Kam kráča zdravotníctvo?

(Dokončenie zo 14. 1.)

Zdravotnou starostlivosťou poskytovanou na základe zdravotného poistenia na účely tohto zákona sa rozumie

a) zdravotná starostlivosť ambulantná a ústavná vrátane rehabilitácie a starostlivosti o chronicky chorých,

b) prevencia ochorení podľa osobitných predpisov,

c) poskytovanie liekov, zdravotníckych pomôcok a zdravotníckych potrieb,

d) doprava chorých do najbližšieho zdravotníckeho zariadenia, ktoré je oprávnené poskytovať zdravotnú starostlivosť, ak to nevyhnutne vyžaduje ich zdravotný stav,

e) kúpeľná starostlivosť a osobitná zdravotná starostlivosť poskytovaná na základe odporúčania lekára ako nevyhnutná súčasť liečebného procesu. Zdravotná starostlivosť však nezahŕňa vyšetrenia, prehliadky a ďalšie výkony vykonané v osobnom záujme fyzických osôb alebo v záujme právnických osôb, ktoré nemajú liečebný účel, s výnimkou zdravotných výkonov potrebných na zabezpečenie záväzkov z medzinárodnej zmluvy.

Vzhľadom na skutočnosť, že Slovenská republika prevzala tzv. Bismarckov model, teda sústavu s povinným zdravotným poistením alebo s tzv. pluralitným zdravotným poistením, ktoré je charakteristické pre krajiny strednej a západnej Európy (od roku 1991 aj pre Českú republiku a od roku 1993 pre Slovenskú republiku), zdravotné poistenie v súčasnosti na našom území vykonávajú viaceré zdravotné poisťovne (v roku 1995 ich bolo 12). Dnes to sú:

1. Všeobecná zdravotná poisťovňa (01)

2. Spoločná zdravotná poisťovňa (04) - vznikla zlúčením Vojenskej zdravotnej poisťovne, Železničiarskej zdravotnej poisťovne Garant a poisťovne Ministerstva vnútra SR

3. Chemická zdravotná poisťovňa Appolo (06)

4. Vzájomná zdravotná poisťovňa Dôvera (14) - vznikla zlúčením Vzájomnej Životnej Poisťovne a zdravotnej poisťovne Dôvera

5. Združená zdravotná poisťovňa Sidéria-Istota (15) - vznikla splynutím Občianskej zdravotnej poisťovne Istota so Slovenskou hutníckou zdravotnou poisťovňou Sidéria.

V súčasnosti sa opätovne ozývajú hlasy, najmä z radov zdravotníkov, aby došlo k zjednoteniu nemocenského poistenia s poistením zdravotným s odôvodnením, že v niektorých krajinách vyspelej Európy dávky nemocenského poistenia sa poskytujú v prípade pracovnej neschopnosti, teda v dôsledku poškodeného zdravia. S takýmito názormi sa nemožno stotožňovať vzhľadom na tradíciu tej-ktorej krajiny a najmä z dôvodu princípov, na ktorých je založený ten-ktorý systém poistenia.

Pre zdravotné poistenie je typický výlučne princíp vzájomnosti a najmä princíp absolútnej solidarity (čiže poskytovanie zdravotnej starostlivosti každému rovnako podľa skutočnej potreby, bez ohľadu na dosahovaný príjem) a pre nemocenské poistenie je to najmä princíp zásluhovosti a princíp sociálnej solidarity (teda poskytovanie dávok nemocenského poistenia v priamej nadväznosti na dosahovaný príjem).

Z á v e r

Podľa Ústavy Slovenskej republiky v zmysle článku 55 sa Slovenská republika hlási k demokratickým štátom s tzv. sociálno-trhovým hospodárstvom, čiže slobodné trhové hospodárstvo je nahradené sociálne a ekologicky orientovaným trhovým hospodárstvom (ekonomikou), avšak zároveň pripúšťa určité zásahy štátu do ekonomiky, najmä v oblastiach, ktoré majú nesmierny celospoločenský význam, medzi ktoré nesporne patrí oblasť zdravotníctva, sociálneho zabezpečenia, školstva, kultúry a vedy. Intervencia štátu nastupuje v prípade, ak dochádza k porušeniu, prípadne k ohrozeniu sociálnych práv. Tento model sociálneho štátu korešponduje s druhou generáciou ľudských práv reprezentovanou sociálnymi právami občanov, ktoré tvoria významnú súčasť komplexu ľudských práv. Možno ich označiť aj za „ústavou zakotvené požiadavky na pozitívnu činnosť štátu, ktorá smeruje k vytvoreniu predpokladov slobodného rozvoja osobnosti“. Tvoria zároveň aj predmet nielen vnútroštátnej právnej regulácie, ale aj medzinárodného práva.

Medzi základné sociálne práva patrí najmä právo na prácu, na odmenu za vykonanú prácu, na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky, najmä na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, na primeraný odpočinok po práci, najkratšiu prípustnú dĺžku platenej dovolenky na zotavenie, právo na bezpečnosť a zdravie pri práci, na slobodnú voľbu povolania, na kolektívne vyjednávanie, slobodne sa združovať na ochranu hospodárskych a sociálnych záujmov, na ochranu žien, na sociálne zabezpečenie - teda právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe, pri nespôsobilosti na prácu, pri úraze, invalidite, ako aj pri strate živiteľa, právo na ochranu zdravia a na základe zdravotného poistenia právo občanov na „bezplatnú“ zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon, právo na ochranu detí, mladistvých a zdravotne postihnutých osôb, právo rodiny na sociálnu, právnu a ekonomickú ochranu, ako aj právo na vzdelanie - bezplatné vzdelanie v základných školách a stredných školách, a podľa schopností občana a možnosti spoločnosti aj na vysokých školách.

Východiskom pre ústavné vymedzenie sociálnych a hospodárskych práv občanov je Listina základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.). Obsah i rozsah determinuje najmä rozsah sociálnych práv zakotvených vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv prijatej 10. decembra 1948 na III. Valnom zhromaždení OSN. Článok 22 tohto dokumentu zakotvuje, že „každý človek ako člen spoločnosti má právo na sociálne zabezpečenie a nárok na to, aby mu boli prostredníctvom národného úsilia i medzinárodnej spolupráce a v súlade s organizáciou a prostriedkami príslušného štátu zabezpečené hospodárske, sociálne a kultúrne práva nevyhnutné pre jeho dôstojnosť a slobodný rozvoj jeho osobnosti“ a článok 25 zakotvuje „právo každého na takú životnú úroveň, ktorá by bola schopná zabezpečiť jeho zdravie a blahobyt, i zdravie a blahobyt jeho rodiny, rátajúc do toho najmä výživu, šatstvo, byt a lekársku starostlivosť, ako aj nevyhnutné sociálne opatrenia; právo na zabezpečenie v nezamestnanosti, v chorobe, pri nespôsobilosti pracovať, pri ovdovení, v starobe alebo v ostatných prípadoch straty zárobkových možností, ktoré nastali v dôsledku okolností nezávislých od jeho vôle“.

Sociálne práva sú obdobným spôsobom zakotvené aj v Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (1966), ktorý bol ratifikovaný, a to v článku 9 - právo každého na sociálne zabezpečenie, zahŕňajúc do toho právo na sociálne poistenie a v článku 11 - právo každého jednotlivca na primeranú životnú úroveň pre neho a jeho rodinu, zahŕňajúc do toho dostatočnú výživu, šatstvo a byt a neustále zlepšovanie životných podmienok, v článku 12 - právo každého na najvyššiu dosiahnuteľnú úroveň fyzického a duševného zdravia, pričom štáty urobia pre plné uskutočnenie tohto práva opatrenia, ktoré budú zahrnovať napríklad prevenciu, liečenie a kontrolu epidemických, miestnych chorôb, chorôb z povolania a iných chorôb, ako aj vytvorenie podmienok, ktoré by zabezpečili všetkým lekársku pomoc a opateru v prípade choroby, v článku 13 - právo každého na vzdelanie, pričom vyššie vzdelanie bude sprístupnené pre všetkých podľa schopností všetkými vhodnými prostriedkami a najmä postupným zavádzaním bezplatného vzdelania, ako aj sústavné zlepšovanie materiálnych podmienok vyučujúcich.

Mimoriadny význam má aj ratifikovaný Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (1966), ktorý v článku 24 - zakotvuje právo „každého“ dieťaťa bez akejkoľvek diskriminácie podľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku alebo rodu na takú ochranu zo strany rodiny, spoločnosti a štátu, akú vyžaduje jeho postavenie maloletého, ako aj nespočetný počet dohovorov Medzinárodnej organizácie práce (MOP), ktoré Slovenská republika ratifikovala.

Vzhľadom na prebiehajúce spoločenské zmeny na úrovni národnej, medzinárodnej a celosvetovej nemožno poprieť dôležitosť sociálnych práv a nemožno pochybovať ani o tom, že sa dotýkajú každého človeka od narodenia až po smrť. Nikto si nevyberá krajinu, ani rodinu v ktorej sa narodí. A práve z toho dôvodu vyplýva, že sociálna politika by mala slúžiť ako nástroj na zabezpečenie cieľov a zámerov všestranného rozvoja jedinca tvoriaceho súčasť celku so svojimi jedinečnými vlastnosťami, schopnosťami, záujmami, potrebami, v jeho prospech, na rozvoj jeho neodcudziteľných a neodňateľných práv, najmä práva na ľudskú dôstojnosť a slobodný rozvoj osobnosti, ako aj celkového sociálneho rozvoja. Možno hovoriť o tzv. pomoci k svojpomoci. Sociálna politika vo všetkých vyspelých európskych demokraciách smeruje k hospodársky slabým. Zodpovednosť štátu smeruje k najzraniteľnejším skupinám obyvateľstva, ktorými sú predovšetkým ženy, a to najmä ženy starajúce sa o malé deti, osoby vstupujúce prvýkrát do pracovného pomeru (mladiství a absolventi stredných a vysokých škôl), dlhodobo nezamestnaní, zdravotne postihnutí, chorí, menšiny, ako aj osoby v postproduktívnom veku.

Zdá sa, akoby kompetentní na tieto základné hospodárske, sociálne a kultúrne práva zabúdali a je viac ako paradoxné, ak do oblasti sociálneho zabezpečenia, zdravotníctva, školstva, vedy a kultúry sa čoraz viac presadzuje princíp slobody, či konkurencie, čo sa prejavuje napríklad pôsobením Úradu pre finančný trh, prípadne nezávislého regulačného orgánu. Základom sociálnych práv je predsa rovnosť, sociálna bezpečnosť a sociálna spravodlivosť, a nie sloboda, trh a konkurencia. Sloboda je dominantná pre základné ústavné práva a slobody občanov, teda v prípade prvej generácie ľudských práv, ktorú reprezentuje napríklad právo na život, právo na osobnú slobodu, právo na slobodu myslenia, svedomia, náboženstva, právo vlastniť majetok, právo slobody prejavu, slobody pokojného zhromažďovania atď.

V krajinách EÚ sa do popredia dostáva kombinácia neoliberálnej a sociálnodemokratickej sociálnej politiky. Ide o podporu „trhového hospodárstva“, avšak nie „trhovej spoločnosti“. To znamená, že sa akceptujú požiadavky globálneho trhu, ale zároveň aj princípy sociálneho štátu. Zdôrazňuje sa, aby sa ekonomický rast nedosahoval na úkor sociálnych práv, prípadne ich obmedzovaním. Problémy sociálnej nerovnosti vo vyspelých demokratických krajinách sa riešia vytváraním správnych proporcií medzi jednotlivými formami vlastníctva, obmedzovaním vysokých príjmov formou zdaňovania, všeobecne účinnou kontrolou, vysokou úrovňou zdravotného, výchovného a vzdelávacieho systému, ktorý musí poskytovať rovnaké možnosti všetkým.

Rovnosť je a zostáva jedným z cieľov, o ktoré sa liberálna demokratická spoločnosť usiluje (Marshall, G.: Constitutional theory. Oxford, 1971, s. 152-153). Nerovné postavenie jedných by nemalo byť na úkor práv iných ľudí, pretože v opačnom prípade môže nerovnosť podlomiť legitimitu nových demokracií (Krejčí, O.: Rovnost. Právní rádce č. 6/1998, s. 29). Akékoľvek vyňatie sociálnych skupín z celku ľudského spoločenstva, každé sociálno-egoistické sebavyvyšovanie ostatných, každé presunutie sociálnych bremien a neprevzatie sociálnej starostlivosti vyúsťuje do ťažkej situácie v spoločnom dobre a vedie k sociálnym krízam ( Weiler, R.: Úvod do katolíckej sociálnej náuky. Graz 1991, s. 66). Z uvedeného vyplýva, že iba prostredníctvom rovnosti dochádza k priblíženiu sa k sociálne spravodlivejšej demokratickej spoločnosti.

Človek - jedinec so svojimi jedinečnými schopnosťami a vlastnosťami, jeho zdravie, vzdelanie, kultúra nie je tovar, ani vec. Investície spoločnosti do uvedených hodnôt sú dlhodobého charakteru a ich návratnosť len ťažko možno vyčísliť v peniazoch. Je to oveľa viac. Predmetom života na tejto planéte by nemali byť záujmy ekonomiky, ale komplexný (materiálny i duševný) plnohodnotný rozvoj jednotlivca a spoločnosti ako celku. Zdravie, vzdelanie a kultúra, to sú nesporne hodnoty, ktoré zabezpečujú a posilňujú fungovanie otvorenej a udržateľnej ekonomiky (trhu). Iba zdraví (teda psychicky, fyzicky a sociálne vyrovnaní), vzdelaní, vysokokvalifikovaní a kultivovaní jedinci, s priaznivými pracovnými a životnými podmienkami môžu zabezpečovať ekonomický rast spoločnosti. Vzhľadom na uvedené, vytrácanie humanizmu a etiky z oblasti celospoločenského života (nielen z oblasti zdravotníctva, školstva, sociálneho zabezpečenia, kultúry, vedy, ale aj ekonomiky) a presadzovanie princípov „voľnej súťaže“, či konkurencie a neobmedzenej slobody do všetkých oblastí života spoločnosti (teda nielen do ekonomiky, ale aj do oblastí sociálneho zabezpečenia, zdravotníctva, školstva, kultúry a vedy) vyvoláva otázky, kam smeruje Slovenská republika v treťom tisícročí a medzi aké demokratické krajiny sveta sa chce skutočne zaradiť?

A nakoniec azda ešte jedna podotázka, ako je možné, že predchádzajúci neefektívny ekonomický systém dokázal zabezpečiť tvorbu a dostatok investícii na rozvoj zdravotníctva, školstva, sociálnej sféry, vedy a kultúry a dnes, efektívna trhová ekonomika má problém tieto investície vôbec tvoriť?

JUDr. Z. Macková, PhD.