Skúška pozície?

Peter Kasalovský

Muž 1989. roka, líder a stratég KDH, vicepremiér, predseda vlády aj minister spravodlivosti, poslanec a po tohtoročných parlamentných voľbách z vlastnej vôle advokát Ján Čarnogurský. Oficiálne sa vzdal politiky, ale ako občan sa do nej vrátil iniciovaním petície za vypísanie referenda o vstupe SR do NATO. Považuje ho za natoľko významný, že by o ňom mali rozhodnúť občania. Nesúhlasí s hlasmi, že by sa podporou referenda spreneveril svojim zásadám a spojil sa s komunistami. V tejto súvislosti vyhlásil: "Nikto zo signatárov výzvy za referendum o NATO to nedotiahol pred novembrom 1989 v hierarchii komunistickej strany tak vysoko ako prezident R. Schuster. Ten sa stal prezidentom republiky na základe dohody bývalej vládnej koalície, ktorá je de facto aj súčasnou vládnou koalíciou.“ Za pomýlené považuje tiež úvahy, že by si touto akciou robil predvolebnú prezidentskú kampaň.

Petícia za vypísanie referenda o vstupe SR do NATO je realitou. Premiér M. Dzurinda ju považuje za škodlivú. Zdôraznil, že nekorešponduje so základnými národno-štátnymi záujmami SR. Obvinili signatárov aj z toho, že im ide o zmarenie začlenenia našej vlasti do NATO. „Prispali dobu, keď sme veľmi tvrdo pracovali na tom, aby nás pozvali, aby sme boli dôveryhodnejším partnerom, a teraz, keď sme už jednou nohou tam, tak sa snažia naše členstvo v aliancii zmariť.“ Prekáža mu aj demagógia a falošnosť argumentov signatárov. Neobáva sa súčasného konania plebiscitov o vstupe do NATO a EÚ, pretože referendum o NATO nemôže časovo „dobehnúť“ referendum o EÚ, ktoré bude iniciovať parlament. Nepovažuje celú aktivitu za prínosnú a vyhlásil, že viac sa k nej nebude vyjadrovať.

Odpoveďou občana J. Čarnogurského a vôbec signatárov výzvy na petíciu a predmetné ľudové hlasovanie bola aj takáto myšlienka: „Je to prvýkrát v dejinách tejto republiky, keď si iniciatívu za referendum organizujú sami občania, bez politických strán a ich masívneho aparátu. Nasledujúce týždne ukážu, nakoľko má Slovensko zrelého občianskeho ducha, nakoľko dokážeme byť nezávislí a vzdorovať presile moci, peňazí a možno aj mediálnej manipulácii.“ Dalo by sa povedať, že je to veľký a priam svätý cieľ, pokiaľ by bola vylúčená možnosť blamáže v európskom, ba vo svetovom meradle. Prečo si nepotvrdiť aktuálne výsledky prieskumov verejnej mienky o vstupe SR do NATO, tak by sa totiž dala formulovať tá najdôležitejšia otázka, ktorú však politici, ale ani signatári výzvy dovčera nevyslovili.

Doterajšie vlády a s výnimkou KSS všetky politické strany zastúpené v parlamente sa podpísali pod to, že je jedným zo strategických cieľov SR členstvo v NATO. Iniciovanie predmetnej petície po novembrovom pozvaní za člena NATO je viac-menej, a so zreteľom na jednoznačne deklarovanú vôľu aktérov slovenskej politiky vecou politickej kultúry, ktorú chtiac-nechtiac reprezentujú jej signatári. Občanom nemožno upierať právo na takúto petíciu alebo pokus o jeho využitie dokonca dehonestovať. Takéto postoje vyvolávajú kontraproduktívne reakcie. Máme predsa demokraciu, a vyzerá to tak, že sa nemiestne vzrušujeme iniciatívou skupiny občanov, ktorí musia získať 350-tisíc voličov na vypísanie referenda. Teda oveľa viac ako dostala SMK, KDH, ANO a KSS v posledných parlamentných voľbách.

Peter Kasalovský