HRACH NA STENU?

Píše sa 1. október 2003. Sme na Slovensku a keď navštívime ktorúkoľvek predajňu potravín, naskytne sa nám dosiaľ nevídaný obraz: čaká tam desiatky metrov dlhý rad ľudí s množstvom „igelitiek“ plných PET fliaš. Predajne vyhradili prakticky celú svoj skladovú plochu na plastové obaly z nápojov, ktoré práve v tento deň začali vykupovať. Za každý starý obal dostanú občania 4 Sk. Priebežne prichádzajú nákladné autá, aby odviezli PET fľaše jednotlivým výrobcom nápojov. Na váhu a hodnotu málo, na objem veľký náklad. Obchodníci nemôžu obaly zlisovať, nemohli by potom vykázať počet. A nemôžu ich vrátiť tomu, od koho ich priamo odobrali, teda spravidla veľkoobchodu. Podľa zákona o obaloch, ktorý je účinný od 1. januára 2003 a ktorý schválil minulý parlament na svojej poslednej schôdzi po tom, čo ho prezident vrátil, musí totiž obaly odobrať ten, kto fľašu naplnil. O tom, aký kolaps spôsobí hlavne malým a stredným obchodníkom vykupovanie opakovane nepoužiteľných obalov, sme už niekoľkokrát písali. Pravda, uplatnenie zákona č. 529/2002 Z. z. a s ním súvisiacej vyhlášky č. 732/2002 Z. z. predstavuje celý komplex problémov, ktoré spočívajú v tvrdohlavom presadzovaní jedinečnej

slovenskej predstavy,

z ktorej však až priokato trčí záujem istých lobistických skupín. Ako vyplynulo z informácií, ktoré nám včera poskytli predstavitelia Slovenského priemyselného združenia pre obaly a životné prostredie (SLICPEN), Zväzu obchodu (ZO) SR, COOP Jednoty Slovensko, Asociácie výrobcov nealkoholických nápojov a minerálnych vôd na Slovensku (AVNM) a Regionálnej potravinárskej komory (RPV) Bratislava, uplatňovanie zákona v súčasnej podobe položí na lopatky nielen maloobchod, ktorý musí vykupovať všetky PET fľaše od 500 do 2000 ml bez ohľadu na to, či má nápoje v nich predávané v ponuke alebo nie. Domáci výrobcovia nápojov a minerálnych vôd môžu padnúť na kolená a uvoľniť priestor zahraničnej konkurencii, veď na ňu sa zákon nevzťahuje!

Ďalšou „pikantériou“ vyhlášky, ktorá platí od 1. 1. 2003, avšak bola zverejnená v Zbierke zákonov až 7. januára, je výška zálohy pre opakovane použiteľné obaly nad 2000 ml - 1200 Sk. Nejde, prosím, o preklep - tisícdvesto korún, napríklad za kolu v 2,5-litrovej sklenenej fľaši, zaplatíte cenu nápoja + 1200 Sk. Možno sa domnievať, že ten, kto vyhlášku spisoval, mal na mysli KEG sudy na pivo. S tými však malospotrebiteľ neprichádza do kontaktu. Členovia AVNM upozorňujú na to, že výrobcovia, ktorí používajú tzv. kivety, špeciálne obaly na nealkoholické nápoje do postmixov, by škodovali, pretože by asi svojmu odberateľovi, ktorý zaplatil zálohu 300 Sk, museli

vrátiť štvornásobok,

čo by v konečnom dôsledku predstavovalo miliónové straty. Už dnes, presnejšie od 1. januára, sa na opakovateľne nepoužiteľné PET obaly na nápoje a vody nad 500 ml vzťahuje záloha vo výške 0 (= nula) Sk. V praxi to znamená, že aj keď občan za obal nedá zálohu a ani v obchode mu za vrátenú fľašu nič nedajú, má právo dožadovať sa, aby ju obchod od neho vykúpil. Zároveň však samotný zákon odsúva povinnosť uvádzať do obehu len označené obaly až na 1. január 2006. Obchodníci, práve tak ako producenti nápojov, považujú za pozoruhodné to, že zákonodarca si vybral z celého sortimentu plastových obalov práve PET fľaše na vody a nápoje.

Plastový odpad

predstavuje totiž na Slovensku asi 50- až 70-tisíc ton ročne, z toho PET fľaše 10-tisíc ton a z nich nápojové 7-tisíc ton. Ide teda len o desatinu všetkých plastových odpadov, navyše separovaný zber už odštartoval, občania si naň zvykajú a v niektorých obciach už prináša ovocie. Nie je to však až také pozoruhodné, keď uvážime, že práve toto je spomedzi všetkých ostatných tá surovina, za ktorú sa najlepšie platí. Pretože ceny za ostatné druhy separovaného odpadu sú podstatne nižšie, poškodí to obce, ktorým zostane „na krku“ zber tých menej lukratívnych surovín.

Iste netreba vymýšľať to, čo už vymysleli iní - prečo sa teda nepodučiť v zahraničí? Ministerstvo životného prostredia sa inšpirovalo nórskym vzorom. Odhliadnuc od vyššej životnej úrovne a iného spôsobu života, ide o naozaj premyslený model. Zainteresovaní výrobcovia neplatia príspevky do recyklačného fondu ako u nás, ale do akciovej spoločnosti REsirk, v ktorej sú akcionármi spoločne s obchodnými sieťami. REsirk sa zaoberá výkupom aj recykláciou opakovane nepoužiteľných obalov. Každý večer odoberie zo všetkých zúčastnených predajní vykúpené obaly a nasledujúci deň

za ne zaplatí.

Obchod má z tejto svojej činnosti výnos. Výkup sa týka nórskych výrobcov, dovezené fľaše idú do separovaného zberu. Na Slovensku sa so vznikom podobnej spoločnosti neráta, veď jednotliví obchodníci to dokážu zvládnuť aj sami. Pretože sa však dokážu prispôsobiť, dajú prednosť zahraničným vodám a nápojom. A to isté urobí aj zákazník, ktorý si rozmyslí, či k tým približne 70 Sk za 6-kusové balenie minerálky ešte doplatí 24 korún alebo nie. Pričom nechceme podceňovať

ekologické cítenie

slovenských spotrebiteľov. Výrobcovia i obchodníci vidia problém aj v tom, že sa nehodnotí to, či výrobca zabezpečil recykláciu takého množstva plastových obalov, ako dal do obehu. To by malo byť smerodajné . Predseda ZO SR Pavol Konštiak, predseda COOP Jednota Slovensko A. Ďurček, R. Pekník, predseda SLICPEN-u, E. Jablonická, tajomníčka AVNM a V. Šinák, podpredseda RPV, včera predostreli rad argumentov a prepočtov, pre ktoré by bolo vhodné prejsť na iný spôsob zabezpečenia recyklácie nielen plastových obalov. Vzájomne sa však podpichovali: „Zasa ideme hádzať hrach na stenu?!“ Ich skepse sa nemožno čudovať. Tri roky diskusií neviedli dosiaľ k zohľadneniu ich stanoviska, ba nepomohla ani prítomnosť člena predstavenstva ZO SR v skupine, ktorá pripravovala vyhlášku k zákonu. Jeden hlas sa proti ostatným nepresadil. To bol aj dôvod, prečo obchodníci odmietli prijať ponúknuté miesto v správnej rade Recyklačného fondu. Otáznikom pravda zostáva, ako to urobiť, aby sa vízia z úvodu článku nestala 1. októbra skutočnosťou.

Zuzana Krútka