Clona slovenskej high society

Komentuje Eleonóra Bujačková

V poslednom čase sa objavujú v médiách rôzne rebríčky slovenských majetných. Odkiaľ prišli novodobí kapitalisti? Pravdou je, že ešte stále pojem kapitalizmus má u nás skôr pejoratívny nádych. Prispieva k tomu fakt, že novodobí kapitalisti sú príliš „noví“, niektorí z nich sa vynorili „bohvieodkiaľ“ a sprevádza ich priveľa podozrivých afér. Vstupný kapitál na Slovensku bol z veľkej časti tvorený za minulého režimu. Sivá zóna si vytvárala predovšetkým finančné zdroje, pretože v hmotnej podobe by boli príliš nápadné. Oficiálne platy (okrem zárobkov v zahraničí) boli príliš malé aj u spoločenských a politických špičiek, než by niečo také umožnili. Zložito preveriteľné, ale pravdepodobne najvýznamnejšie je totiž „vytunelovanie“ štátneho, družstevného, straníckeho, odborárskeho i mládežníckeho majetku. V rokoch tesne po novembri 1989 ležali takrečeno „peniaze na ulici“ a zobrať ich mohli poctiví aj nepoctiví. Ďalšou šancou bola privatizácia, opäť pre obe skupiny ľudí. Prirátajme k tomu vtedajšiu ľahkú prístupnosť bankových úverov a je teda celkom možné, že mnohí dnešní milionári a miliardári začínali takmer od nuly.

Márne sú však snahy preveriť slovenskú high society. Až na niekoľko výnimiek nikto z oslovených súkromných podnikateľov nie je ochotný uviesť presnú hodnotu svojho majetku. Slovenská ekonomická moc, ak nehovoríme o podnikoch so štátnou kontrolou či predstaviteľoch multinacionálnych koncernov u nás, sa však nespráva tak sofistikovane, ako jej kolegovia v krajinách Európskej únie. Vyhovára sa nielen na krátky čas kapitalizmu, ale i na to, že majetky nevznikali z veľkoburžoáznych koreňov. Predstavitelia slovenskej majetnej vrstvy sa neriadia praktikami „protestantskej etiky“ Maxa Webera, a tak málo šetria a málo investujú.

Pravdou je, že dnešní slovenskí magnáti si už môžu dovoliť z času na čas kritizovať vládu, pretože dobre vedia, že osud ich podniku, ktorý zamestnáva stovky ľudí, je do značnej miery spojený s osudom ktorejkoľvek vládnucej politickej garnitúry. Na druhej strane zostať v čele podniku sa často podarí iba so súhlasom či s podporou vládnych politikov. Veľká časť slovenského trhu je administratívna: je možné získať lacno majetok (za „lacné“, bankou úverované privatizácie do rúk manažérov), nehnuteľnosti, dôverné informácie z kapitálového trhu či verejné zákazky. Bohužiaľ, takmer každý doterajší vládny kabinet núti kapitánov priemyslu, ktorí s snažia o čo najväčšiu nezávislosť, so zaťatými zubami rešpektovať neraz nekoncepčné rozhodnutia vládnych úradníkov. Z jednotlivých káuz, ktorých sme si za desať rokov zažili až-až, sa dá predpokladať, že sa významní slovenskí podnikatelia nemôžu dostať do pozícií, z ktorých by mohli vláde diktovať. Aj preto sa im tak ťažko presadzujú niektoré, pre rast ekonomiky nevyhnutné návrhy. Aj keby boli akokoľvek rozumné, inde priechodné či dokonca geniálne.

Táto spoločnosť nemá problémy s kapitalizmom. Tu totiž žiadny kapitalizmus nie je. Tu sa ostrovčeky slušných podnikateľov musia ruvať na jednej strane o prežitie s molochom úradníckeho aparátu moci a na druhej strane o vlastnú česť s gaunermi, ktorí štát vykrádajú a za kapitalistov sa iba vydávajú.