Olympizmus - fraška či rozvoj ducha a tela?

Od decembra minulého roka sme pravidelne prinášali odpovede na štyri otázky s témou olympizmus. Pýtali sme sa na postavenie olympizmu v spoločnosti, jeho smerovanie, akú má podporu a ktoré zmeny sú nevyhnutné, aby opäť plnilo svoje základné poslanie. Odpovedali nám tí, ktorí boli či sú súčasťou olympizmu u nás i vo svete, alebo pôsobia v ňom na funkcionárskom poli. Všetci sa zhodli v tom, že súčasné svetové olympijské hnutie je príliš skomercionalizované a väčšina ľudstva si ho spája len s olympijskými hrami. Na Slovensku je hnutie takmer nevnímané a má vo svojej práci veľké rezervy. Práve v tom je podstata jedného z vážnych defektov v rozvoji hnutia. Ako upozorňuje profesor Ján Grexa: „V základných princípoch Olympijskej charty sa od hnutia požaduje zapájať šport do procesu harmonického rozvoja človeka s cieľom utvoriť mierovú spoločnosť, prispievať k budovaniu mierového a lepšieho sveta výchovou mládeže prostredníctvom športu v olympijskom duchu fair play.“ Olympijské hnutie

na Slovensku má svoju dlhoročnú tradíciu, hoci ho súčasný predseda SOV František Chmelár nazval, že je mladým a krehkým. Otázkou je, aká je táto tradícia a či sa v smerovaní olympizmu u nás urobili kroky, aby sa vyvíjal a pôsobil podľa Olympijskej charty Medzinárodného olympijského výboru

a z toho vyplývajúceho poslania a úlohy Národných olympijských výborov.

Ak nepočítame, že olympijské hnutie sa rozvíjalo na Slovensku aj v rámci Rakúsko-Uhorska či v Československej republike, história hovorí, že 18. júna 1939 bol založený Slovenský olympijský výbor, ktorého prvým predsedom bol Dr. Gejza Rehák. Tento orgán uznal aj Medzinárodný olympijský výbor. Jeho obdobie sa končí v roku 1947 a slovenský olympizmus sa integroval do československého olympijského hnutia, a to až do roku 1992. No ešte v roku 1990 sa popri ČSOV vytvorila aj Olympijská spoločnosť Slovenska (OSS), ktorá rozvíjala a zastrešovala predovšetkým olympijské aktivity zamerané na rozvoj a rozmach šírenia myšlienok olympizmu. Hnutie ako také zastrešoval naďalej jeden orgán - Československý olympijský výbor (ČSOV).

Pokračovanie

Až 19. 12. 1992 sa na Slovensku opäť konštituoval ako samostatný vrcholný orgán olympijského hnutia - Slovenský olympijský výbor, ktorý za riadneho člena svetovej olympijskej rodiny prijal Medzinárodný olympijský výbor (MOV) 24. 9. 1993. Bol to logický krok, ktorý vyplýval z politickej situácie krajiny, nešlo o žiadne mimoriadne zásluhy či enormne vynaloženú činnosť (azda iba o boj, či nástupcom bude OSS, alebo sa vytvorí SOV). V žiadnom prípade nemožno povedať, že týmto dátumom sa začína budovať u nás olympijské hnutie, len sa pokračovalo v tom, čo tu už roky existovalo a malo sa vyprofilovať k niečomu ešte lepšiemu. V opačnom prípade by si dnešný Slovenský olympijský výbor (SOV) nemohol privlastniť ani úspechy našich športovcov na olympiádach, ktoré sa konali pred decembrom 1992.

Kam sa dopracovali

Iná je otázka, ako sa vyprofilovalo slovenské olympijské hnutie od obdobia radikálnych politických zmien v našej krajine, teda od roku 1989. Môžu historici napísať, že za tých necelých 14 rokov sa hnutie u nás stalo symbolom podstaty myšlienok zakladateľa a hlavného propagátora hnutia, P. de Coubertina, alebo aspoň sa vydalo na cestu ich budovania? Odpoveď je veľmi ťažká. Svetový olympizmus prežíva veľkú morálnu krízu a hľadá svoju pravú tvár. Slovensko nie je výnimkou. U nás sa hnutie stále profiluje, hľadá si postavenie v spoločnosti. Prieskum SOV o jeho vnímaní v spoločnosti hovorí, že vrcholnej organizácii olympizmu u nás dôveruje len 6 % obyvateľstva a nedôverujú 4 %. Olympijské aktivity SOV pozná na Slovensku iba 12 % obyvateľstva, zvyšok nevie o nich absolútne nič a ich činnosť dokonca nevie posúdiť až 36 % ľudí. Je to jasný signál, že v činnosti SOV je niečo zlé, a že si žiada radikálne zmeny, najmä aby sa stalo hnutím masovým, nie len pre pár jednotlivcov.

Podstata poslania

Predovšetkým si musíme ujasniť základný postulát poslania a činnosti SOV. Olympijská charta jasne deklaruje poslanie a úlohy Národných olympijských výborov (NOV). Ak by sa týchto úloh držal aj Slovenský olympijský výbor, určite by ho spoločnosť vnímala oveľa pozitívnejšie. Lenže vedenie SOV sa zbytočne angažuje do úlohy spasiteľa slovenského športu a väčšiu pozornosť venuje boju o získanie moci nad riadením a prerozdeľovaním štátnych peňazí športu, ako šíreniu olympizmu. Síce jednou z jeho úloh (pozri Poslanie a úloha NOV) je podpora vrcholového športu a športu pre všetkých, neznamená to, že oni ho majú riadiť či rozhodovať o jeho smerovaní a o tom, komu koľko dať v rámci štátnej podpory. Táto úloha je privilégiom predovšetkým jednotlivých šporotových zväzov, ktoré najlepšie vedia, ktorý športovec, oddiel čo potrebuje.

Podpora národného olympijského výboru, teda aj SOV sa myslí vo finančnom podporovaní z vlastných zdrojov (na získavanie peňazí majú k dispozícii olympijskú symboliku), a najmä v tom, že umožnia či sprostredkujú odborné vzdelávania, výmenu športovcov, spoluprácu s ostatnými NOV a športovcami a pod. Aspoň takto sa to vysvetľuje v rámci MOV.

Aktívity pre ľudí

Väčšina úloh pre NOV sa týka starostlivosti o šírenie myšlienok olympizmu cez školy, deti a mládež, a to v rôznych formách. Aj SOV má vyvíjať olympijské aktivity, ktoré zabezpečia celoplošný rozmach a podporia záujem o šport a fair play v ňom. A aká je skutočnosť?

„Kým na začiatku našej činnosti sme mali k dispozícii ročne okolo 50-tisíc korún a robili sme aj 25 akcií, teraz dostávame 15-tisíc korún. Tým zanikli rôzne dobré podujatia, ktoré mali už pevný termín a podporu ľudí. Spomeniem napríklad športové súťaže pre deti, Romiáda v rôznych športoch a mestách, besedy, kurzy, autogramiády a pod. Z SOV dostávame veľmi slabú podporu. Vraj je to spôsobené ekonomickou situáciou v krajine. Kým na začiatku mal klub 120 členov, dnes je nás 95. Aj tých, čo sa starali o program klubu, rapídne ubudlo. Ešte pred rokom sa aktívne zapájalo 13 členov, dnes je to 1 až 3 ľudia,“ približuje situáciu predseda Klubu olympionikov v Banskej Bystrici Ivan Čierny. Takýchto klubov je na Slovensku 15. No aktivitu v pravom zmysle poslania robia možno dva - tri kluby. „Je škoda, že kluby nie sú aktívne. Rád sa stretnem s bývalými kolegami - športovcami i rád pomôžem v príprave nejakej akcie. Ale nič sa nedeje,“ priznáva olympionik Jozef Lohyňa a dodáva: „Ich činnos

ť som si predstavoval podstatne inak.“

Kam idú peniaze

V roku 1997 SOV podporilo olympijské aktivity cez jeho zložky sumou 3 530 000 korún, v tomto roku to bolo už iba 2 707 545 korún. Avšak minulý rok bez mihnutia oka zaplatilo SOV vyše trištvrte milióna za „zájazd“ Výkonného výboru do Lausanne, kde si urobilo slávnostné zasadanie s 15-minútovou návštevou u prezidenta MOV J. Roggeho, aby sa mu predstavilo, hoci sa s ním ani nie mesiac predtým stretli takmer všetci členovia pri iných príležitostiach.

Nemalé finančné prostriedky sa vynaložili aj na oslavy 10. výročia činnosti SOV. V rámci tohto jubilea sa od septembra do konca tohto týždňa uskutoční 9 väčších či menších oslavných akcií, a to len pre vyvolených jedincov a za zatvorenými dverami. Išlo o spoločenské stretnutie olympijských medailistov, seminár o rozvoji olympizmu v SR, výstava športovej a olympijskej filatelie, fotografie, galavečer pri dekorovaní olympionika desaťročia, vernisáž maliarky Nociarovej, otvorenie roka kultúry a olympijskej výchovy, krst knihy o H. Múdrej o O. Nepelovi, vydanie výberu z diela P. de Coubertina či trojdňová návšteva predsedu MOV J. Roggeho a iných členov MOV pri príležitosti slávnostného zasadania SOV. Dnes ešte nikto z kompetentných nevedel vyčísliť, koľko tieto oslavy odčerpali z pokladnice SOV. Len návšteva hostí a slávnostné zasadanie VV SOV v Národnom divadle a sprievodné recepcie, obedy, letenky, ubytovanie pre hostí, sprievodný program pre manželky môže stáť milión korún.

Rozpačité vnímanie

Podobných zaujímavých a honosných akcií spoločenského charakteru malo SOV počas poslednej dekády viac než dosť, ako aj doteraz nevyjasnené zahraničné pobyty. Zákonite potom chýbajú peniaze na základné úlohy, ktoré má plniť. Preto sa netreba čudovať, že verejnosť túto organizáciu, ktorá má byť príkladom čestnosti a pracovitosti, a ktorá zažila niekoľko afér týkajúcich sa morálky, čestnosti, vníma rozporuplne. A najmä aj po tom, čo vlani demonštratívne odstúpili členovia jeho klubu fair play, lebo nesúhlasil s niektorými praktikami SOV. A pritom išlo o jedinú zložku v rámci olympijských aktivít, ktorej činnosť si všimla a ocenila celá Európa.

Štedrosť štátu

Jednou z úloh SOV je zaisťovanie účasti športovcov na OH. Ku cti vedeniu slúži, že zatiaľ sa im podarilo vskutku na vysokej úrovni pripraviť účasť našich športovcov na štyroch olympiádach. No preslávili sme sa aj honosnými hostinami športovcov, ale predovšetkým predstaviteľmi MOV a ostatných NOV a jednotlivých svetových športových zväzov v rámci hier. Naše olympijské domy boli najštedrejšie a najmä bezplatné pohostinstvá pre každého, kto si našiel cestu k ich dverám. Vo veľkom štýle a grandiózne sme sa postarali, aj keď bezúspešne, o dvojnásobnú propagáciu kandidatúry Tatier a Popradu na zimné olympijské hry. Štát štedro podporil všetky tieto aktivity SOV. Kým finančné zaistenie účasti našich športovcov na OH je pre štát povinnosťou, na ostatné aktivity prispel dobrovoľne.

Podľa Charty MOV si každý národný olympijský výbor musí chrániť svoju autonómiu a odolávať všetkým nátlakom, politickej, náboženskej alebo ekonomickej povahy, ktoré môžu brániť plneniu Olympijskej charty. Preto MOV umožňuje speňažiť každému národnému olympijskému výboru olympijskú symboliku, ktorá je vo svete druhou najpredávanejšou značkou. Tým sa NOV majú stať nezávislými a sebestačnými orgánmi. Lenže u nás sme zase výnimkou. SOV mal vykrytý rozpočet v roku 2001 takmer 75 percentami štátom a iba 16,3 percentami z predaja olympijskej symboliky. Takže o samostatnosti a nezávislosti sa nedá hovoriť ani náhodou.

Živia sa sami

„Naša činnosť nie je vôbec dotovaná štátom a my od štátu ani nežiadame peniaze. Na všetko, čo robíme, si zarábame predajom olympijskej symboliky. Vrcholoví športovci dostávajú dotácie na činnosť od svojich zväzov, nie od nás. Náš olympijský výbor žije z toho, čo si zarobí sám. V každom zo 16 vojvodstiev máme vytvorenú Olympijskú radu, ktorá spolupracuje so všetkými okresnými mestami a tie, pokiaľ ide o propagáciu ideálov olympizmu, následne s každým mestom i obcou. Intenzívne spolupracujeme so školami tak zo stránky osvetovej, ako aj športovej. Organizujeme rôzne športové podujatia pre deti a mládež, ktoré sú zamerané na podporu športu pre všetkých, podchytávanie talentov, ale aj šírenie a umocňovanie ideálov olympizmu v praxi, podporujeme ich v športovaní v duchu fair play. Máme pod patronátom rôzne súťaže na celonárodnej i oblastnej úrovni. Robíme pre deti a mládež aj také akcie, ako sú kurzy, autogramiády, besedy a pod. Vrcholovým športovcom pomáhame tým, že im financujeme

vzdelávanie, zaisťujeme výmenné pobyty a pod. Celá naša činnosť je hradená zo sponzorských peňazí, ktoré získavame vlastnou marketingovou činnosťou, a to cez našu marketingovú firmu a olympijskú nadáciu,“ pochválila sa podpredsedníčka Poľského olympijského výboru Irena Szewinská.

Tým len potvrdila, že plnenie poslania NOV v duchu Olympijskej charty je možné. Aj susedia z Česka majú podobnú bilanciu a na celú činnosť si zarábajú sami. A tak neprekvapuje, že popularita oboch týchto národných olympijských výborov v ich krajinách je veľká. Navyše ich činnosť sa spája aj s dobrými výsledkami ich športovcov. No predovšetkým si ľudia v týchto krajinách uvedomujú veľmi pozitívnu podporu a rozvoj olympijského hnutia.

Stela Geregayová