách olympizmu. Vzťah medzi olympijskými hrami a olympizmom je aj pozitívny aj negatívny. Pozitívny preto, že posledné hry dokázali pokrok pri dosahovaní dokonalosti v športe a v úsilí jednotlivca bolo vidieť radosť. OH sú vedúcou silou olympizmu. Negatívnym, pretože sa verí tomu, ako keby olympizmus prevzal druhotnú úlohu pri glorifikácii národných a osobných úspechov, pre sústredenie sa na víťazstvá a dosiahnutie rekordov. Ideály účasti, rovnosti a fair play a harmónie sa strácajú, špičkoví športovci sú zavalení materializmom z reklám a od sponzorov. Vo svete športu, kde výsledky zaujímajú dôležité miesto, je ťažké propagovať koncepty harmónie, rovnováhy medzi telom a duchom a fair play. Komercializácia OH zatienila olympijské ideály, národné úspechy popierajú olympizmus.

Žiadna z olympijských hodnôt nie je v súčasnosti tak často citovaná ako myšlienka fair play. V olympijskej výchove by mali byť v centre pozornosti tí, ktorí športujú, mali by sa učiť rešpektovať pravidlá, správať sa spravodlivo, aby si budovali vlastný charakter pre každodenné situácie, vytvoriť s pomocou fair play lepší osobný svet v športe. Fair play zahŕňa športové, špecifické kultúrne a spoločenské, písané i nepísané pravidlá, hodnoty a etické normy pri práci smerom k vzájomnej úcte v športe a prostredníctvom športu.

V súčasnosti sa olympizmus uberá skôr k preferencii top výkonov a účasti top športovcov na OH v závislosti na získavaní sponzorov na podporu organizovania OH.

Na Slovensku nemáme systémovú podporu športu. Národný program rozvoja športu je pekne načrtnutý, ale nepodporený finančnými zárukami. SOV by mohol zohrávať funkciu lídra v športe, ale potreboval by podporu športových zväzov, ktorá čiastočne existuje, aj to len u tých, ktorí sú členmi VZ SOV, a ktorí očakávajú od SOV finančnú podporu. Olympijské výbory vo svojich krajinách zohrávajú významnú úlohu, ovplyvňujú názory vládnych orgánov najmä v príprave na OH, samozrejme kladnejšie po olympijských úspechoch športovcov. SOV by mal výraznejšie vstupovať do riešenia aj zákonov o sponzorských a reklamných pravidlách, ako aj o prednostnej podpore financovania olympijského športu z lotérií.

Preferencia výsledkov našich športovcov na OH a ZOH je významným artiklom ovplyvňovania verejnosti a predkladania vzorov našej mládeži. Považujem to iba za aktivitu každých dvoch rokov, aj to iba po úspechoch, ktoré nie sú zatiaľ automatické. Oveľa významnejšiu úlohu by mali zohrávať pravidelné a systematické aktivity pre školskú mládež, výchovné podujatia ovplyvňujúce vzťah našich budúcich generácií k ideálom olympizmu, k vedomostiam o histórii a súčasnosti olympijského hnutia, k športu a správnemu životnému štýlu, k hrdosti na krajinu, z ktorej pochádzajú. Nemáme zatiaľ podporu pre takúto činnosť zo strany spolkovej ani štátnej sféry, presadzovanie výchovného vplyvu na našu mládež je oveľa ťažšie ako predtým aj zmenenými legislatívnymi zákonmi, ktoré mnohé osvedčené spôsoby práce odmietli a nové nedoriešili. Slovenský olympijský výbor musí vstupovať zo svojej pozície do rokovaní s MŠ SR a MK SR tak, aby pozitívne ovplyvňoval presadzovanie plánov Rady rozvoja olympizmu v jeho celom výchovnom, vzdelanostnom a kultúrnom programe.

Mária Mračnová, podpredsedníčka SOV

Bez spoločenskej váhy

1. Podľa mňa prioritnou úlohou olympizmu by mala byť myšlienka rozvoja telesnej a duševnej aktivity. Okrem toho si myslím, že idea a zásady fair play by nemali byť len bezduchou frázou.

2. Olympizmus sa dnes uberá smerom - vyhrať, predať, zarobiť. Teda ide cestou komercionalizmu. Organizácia olympijských hier je prvom rade otázkou biznisu, prestíže a až potom otázkou šírenia myšlienok olympijského hnutia.

3. U nás olympizmus nemá spoločenskú váhu. V športovej diplomacii nič neznamenáme. Štát by sa mal viac podieľať na podpore olympizmu.

4. Olympijské hnutie by mohlo vynaložiť väčšie úsilie pri zabezpečovaní financií pre športovcov a malo by spolupracovať so ziskovými a s marketingovými úspešnými spoločnosťami. Olympizmus na Slovensku nemá zázemie, a tým nemá morálnu ani finančnú podporu.

Michal Riszdorfer

kanoista, olympionik, majster sveta, Európy