Máme, čo sme nechceli

Komentuje Ľudmila Koníková

U nás máme pomerne zaujímavé životné, pracovné či ekonomické podmienky. Z medicínskych radov sa, napríklad, v tejto súvislosti ozýva, že štát už roky riadne neplatí za svojich poistencov, no keby to robil súkromník, je to protizákonné. Ak to robí náš štát, je to z núdze. Z tohto istého okruhu bol návrh, aby nezávislá komisia kontrolovala uznesenia kategorizačnej komisie. Niektorí lekári si napríklad nevedia vysvetliť fakt, že na trhu je plne hradený poisťovňou liek za 3000 Sk, hoci existujú minimálne dva takmer porovnateľné lieky v hodnote 700 a 1000 Sk, z ktorých zdravotné poisťovne uhrádzajú iba polovicu. Lenže ako nájsť v našom, povedzme si úprimne, dosť často skorumpovanom prostredí nezávislých expertov? Dodávatelia liekov nám opätovne protestovali proti ustanoveniu novely, podľa ktorej zníženie ceny lieku výrobcom nepocíti pacient, ale poisťovne. Prerokovávanie zákona aj v parlamente malo výrazný ohlas. Opozícia poukazovala najmä na neústavnosť novely a na jej dosah na sociálne slabých občanov. Okrem rozporu s ústavou, ktorá garantuje bezplatnú zdravotnú starostlivosť, upozorňovali aj na absurdnosť tvrdenia o spoplatnení služieb nesúvisiacich so zdravotnou starostlivosťou, pretože ubytovanie a stravu nemožno od nej oddeliť.

Určitému spektru z koalície chýbali vykonávacie predpisy, iní čakajú na ďalšie, s ňou súvisiace zákony. V súvislosti so zmenou, ktorá mala sprevádzať odmeňovanie v medicíne, ktorá zatiaľ neprešla, sa z riadiacej sféry rezortu zdravotníctva ozvalo, že na ukrajinskej hranici čaká dosť lekárov a sestier. Nuž, aj keď je pravda, že mnohí naši zdravotnícki pracovníci nie sú pre svojich pacientov v súčasných podmienkach žiadnou výhrou, je diskutabilné, či by náprava alebo zmena mala prísť spoza východných hraníc. Jediní, ktorí zatiaľ neprotestovali, sú pacienti. Nie sú jednoducho na nejaké veľké demonštrácie či otvorené protesty zvyknutí. Trh so zdravotníckymi službami zatiaľ nejestvuje. Zrejme je diskutabilné, či by protestné akcie pomohli. Hlas bežnej populácie si u nás v povolebnom období riadiaca garnitúra veľmi nevšíma. V takomto čase sa jej zvyčajne vždy ukáže jej miesto, koniec koncov na istý čas už splnila svoje poslanie. Navyše to u nás vyzerá tak, že schopní, poctiví ľudia sú tu so svojím kriticizmom na ťarchu. Nesúhlas s platbami a cestu sanitkou či pobyt v nemocnici z radov občanov nedokáže tiež nič zmeniť. Nuž, každý si zvyčajne dovolí len toľko, koľko sa mu dovolí.