Ich okná až za polárny kruh

Rudolf Kobelár: Spoliehať sa môžem na prácu svojich rúk

„Sme tu všetci akoby na dovolenke. Jeden dlhší, iný kratší čas. Preto považujem za nezmyselné, aby sme si navzájom robili prieky a hádzali polená pod nohy,“ tvrdí 36-ročný majiteľ stolárskej firmy v Leopoldove Rudolf Kobelár. Zručnosť a vrodené vlohy získal od otca stolára, kde sa priúčal od detstva remeslu, hoci, ako spomína, radšej by sa bol šiel hrať s kamarátmi. Teraz, s odstupom času, si všetko, čo mu otec vštepil, váži oveľa viac. A tak nečudo, že keď prišiel na stolárske učilište v Topoľčanoch, vedomosťami a ovládaním dreva v praxi preskočil mnohých spolužiakov. Po vyučení pracoval v rušňovom depe Leopoldov, a keď otec odišiel na invalidný dôchodok a v roku 1988 vyšiel prvý zákon o súkromnom podnikaní, odhodlal sa pokračovať v stolárčine v šľapajach otca. „Som večný optimista a nenechám sa ničím rozrušiť. Všetko sa snažím riešiť pokojne a situácie, ktoré prináša každodenný život, sa usilujem neprijímať negatívne. Ak nemám peniaze na zaplatenie faktúr, zdvihnem telefón a priamo,

otvorene poviem,

kedy tak urobím. Správam sa k ľuďom slušne, to je moja filozofia. Preto nemám problém s tým, že by mi niekto od Košíc po Bratislavu nepodal ruku,“ konštatuje Rudolf Kobelár. Svoju firmu vybudoval v rodinnom rodičovskom dome, ktorý postupne podľa finančných možností zrekonštruoval a kde sa nachádza aj jedna z dvoch prevádzok s rozlohou cez 500 metrov štvorcových, druhú, väčšiu, má prenajatú. A keďže si je vedomý toho, že obidve dielne sa nachádzajú v blízkosti rodinných domov, nechce robiť nikomu problémy a snaží sa v spolupráci s mestským úradom získať pozemok na výstavbu nového objektu. Firmu budoval aj pomocou menších preklenovacích úverov, tie mu umožnili postupne zakúpiť potrebnú technológiu. „Mesačné splátky nás tak nezaťažia, ako keby sme sa mali ,vyhádzať‘ z celej hotovosti a ani by sme ju v plnej výške nemali. Potrebujem, aby pracovníci mali načas mzdy, aby som uhrádzal všetky odvody. Stroje, ktoré stoja cez milión korún, by sme si jednoducho bez úveru dovoliť nemohli. Keď ma

chytí múza,

a máme vytvorené podmienky, nakupujeme.“ Len za minulý rok takto investovali do strojového vybavenia 1,7 milióna korún. Už vo februári tohto roku by mali dostať stroj za 400-tisíc korún. Podnikať začali len dvaja spolu s otcom, postupne sa však stolárstvo rozširovalo. Personálne i zákazkami. Obracali sa na nich stavebníci rodinných domov, stolárstvo dostalo i zákazky na dovybavenie bytoviek. „Vyrábali sme v podstate všetko - kuchynské linky, okná, schody, dvere, zábradlia. Dokonca sme dodávali okná do nemocnice za polárny kruh, dobre dopadla i zákazka pre nemeckého odberateľa, ktorý nám na základe korektných vzťahov vybavil veľmi výhodný úver. Ten sa však musel uskutočniť cez našu banku a to, čo si banka nárokovala, nebolo pre mňa akceptovateľné.“ V súčasnosti má Rudolf Kobelár 17 zamestnancov, pričom výrobu zo širokého sortimentu zúžili len na výrobu atypických drevených dverí a okien, k čomu prispôsobil aj technológiu. Spolupracujú aj s pamiatkarmi, aby boli dôsledne dodržané všetky náležitosti pri realizácii kópií. „Z roka na rok čoraz viac pociťujem, že individuálna výstavba upadá, čím majú aj malí súkromníci menej zákazok. Ekonomická situácia ľudí obmedzuje, veľa sa realizuje cez hypotekárne úvery, až 80 % objednávok vybavujeme takouto formou. A konkurencia v našom sortimente výroby je veľká, hoci sa väčšinou orientuje na plastové výrobky. Naše sú z masívu, drevo merant

dovážané z Afriky,

smrekové, borovicové a dubové kupujeme na Slovensku, kde máme vybudované veľmi dobré dodávateľsko-odberateľské vzťahy. Stolárska hrdosť mi nedovolí inak. Stane sa, že raz za rok máme kritiku na zákazku, že to zaškrípe, ale v podstate môžem povedať, že zákazník mi prináša zákazníka. Ak je raz spokojný, povie to ďalej. To je pre nás najlepšia reklama. Konkrétny prípad uvediem z univerzity v Trnave, dali o nás ďalej také referencie, že už sme dostali zákazku na ešte väčší objekt. Samozrejme, nielen kvalita, ale aj cena rozhoduje. Bratislavským zákazníkom sa viac oplatí osloviť nás, žijúcich mimo centra. Sme neporovnateľne lacnejší a keby som ešte pridal 10 %, aj tak sme ešte stále lacnejší. Cena je rozhodujúca. Rudolf Kobelár má dve maloleté deti a verí, že aspoň jedno z nich bude pokračovať v rodinnej tradícii. „Nechcem ich do toho nútiť,

pamätám sa,

ako sa to ani mne nepáčilo. Verím však, že si nájdu k tomuto remeslu vzťah.“ Mnohí učni a mladí pracovníci, ktorí získavajú praktické skúsenosti práve u neho, sa neskôr osamostatnili. „Teším sa, že som im pomohol postaviť sa na nohy. Niekto by mohol byť nahnevaný, že odišiel. Ja naopak, mám radosť. Nikoho, kto zaklope na moje dvere, nepošlem preč. Každému poradím a pomôžem. Ak chceme medzi ľuďmi žiť, musíme sa tak aj správať...“ A ako vidí budúcnosť svojej firmy? „Musím počkať, čo mi prinesie vstup do Európskej únie. Verím, že sa nám otvoria trhy. Verím tiež, že výstavbou automobilovej fabriky pri Trnave vzniknú nové pracovné príležitosti, bude viac peňazí, a tým aj viac roboty. Sme malá firma a nemáme problém preorientovať sa podľa potreby na inú výrobu. Som optimista, nebojím sa a dúfam, že tých sedemnásť ľudí bude mať stále čo robiť. Na štát sa spoliehať nemôžem. Poradiť si musím sám. Zatiaľ sa mi to darí.“

Zora Petrášová