Vyžiť sa dá, zbohatnúť už nie

Sociálne zariadenia sú šancou pre podnikavých a filantropov

Podľa posledného sčítania ľudu sa zvýšil podiel občanov v poproduktívnom veku na 18 % z celkového počtu obyvateľstva. V absolútnych číslach je to takmer milión občanov. Väčšina z nich žije samostatne, oddelene od príbuzných, pri zabezpečovaní aktivít potrebných pre každodenný život sú sebestační. Ale sú aj takí, ktorým ubúdajú sily a zhoršuje sa zdravotný stav a potrebujú pomoc. Najideálnejšie by bolo, keby sme sa o svojich príbuzných dokázali postarať sami. Ale mnohokrát nemáme čas ani iné predpoklady, nevraviac o tom, že sú aj ľudia, ktorí nijakých blízkych príbuzných nemajú. Kým v roku 1995 čakalo na umiestnenie v zariadeniach sociálnych služieb 6129 žiadateľov, v roku 2001 ich bolo už 11 405, čo je asi tretina súčasnej kapacity, ak uvážime, že na Slovensku je 670 sociálnych zariadení s kapacitou asi 33-tisíc miest. Z toho je 439 ústavných, v tom 167 domovov dôchodcov a 31 domovov - penziónov pre dôchodcov. Ostatné sú detské domovy (88) a zariadenia sociálnych služieb pre dospelých a pre deti s duševnými poruchami a poruchami správania, ďalšie sú zariadenia opatrovateľskej služby. Najviac je žiadateľov o umiestnenie v domovoch dôchodcov (až 70 %), ďalej o poskytovanie starostlivosti v domovoch sociálnych služieb pre dospelých s duševnými poruchami a poruchami správania (10 %). Aj napriek tomu, že legislatíva umožňuje zriaďovať a prevádzkovať zariadenia sociálnych služieb rôznym subjektom, až 82 % ich prevádzkuje štát, 13 % cirkev a len zvyšných 5 % prevádzkujú obce a fyzické osoby. Podľa poradkyne ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Oľgy Reptovej má mimovládny a súkromný sektor v tejto oblasti veľa rezerv. Reforma verejnej správy však otvorila nové možnosti tak samospráve, ako aj podpore neštátnych subjektov. „Niektoré opatrenia, napríklad na zrovnoprávnenie financovania, už boli prijaté,“ hovorí O. Reptová, „veľa ešte však treba pre rozvoj súkromného sektora urobiť.“ Poukazuje aj na

častú neznalosť

situácie a málo kreativity, ale i nízku mieru rizika podnikať. „Hoci v oblasti sociálnych služieb nemožno hovoriť v pravom zmysle o podnikaní,“ dodáva. „To je, samozrejme, založené na efektivite a zisku. V prevádzkovaní sociálnych služieb však ide predovšetkým o neziskovosť. Ale aj sociálne služby musí niekto poskytovať, musia tam byť zamestnanci, a tí musia dostávať odmenu za svoju prácu.“ Podľa O. Reptovej ani nie je potrebné zdôrazňovať, že ide o tzv. dobrovoľníkov. Mzdová úroveň je tu totiž jedna z najnižších. Kde teda vziať peniaze na túto sféru, keď v posledných dvoch-troch rokoch je zjavná snaha obmedzovať verejné výdavky? Príkladom môže byť prepravná služba. Ak občania, najmä zdravotne postihnutí a starí alebo rodičia s deťmi majú problémy prepraviť sa do zdravotníckych alebo aj iných zariadení, je možné zabezpečiť prepravnú službu (v zmysle zákona o sociálnej pomoci). „Na prvý pohľad je to banálna služba,“ hovorí O. Reptová, ktorá bola zakladateľkou občianskeho združenia prevádzkujúceho prepravnú službu pre štyri obce mikroregiónu Podunajsko, „ale je veľmi efektívna. Ušetria sa ňou verejné výdavky,“ vysvetľuje. Potenciálnym poberateľom tejto služby sa nevyplatí

peňažný príspevok

na pohonné látky, usporí sa aj príspevok na kúpu motorového vozidla. Uplatňuje sa pritom princíp, že poskytnutie služby má prednosť pred dávkou. „Ak pripadá na jedno vozidlo asi šesťtisíc obyvateľov, z nich je asi 0,5 % zdravotne ťažko postihnutých a do miesta ústavnej zdravotnej starostlivosti je približne 20 km, predstavujú ročné náklady na túto službu okolo 200-tisíc Sk, v čom je započítaná aj mzda vodiča a dispečera-účtovníka. Ak by občania, ktorí prepravnú službu využívajú, poberali peňažné príspevky na prepravu, bolo by to za rok až 720-tisíc Sk,“ vypočítava O. Reptová. „Spokojní sú poberatelia tejto služby, aj ich príbuzní, ktorí nemusia vymeškávať z práce. Vodič, ktorým môže byť aj civilkár, plní zároveň funkciu sprievodcu. Zostáva ešte otázka, a to - kto kúpi či daruje auto,“ dodáva O. Reptová, pričom sa usiluje dať do zorného poľa úspešných a podnikavých ľudí filantropiu, ochotu venovať

časť ziskov

na charitatívne účely, medzi iným na rozvoj sociálnych služieb. „Len treba mať oči a uši otvorené a hlavne konať,“ vyzýva poradkyňa. Môžu však ľudia, ktorí na seba zoberú bremeno prevádzkovania sociálnych služieb, aj tých zložitejších, vôbec vyžiť z tejto činnosti? „Som presvedčená, že áno,“ odpovedá, no hneď dodáva, že v mnohých prípadoch „len so sebazaprením“. Bez spolupráce štátneho, verejného, samosprávneho, podnikateľského, mimovládneho, ale aj občianskeho sektora to podľa jej mienky nie je možné. „Rozvoj sociálnych služieb nás potrebuje všetkých,“ zdôrazňuje, „predovšetkým je však nevyhnutná dôsledná transformácia, jasné podmienky financovania, zavedenie štandardov kvality, kontrola a dôsledná decentralizácia - nielen dekoncentrácia. To všetko sa budeme snažiť zaviesť,“ sľubuje O. Reptová. Šancu podnikať v sociálnych službách majú podľa nej najmä podnikaví ľudia, avšak bez zištných úmyslov zbohatnúť. Je to príležitosť dostupná pre mnohých dnes nezamestnaných. Cieľom ich „rekvalifikácie“ by malo byť zabezpečenie zmeny kvality života pre svojich spoluobčanov. Ak sa správne nasmerujú, budú zamestnaní (nestratia pracovný návyk, budú medzi ľuďmi, potrební a užitoční, sami sa budú vzdelávať) a aj ich vlastný život získa vyššiu kvalitu.

Zuzana Krútka