Genocída sanatória

Už nie je v zdravotníckej sieti

Ešte v marci minulého roka sme v našich novinách uviedli článok s názvom Komu sanatórium?

V súvislosti s praktikami, ktoré sprevádzali slovenskú privatizáciu, sme okrem iného konštatovali, že by bola určite zaujímavá odpoveď na otázku, či perspektívne pôjde toľko spomínané sanatórium pre deti s respiračnými ochoreniami do privatizácie a aká skupina bude za tým stáť. Pripomeňme si, že ide o atraktívnu lokalitu na bratislavskej Kolibe. Takže, hoci sa spomínala jeho premena na psychiatrickú liečebňu a kramársky ministerský kopček sa slovami svojho hovorcu od akéhokoľvek zrušenia v tom čase dištancoval, akosi nám to neznelo hodnoverne. Nič proti avizovanému vzniku psychiatrického zariadenia na tomto mieste, vzhľadom na duševný stav obyvateľstva na Slovensku, by tam určite bolo koho umiestniť, no argumentácia vedenia DFNsP, ktoré tak rozhodlo, a pod ktoré spomínané sanatórium pre deti s ochoreniami dýchacích orgánov patrí, napovedalo, že sa môže stať čokoľvek. Aj

v tejto hre išlo

zrejme o peniaze až v prvom rade. A tak som sa po pár mesiacoch po toľko medializovanej kauze na Jeséniovu 20 v Bratislave vybrala. Po avizovanej psychiatrickej liečebni nebolo ani chýru... Na zamknutej bráne visela ešte pôvodná tabuľa. Záhrada pôsobila opustene, nepoužívaná budova začínala chátrať. Začala som teda hľadať MUDr. Soňu Slaninovú, bývalú primárku Sanatória pre deti s respiračnými ochoreniami. Súdi sa s bývalým zamestnávateľom pre spôsob, ako sa pracovný pomer skončil. Je už v dôchodku a poskytovanie informácií jej nerobilo žiadny problém. Dozvedela som sa, že 12. 4. 2002 museli prepustiť všetky deti, týždeň predtým museli poslať domov deti, ktoré boli poistencami Všeobecnej zdravotnej poisťovne a 15. apríla tam už nezostalo žiadne dieťa. V priebehu pár dní museli všetko zabezpečiť, no budova je do dnešného dňa prázdna, nepresťahovala sa tam žiadna psychiatria, pracovníci všetci odišli a celý objekt stráži kurič, ktorého prijali približne dva mesiace pred zrušením zariadenia. Dozvedám sa tiež, že

detská psychiatria

z Galandovej ulici sa presťahovala na Úprkovu. Stalo sa teda to, o čom sa v zákulisí hovorilo v čase zrušenia sanatória dávno, rekonštrukcia na objekt pre duševne chorých by bola pre naše zdravotníctvo veľmi nákladná. A tak som sa na celý problém spýtala MUDr. Róberta Vetráka, riaditeľa Detskej fakultnej nemocnice v Bratislave. Potvrdil mi už známe skutočnosti - psychiatrie niet, on tam pôvodne plánoval zriadiť Centrum mentálneho zdravia, no odborníci z tejto oblasti ho presvedčili, že bez zmien je to nevhodné a také vysoké investície, ktoré by rekonštrukcia stála, nemocnica jednoducho nemá (škoda len, že sa so psychiatrami neporadil skôr, ako objekt zrušil). R. Vetrák uviedol, že prevádzka sanatória ich stála viac, ako si DFNsP mohla dovoliť, a to v období, keď nemali

peniaze na lieky

pre malých onkologických pacientov. Čísla zámerne neuvádzam, lebo práve k nim má S. Slaninová výhrady, podľa jej vyjadrenia bolo všetko inak. Prevádzka detského sanatória nestála toľko, ako sa uvádzalo, okrem iného aj preto, že sa do toho všetkého roky neinvestovalo. Spomínaná primárka ďalej poznamenala, že keby to všetko nebolo išlo tak náhle, boli sa vari našli možnosti, ako toto zdravotnícke zariadenie udržať. Direktor tvrdí, že jej ho dva roky ponúkal na privatizáciu. Odpoveď S. Slaninovej je jasná, o tom, čo ide do privatizácie, rozhodovala vláda a spomínané sanatórium tam nebolo. Detí sa teda zbavili, budova je opustená a mňa zaujímalo, čo s ňou bude. Od R. Vetráka som sa dozvedela, že už je vyňatá zo zdravotníckej siete, a tak sa môže používať na iné účely. Budú komunikovať s ministerstvom zdravotníctva a keď sa vraj nenájde pre ňu

uplatnenie v rezorte,

budú sa usilovať aspoň o to, aby takouto formou mohli zohnať peniaze do ich nemocnice. A mne v tejto súvislosti zišlo na um, či vlastne o to nešlo hneď na začiatku. Budova stojí na vyše 20-árovom pozemku v zaujímavej lokalite. Bolo by zrejme naozaj zaujímavé vedieť, čo tam v skutočnosti bude. Za zmienku stojí fakt, že išlo o prvé takéto sanatórium v bývalom Československu, až po jeho vzore vznikali ďalšie, o túto formu liečby sa zaujímali naši aj zahraniční odborníci. Je všeobecne známe, že ak sa respiračné ochorenia zachytia včas a cielene liečia, možno pre malých pacientov veľa urobiť. Teraz už však ťažko. Hoci sa tak deje v čase, keď 80 % ošetrovaných detí v ambulanciách má choroby dýchacích ciest. V špeciálnom zdravotníckom zariadení s týždennou prevádzkou pre deti od dvoch do šesť rokov doliečovali a rehabilitovali malých pacientov s opakovanými chorobami dýchacích ciest, pľúc a alergózy. Zdravotný stav si nevyžadoval nemocničné ošetrenie, ale komplexnú starostlivosť vrátane režimovej, medikamentóznej a výchovnej. Len ten, kto musel

sledovať dieťa

zápasiace s dychom, vie, o aké vážne ochorenie ide. Počas existencie zariadenia sa tu doliečilo viac ako 5000 bratislavských detí. Podľa informácií, ktoré sme dostali od S. Slaninovej, takéto zariadenie šetrí financie znížením počtu hospitalizácií a úsporou peňazí na lieky u stabilizovaných pacientov. Rozhodnutie bolo o to horšie, že v bratislavskom prostredí so znečisteným ovzduším je každé druhé dieťa choré. V tejto súvislosti mi zišla na um konštatovačná otázka, kam sme sa to vlastne až dostali?!

Ľudmila Koníková