Hrdo od deviatich k piatim

Novela zákona o zdravotnej starostlivosti je horúcou témou od polovice decembra a minulý týždeň ju parlament posunul do druhého čítania. V decembri sme písali o tom, že v novele navrhované poplatky za prakticky všetky zdravotnícke služby znížia ich spotrebu, najmä v prvých dňoch v dôsledku „šoku“, ktorý zažijú nielen pacienti, ale aj samotní poskytovatelia. Písali sme aj o systémových rizikách, že sa nemusí naplniť hlavné motto predloženej novely - zabránenie zneužívaniu zdravotníckych služieb, pretože solventní ju budú „zneužívať“ naďalej a nesolventní tak nebudú môcť ani v prípade skutočnej potreby. V prípade tých prvých sa navyše vytvoria podmienky na zvýšenie neodôvodnenej spotreby služieb a aj zdravotníci budú pri nedostatku inej klientely takýchto pacientov vítať. To sú riziká z hľadiska systému ako takého.

Vynechajme pacienta a pozrime sa dnes na túto problematiku z hľadiska samotného poskytovateľa. Paušálne poplatok za recepty 20 korún kritizuje Asociácia dodávateľov liekov (ADL), podľa nej farmaceutické firmy nebudú mať motiváciu znižovať ceny svojich výrobkov a dodávatelia kritizujú fixný poplatok pacienta za lieky. V konečnom dôsledku finančne

na to doplatia

zdravotné poisťovne. Súkromní lekári budú vyberať poplatky 20 korún, z ktorých 10 korún musia posunúť poisťovni. Prvý problém nastane hneď po vstupe pacienta do ambulancie, a to pri posudzovaní hmotnej alebo sociálnej núdze, pretože bude potrebné odlíšiť tzv. povinných platiteľov od neplatiteľov a už pri tomto kroku môžu vzniknúť prvé „zmätky“. Korunu všetkému môže dať poisťovňa, ktorá si bude sťahovať „svojich 10 korún“ za každého vykázaného pacienta, takže poplatok za pacienta často zaplatí sám lekár. Zaujímavá situácia vznikne aj z iných dôvodov. Neštátni lekári budú poplatky od pacientov priratúvať k svojmu príjmu, a tie budú teda predmetom zdanenia, avšak v príspevkových štátnych a verejných organizácií to bude inak. Tretím paradoxom je skutočnosť, že z desiatich korún na pacienta súkromníkovi nakoniec veľa nezostane, ak lekár má zmluvného účtovníka, ktorého platí za každý zúčtovaný doklad (v Bratislave 5 Sk).

Nemocnice dnes nie sú väčšinou technicky pripravené na vyberanie poplatkov, bude sa musieť zaviesť nová agenda, s ktorou súvisí najmä hmotná zodpovednosť. Výška poplatkov je len zlomkom nákladov na zdravotnú starostlivosť, pôjde teda z hľadiska zariadenia o zanedbateľnú sumu, ale náklady na samotnú agendu vyberania poplatkov budú relatívne veľmi vysoké. Odlíšenie platiteľov

od neplatičov

môže byť aj v tomto prípade jedným zo základných „kameňov úrazu“. Určite bude mnoho takých, ktorí pri odchode z nemocnice nezaplatia zákonný poplatok 60 korún za deň, takže si vieme predstaviť množstvo súdnych sporov, na ktoré si bude potrebné najať celú armádu právnikov. Pri súčasnom stave nášho súdnictva a rýchlosti vybavovania procesov sa mnohé pohľadávky stanú prakticky nevymožiteľné. Ustanovenie zákona o tom, že poplatky podliehajú vymáhaniu exekúciami, znie úsmevne. Vie si niekto predstaviť exekútora, ktorý sa bude zapodievať kauzou 60 -120 korún? V mnohých prípadoch vznikne aj etický problém, čo napríklad s vážne chorými, ktorých stav si vyžaduje hospitalizáciu, a ktorí dopredu oznámia, že odmietajú zaplatiť? Ošetriť či neošetriť, vznikne novodobá zdravotnícka otázka.

Proti novele protestuje aj združenie zdravotných dopravcov. Dopravcovia namietajú nielen proti samotnému spoplatneniu dopravy, ale aj proti vypusteniu dopravnej zdravotnej služby zo sústavy poskytovateľov zdravotnej starostlivosti a proti vypusteniu úhrady z povinného zdravotného poistenia za väčšinu výkonov. V prípade dopravnej zdravotnej služby

sa má platiť

len za limitované prípady a pacienti si budú priplácať podľa najazdených kilometrov. V podstate dnes zdravotná dopravná služba na podobný krok nie je technicky vybavená, na zákonom definované vyberanie poplatkov bude potrebné si zadovážiť napríklad taxametre, čo bude predstavovať nápor na nové náklady. Dopravcovia sa obávajú, že celá novela je pre nich likvidačná. V prípade plánovaného zužovania siete zdravotníckych zariadení (najmä rušenia niektorých nemocníc) si myslia, že je potrebný skôr opačný krok, služby zdravotnej dopravy rozširovať.

Dnes sa veľa diskutuje aj o ústavnosti plánovaného kroku zavedenia poplatkov za všetky zdravotnícke výkony, konečné rozhodnutie v tomto ohľade však prenechajme na kompetentných (Ústavný súd). Život ukáže, či reformu zdravotníctva na základe reštrikčných opatrení a prenesenia veľkej ťarchy na pacientov, ktorí okrem toho platia aj odvody do fondov, nehovoriac už o odvodoch zamestnávateľov a ďalších od živnostníkov popri hlavnom pracovnom pomere, prinesie pozitívne výsledky alebo v konečnom dôsledku spôsobí len zníženie spotreby zdravotnej starostlivosti za cenu zhoršenia zdravotného stavu obyvateľstva.

MUDr. Juraj Štofko

PhD., MBA