Trinásť rokov s fenoménom nezamestnanosti

Stať sa nezamestnaným je ľahké, na zamestnanie nezamestnaného treba silnú vôľu

Pred trinástimi rokmi bol svet okolo nás plný eufórie. Málokto dovidel čo len dva roky dopredu, málokto si dokázal predstaviť, že cesta k ružovej budúcnosti bez diktátu jednej strany bude vystlaná tŕňmi a jedným z najbolestivejších bude práve nezamestnanosť. V tom čase bolo v tejto krajine právo na prácu neoddeliteľne spojené s povinnosťou pracovať. Ak občan nad 18 rokov bez vážneho dôvodu (štúdium, choroba, materstvo, žena v domácnosti) nemal zamestnanie, dopúšťal sa tým trestného činu príživníctva. Voľné pracovné miesta sprostredkúvali odbory pracovných síl národných výborov. Nezamestnanosť ešte nebola strašiakom, pretože ju na vlastnej koži mala prežitú len staršia z generácií produktívneho veku, aj to sprostredkovane, zo svojho detstva. Nikto si nedokázal predstaviť, že každý piaty človek schopný pracovať bude namiesto toho, aby prispieval svojimi daňami k rozvoju krajiny a zabezpečeniu chodu štátu, ukrajovať zo spoločných fondov a živoriť zo sociálnej podpory. Za trinásť rokov sa na úradoch práce zaregistrovalo 4,44 milióna občanov, mnohí aj viackrát. Prakticky niet na Slovensku rodiny, ktorá by nepocítila aspoň u niektorého svojho člena a na krátky čas, čo to znamená byť nepotrebný.

Prví nezamestnaní

Aj keď si to dnes už len málokto pamätá alebo chce pamätať, k prvému prepúšťaniu pracovníkov v záujme efektívnejšieho hospodárenia začalo dochádzať už v roku 1988. Išlo najmä o pracovníkov administratívy a pomocných robotníkov. Odbory pracovných síl im hľadali nové miesta, ale nie vždy sa to podarilo okamžite. Počas obdobia, keď nepracovali, mali títo ľudia, ktorých nikto nenazval nezamestnanými, právo na hmotné zabezpečenie podľa vyhlášky federálneho ministerstva 82/1988 Zb. Vyhláška sa však nevzťahovala na každého, kto bol bez práce, záviselo to od toho, akým spôsobom o ňu prišiel.

Prvá pomoc

V roku 1990 začalo ľudí, ktorí zostali bez zamestnania, rapídnejšie pribúdať. Zdroje komunistickej strany, ktorá bola významným zamestnávateľom, sa obmedzili, jej výbory na najrôznejších úrovniach prepúšťali - nielen politických pracovníkov, ale aj sekretárky a vodičov. Niektoré inštitúcie sa rušili, iné výrazne zoštíhľovali. Po „pacifistickom“ vyhlásení Václava Havla o zrušení zbrojárskej výroby visel Damoklov meč nad slovenskými zbrojovkami a strojárstvom vôbec - už sa iba čakalo, kedy dopadne. V tom čase ešte panuje predstava, že o ľudí, ktorí bez vlastného zavinenia zostali bez práce, sa treba dôstojne postarať. Prvú pomoc poskytne federálna vyhláška z 19. decembra 1989. Podľa nej, kto bol uvoľnený z dôvodu štrukturálnych zmien, má nárok na 90 % priemerného mesačného čistého zárobku počas 6 mesiacov. Potom dostáva 60 %, ale najviac to môže byť 2400 korún. (Priemerná mesačná mzda v roku 1989 predstavovala na Slovensku 3142 korún, 3278 korún v roku 1990.) Ostatní dostávajú prvých 6 mesiacov 60 % a ďalších 6 mesiacov tiež 60 %, ale s obmedzením na maximálne 2400 Kčs (korún československých).

Ako sa to začalo

Už v januári 1990 bolo v okrese Spišská Nová Ves (okres bol v tom čase v iných hraniciach a podstatne väčší ako dnes) 1800 nezamestnaných. Väčšinou išlo o ľudí bez kvalifikácie, značnú časť predstavovali cigánski občania. Podniky na okolí boli nasýtené nekvalifikovanou pracovnou silou, takže nájsť im zamestnanie bolo už vtedy problémom. Z dnešného pohľadu asi prekvapí, že najhoršia situácia bola začiatkom roku 1990 v Bratislave. Problémov bolo viac a skladba ľudí, ktorí si hľadali miesta, sa značne líšila od ostatných regiónov. Koniec roka 1990 zastihol Slovensko s mierou nezamestnanosti 1,5 %, čo predstavovalo 39 600 osôb. Rátalo sa s tým, že bude ďalej rásť a bolo jasné, že treba vyplácať podpory, sprostredkovať zamestnanie, poradenstvo, rekvalifikácie atď., atď. Namieste teda bola otázka:

Kto sa postará?

Už v rokoch 1986-87 sa veľmi vážne koketovalo s myšlienkou zriadiť úrady práce vo vtedajšom Československu. (Boli by nadviazali na tradíciu a skúsenosti z predvojnového obdobia, keď patrili medzi popredné a moderné inštitúcie v Európe a slúžili ako vzor na koncipovanie takýchto služieb v mnohých iných krajinách, napríklad i v Nemecku.) Ministri práce oboch národných republík túto myšlienku síce odobrili, avšak realizáciu odsunuli do budúcnosti. Rok 1990 však nastolil naliehavú nevyhnutnosť riešiť problémy, ktoré sa mali už-už zosypať a na ktoré odbory pracovných síl nestačili. Od formálneho zrušenia úradov práce v roku 1946 prešlo viac ako 40 rokov, a to ešte počas vojny bola ich činnosť obmedzená. Nebolo teda inej možnosti, ako sa vrátiť po rozumy tam, kde organizovali a rozvíjali ich činnosť na základoch niekdajšej československej praxe, do Nemecka. Slovenský parlament prijal 29. októbra 1990 zákon č. 444/1990 Zb. o zriadení úradov práce, tzv. krátky zákon - mal len 4 paragrafy vrátane troch paragrafov o prechodných ustanoveniach a štvrtého o stanovení dňa účinnosti. Na jeho základe vzniklo v závere roka 38 úradov práce (ÚP), z toho bolo 36 okresných, jeden pre Bratislavu a jeden pre Košice. Prvých riaditeľov OÚP uviedol minister do funkcie 5. decembra 1990.

PhDr. Jozef Pauk, ktorý je dnes námestníkom generálneho riaditeľa Národného úradu práce pre úsek rozvoja služieb zamestnanosti, sa vtedy stal riaditeľom OÚP v Čadci. Bývalý personalista, pôvodným povolaním psychológ, ktorý si odkrútil v ZVL Kysucké Nové Mesto 15 rokov, sa nepohodol so svojím novým generálnym riaditeľom a rozhodol sa pre zmenu. Prihlásil sa na konkurz. „Nespĺňal som ani jedno z vytýčených kritérií,“ spomína dnes. „Nebol som totiž ani právnik, ani ekonóm, nemal som za sebou prax v štátnej správe, mal som dokonca o čosi viac rokov, ako sa požadovalo. Napriek tomu som vo výberovom konaní obstál a začal som pracovať v takom ťažko skúšanom okrese, ako bola Čadca.“ Už v decembri 1990 totiž prebral asi 1200 evidovaných nezamestnaných, čo bolo neobvyklé, pričom každý ďalší mesiac pribúdalo do evidencie asi 800 nových ľudí. Koncom roku 1991 evidoval tento OÚP asi 8000 až 8500 nezamestnaných.

Čím sa riadiť?

Po „krátkom“ zákone prišiel čoskoro aj „dlhý“ - federálny zákon o zamestnanosti č.1/1991 Zb. zo 4. decembra 1990. Do nášho života sa dostávajú nové pojmy a termíny i nové definície tých doteraz používaných - napr. štátna politika zamestnanosti, právo na zamestnanie, vhodné zamestnanie, SÚPM - spoločensky účelné pracovné miesta, VPP, uchádzač o zamestnanie, hmotné zabezpečenie uchádzačov o zamestnanie a pod. V Českej republike platí dodnes, na Slovensku bol do roku 1996 až 10-krát novelizovaný, kým ho nevystriedal zákon NR SR 387/1996 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 1997. Ten sa odvtedy podarilo novelizovať 15-krát.

Dobrý život na podpore?

Od 1. februára 1991 sa poskytovala podpora v nezamestnanosti najdlhšie jeden rok, pričom hmotné zabezpečenie (HZ - to bol vtedy terminus technicus) sa vypočítavalo z priemerného mesačného čistého zárobku, prvých 6 mesiacov dostával nezamestnaný 60 %, v ďalšom období najmenej 50 %. Už od 1. januára 1992 sa pravidlá menia pod vplyvom zákona o štátnom rozpočte (578/1991 Zb.): poskytovanie HZ sa skracuje z 12 na 6 mesiacov; nárok na opätovné HZ vzniká až po odpracovaní 6 mesiacov; v prípade poskytnutého odstupného alebo odchodného, ktoré predstavovalo niekoľkomesačný príjem, sa HZ poskytuje až po uplynutí času, na ktorý bolo odstupné či odchodné poskytnuté; tým, čo sa rekvalifikujú, sa zvyšuje HZ na 70 %.

Ďalšia zmena prichádza od 30. októbra 1993: Podľa zákona NR SR 247/1993 sa mení lehota pri zaradení občana do evidencie uchádzačov o zamestnanie, ak marí súčinnosť s OÚP, ďalej sa spresňujú výpočty HZ. Prakticky niet roka, aby sa nejakým spôsobom neupravovala otázka hmotného zabezpečenia nezamestnaných. Od 1. augusta 1994 (189/1994 Z. z.) stačí nastúpiť na verejnoprospešné práce na 4 mesiace, aby občan získal nárok na podporu, zároveň sa zvýhodňuje jej výška pre tých, čo prijmú krátkodobé zamestnanie dohodnuté najviac na 9 mesiacov. O pár mesiacov, od 1. januára 1995 (374/1994 Z. z.) sa mení doba poskytovania HZ podľa veku uchádzača o zamestnanie - od 15 rokov na 6 mesiacov, od 30 rokov na 8 mesiacov a od 45 rokov na 9 mesiacov, dokonca sa od 1. októbra 1995 predlžuje doba poskytovania hmotného príspevku u osôb starších ako 50 rokov na 12 mesiacov. Stále platí, že hmotné zabezpečenie sa určí vo výške 60 % priemerného mesačného čistého zárobku z posledného zamestnania počas prvých troch mesiacov a po zostávajúci podporný čas vo výške 50 %, najviac však jedenapolnásobok minimálnej mzdy, ktorá v tom čase bola 2450 Sk. Napríklad v prvom polroku 1996 poberalo HZ 21,7 % uchádzačov o zamestnanie, pričom jeho priemerná výška bola 1860 Sk.

Z uchádzača nezamestnaný

Od 1. januára 1993 začal fungovať Fond zamestnanosti SR. Financoval HZ uchádzačov o zamestnanie, ako aj aktívnu politiku trhu práce. Vznikol v súlade s princípmi financovania aktivít na trhu práce, uplatňovanými v mnohých trhových ekonomikách, na základe zákona NR SR č. 10/1993 Z. z. Bol novelizovaný 10-krát. Fond zamestnanosti pôsobil na fondovom princípe, pričom využíval princíp solidárnosti pri odvádzaní prostriedkov do fondu a samosprávny princíp pri rozhodovaní. Tieto princípy sa neskôr stali základnými aj v poistení proti nezamestnanosti.

Keď od roku 1997 vznikne Národný úrad práce ako verejnoprávna inštitúcia, ktorá nahradí Fond zamestnanosti aj Správu služieb zamestnanosti, v jeho predstavenstve, podobne ako v správnych výboroch okresných úradov práce, zasadnú predstavitelia sociálnych partnerov, zástupcovia KOZ a AZZZ. Dôjde aj k zmene terminológie, podľa zákona o zamestnanosti 387/1996 sa už nehovorí o uchádzačoch o zamestnanie, ale rovno o nezamestnaných, hmotné zabezpečenie sa zmení na podporu v nezamestnanosti. Tá funguje odvtedy na poistnom princípe, vznik nároku na ňu závisí od platenia príspevku na poistenie v nezamestnanosti. Analogicky zostáva 60 % a 50 %, tentoraz už počítaných zo základu na určenie podpory v nezamestnanosti. Namiesto veku nezamestnaného sa stáva rozhodujúcim faktorom čas, po ktorý sa platil príspevok na poistenie, resp. dĺžka zamestnania: do 15 rokov je doba poberania podpory 6 mesiacov, od 15 do 25 rokov 9 mesiacov, nad 25 rokov 12 mesiacov.

Šanca pre podnikateľov

Prípravy na vznik samostatnej SR výrazne, ale iba dočasne, obohatili úrady práce. Prostriedky pre ne sa prerozdeľovali z federálneho rozpočtu a zostatky bolo treba spotrebovať ešte v rozpočtovom roku 1992. Slovensko malo k dispozícii takmer 3 mld. Kčs, čo spravilo v druhom polroku 1992 z úradov práce priam márnotratných boháčov. Ako spomínajú pamätníci, išlo o priam hektické a kampaňovité uspokojovanie záujemcov o vytváranie pracovných miest v horných finančných limitoch, pričom nebolo času na dôkladnejšie overovanie ich spôsobilosti efektívne využiť tieto prostriedky. Nikdy potom už úrady práce nedisponovali voľnými zdrojmi v takej výške. Na jednej strane to bola vynikajúca šanca pre všetkých serióznych podnikateľov, ktorí chceli v tom čase začať podnikať alebo rozšíriť svoje aktivity, na druhej strane sa jej chopili aj špekulanti, ktorí nemali vážny záujem podnikať. Aj keď určite treba zásadne rozlišovať medzi tými, ktorí neudržali pracovné miesta, pretože im ich podnikateľský zámer nevyšiel a medzi tými, ktorí len zobrali peniaze. Vďaka hektike onoho obdobia sa však práve vtedy podarilo položiť základ pre niektoré neskoršie kauzy a ťažko vymáhateľné, až nevymáhateľné pohľadávky.

Sám sebe pánom

Najefektívnejším nástrojom vytvárania pracovných miest sú miesta na samozamestnanie. Nie sú, pravda, vhodné pre každého, ale úrady práce vedia, že malí podnikatelia, ktorých podporili, sa len výnimočne vracajú do evidencie. Nielenže sa tieto miesta udržia takmer na 100 %, ale často začnú vytvárať aj ďalšie pracovné príležitosti. Zaujímavé je, že sa títo malí podnikatelia, podnikajúci prevažne v službách, koncentrujú práve do okresov s ťažkou ekonomickou situáciou, kde je nízka kúpyschopnosť obyvateľstva a kde je práve preto podnikanie v tejto sfére ťažšie ako inde.

Rola zamestnávateľov

Pracovné miesta nevznikajú na úradoch práce, ale v podnikateľskej sfére. Chce to teda rozširovanie existujúcich výrob a služieb, práve tak ako vznik nových výrob a služieb. Na druhej strane treba mať ľudí pripravených tieto miesta obsadiť. Už zákon 231/1992 Zb. hovoril o príspevkoch zamestnávateľom pri prechode na nový podnikateľský program a podporu vytváraniu pracovných miest nájdeme aj v dnes platnom zákone o zamestnanosti 387/1996 a v jeho novelách. Podpora dohodnutých a financovaných pracovných miest bola v jednotlivých rokoch veľmi rozdielna. Po roku 1998 klesala (dôvod: nedostatok financií na APTP) v druhom polroku 2001 začala opäť rásť. Je to naozaj optimálny nástroj na oživenie zamestnanosti?

„V roku 1992 sa nám v Čadci podarilo znížiť nezamestnanosť o 4 % za nejakých 6-7 mesiacov,“ spomína J. Pauk. „Optimálna je kombinácia viacerých nástrojov. Vtedy konkrétne, keďže dochádzalo k veľkým pohybom vo veľkých podnikoch, nielen k uvoľňovaniu, ale aj k reštrukturalizácii, bola užitočná dotácia na spoločensky účelné pracovné miesta . Veľkým problémom pri takomto postupe je však to, čomu odborne hovoríme mŕtva váha - teda či nepodporujete pracovné miesto, ktoré by aj tak vzniklo. Dnes sú najdôležitejšie nástroje, ktoré idú do rozvoja zamestnateľnosti,“ pokračuje námestník generálneho riaditeľa NÚP. „Teda vzdelávanie. Nikdy sa nevynaloží dosť úsilia na to, aby sme rozvíjali pracovnú silu, aby bola pripravená na súčasné a budúce potreby. Až polovica klientov úradov práce je nekvalifikovaná. Pritom hlavne zahraniční investori si uvedomujú, že pripravenosť našej pracovnej sily nie je optimálna. Investícia do vzdelania sa nestratí, ak človek odíde z jedného zamestnania. A nie je to ani krivenie ekonomického prostredia, keď dotácie do pracovných miest často zvýhodňujú len niektorých podnikateľov.“

Podpora pracovných miest môže tiež priamo, alebo nepriamo spôsobiť zníženie počtu pracovných miest v reálnej, otvorenej ekonomike. Z hľadiska trvalej zamestnanosti sú dôležité hlavne tie pracovné miesta, ktoré vzniknú v otvorenej ekonomike.

Demografia mieša karty!

Od januára 1990 do januára 2000 pribudlo na Slovensku 335-tisíc ľudí v produktívnom veku. Mohli by sme si položiť otázku, či by nezamestnanosť bola v opačnom prípade práve o takýto počet nižšia, ale išlo by o číru špekuláciu. Mladí ľudia, ktorí sa narodili v období populačnej explózie druhej polovice 70. rokov, sú tu a nie sú len na trhu práce. Sú zároveň spotrebiteľmi, preto zdôvodňovanie vysokej miery nezamestnanosti demografickými faktormi je iba hľadanie výhovorky tam, kde zlyhala ekonomika a školstvo (príprava na zamestnanie). V každom prípade sú to však mladí, ktorí neustále patria medzi skupiny obyvateľov najviac ohrozené nezamestnanosťou. Najhoršie však je, že ak si hneď po skončení školy nezvyknú na pracovný život, neskôr už môže byť pre nich (aj pre spoločnosť) neskoro.

Cesta do života

Na riešenie problému absolventov sa hľadali recepty prakticky od roku 1990. V 2. polroku 2000 prebehol pilotný projekt s názvom Krátkodobý program podpory zamestnávania mladých ľudí. V roku 2001 doň zapojili 14 700 mladých. Spočívali v intenzívnejšej práci s nimi. Posledné zásadné opatrenia boli prijaté v závere roka 2001 a uplatňovali sa od roku 2002. Ide o absolventskú prax, počas ktorej mladý človek zostáva síce v evidencii nezamestnaných, zároveň však získava prax u zamestnávateľa v odbore, ktorý vyštudoval, alebo sa mu vyučil. Napriek tomu, že sa na základe pilotného overovania v troch okresoch Banskobystrického kraja zdalo, že ide o účinný a efektívny nástroj, v plnej šírke sa neosvedčil až tak, ako sa očakávalo. Najväčším problémom sa ukázalo zlaďovanie potrieb zamestnávateľov s kvalifikáciou absolventov. Aj tak však ide o šancu zbaviť sa hendikepu - nedostatku praxe, ktorý týchto mladých znevýhodňuje pred inými uchádzačmi o prácu. V júni minulého roka, ktorý je mesiacom, keď rapídne stúpa počet absolventov, ktorí sa prihlasujú do evidencie úradov práce, sa ich však prihlásilo podstatne menej ako v predchádzajúcich rokoch: len 16-tisíc oproti doteraz maximálnemu počtu 30-tisíc v júni 1999. Či ide o trvalý obrat, ťažko povedať.

Nie je to iba prax, čo absolventom - ale nielen im - chýba. Ľudia často nie sú dostatočne pripravení orientovať sa na trhu práce, uchádzať sa o zamestnanie a predať to, čo vedia. Učebný predmet Cesta do života by nemal zostať v polohe experimentu, ale mal by sa stať súčasťou každého štúdia.

Pružní vysokoškoláci

Tí s čerstvými diplomami v ruke to tiež nemajú ľahké. Po rokoch zhonu a tvrdej práce, najmä začiatkom 90. rokov, nevedeli, kam sa obrátiť. Voľných miest nebolo, hranice však boli a sú otvorené - mladí teda volili aktivitu: ako au pair, zúčastňujú sa na jazykových kurzoch, ďalej sa vzdelávajú, nájdu si prax. Ani tí, čo zostávajú doma, sa tak ľahko nevzdávajú - napriek problémom, s ktorými zápasia jednotlivci, napriek tomu, že kým si nájdu zodpovedajúce miesto, musia napísať aj stovky žiadostí a zúčastniť sa na x konkurzoch, predstavujú v súčasnosti vysokoškoláci ajmenej problémovú a najmenej ohrozenú skupinu obyvateľstva, pokiaľ ide o nezamestnanosť. V decembri bolo evidovaných nezamestnaných spolu 4545 absolventov s VŠ vzdelaním do 2 rokov od skončenia štúdia (vrátane bakalárov) a ďalších 18 900 s vyšším, vysokoškolským vzdelaním a vedeckou výchovou (k 30. 9. 2002). Vysokoškoláci sú spravidla pružní - ak sa im nedarí v jednom smere, pustia sa do niečoho iného, ak sa nezamestnajú, skúšajú to vo voľných povolaniach alebo ako živnostníci, prípadne (veľmi často) odchádzajú do zahraničia. Z ľudí s vysokoškolským vzdelaním je v súčasnosti nezamestnaných 3,5 %. Hrozbou nie je to, že budeme mať nezamestnaných vysokoškolákov, hrozbou je to, že ich nebudeme mať vôbec, pretože odchádzajú tam, kde im dajú prácu a adekvátne ich ohodnotia. Hovorí sa tomu únik mozgov.

VPP - hit rokov 2000 a 2001

Najhlbšie vrásky na čele spôsobujú úradníkom a poradcom úradov práce ľudia v tzv. rizikových skupinách: najmä ľudia nad 50 rokov, so zníženou pracovnou schopnosťou, tí, čo sú bez práce dlhšie ako rok. Koľkí z toho pol milióna občanov patria do rizikových skupín? Spolu ich dnes evidujú 346-tisíc. Iný údaj hovorí, že až 309-tisíc ľudí z evidencie úradov práce je v podstate nezamestnateľných, čo súvisí s ich (ne)kvalifikáciou.

Vo februári 2000 na výjazdovom zasadnutí vlády v Prešovskom kraji vyhlásil premiér Dzurinda nekompromisný boj nezamestnanosti. Zvolil nástroj, ktorý dočasne výrazne znížil nezamestnanosť, umožnil dlhodobo nezamestnaným, aby sa opäť cítili užitoční, avšak v konečnom dôsledku išlo o málo muziky za veľa peňazí. Z prostriedkov NÚP použili na vytvorenie 2027 verejnoprospešných pracovných miest pre dlhodobo nezamestnaných, zdravotne postihnutých a absolventov 86,2 mil. Sk. Vláda proklamovala, že uvoľňuje z prostriedkov štátneho rozpočtu 2,3 mld. Sk, podľa Výročnej správy NÚP ich prišlo len 1,2 mld. V prvom polroku organizovali ÚP v spolupráci so samosprávou tzv. dobrovoľné VPP. Na tých sa zúčastnilo 35 707 evidovaných nezamestnaných. Len v Sninskom regióne sa prostredníctvom verejnoprospešných prác v roku 2000 vytvorilo 824 pracovných miest. Po ich ukončení v novembri 2000 sa až 90 % ľudí vrátilo späť do evidencie, čo platilo aj všeobecne. Premiér avizoval aj rozsiahlejšiu kontrolu práce načierno.

Ťažké to majú s hľadaním práce ľudia so zníženou pracovnou schopnosťou. K 31. decembru 2002 predstavovali 5,8 % všetkých nezamestnaných. Na koho sa teda zamerať predovšetkým? Pomáhať mladým, invalidom, absolventom, nekvalifikovaným, mamičkám po materskej alebo ľuďom nad 50? V rokoch 1999 až 2001 bolo mizerne málo prostriedkov na aktívnu politiku trhu práce okrem VPP. Teda na rekvalifikáciu, podporu samozamestnania, podporu vytvárania pracovných miest, poradenskú činnosť. Aj keď projekt verejnoprospešných prác nemožno považovať za systémové opatrenie pri riešení nezamestnanosti, nemožno mu uprieť aspoň to, že obnovuje, resp. udržiava u dlhodobo nezamestnaných (základná podmienka je minimálne rok v evidencii) schopnosť pracovať. Horšie však je, že najväčší záujem o prácu prejavovali tí, čo sú bez práce relatívne kratšie a aj zamestnávatelia sa dožadovali predovšetkým ich. Tí, čo boli v evidencii viac ako dva roky, prejavovali záujem o VPP hlavne preto, že im to umožnilo po troch mesiacoch zamestnania zmenu kategórie hmotnej núdze zo subjektívnych dôvodov na objektívne, a tým zvýšenie sociálnej dávky. Lenže tí, čo boli v evidencii viac ako 4 roky, už prakticky ani neprejavovali záujem pracovať. V ďalšom roku sa projekt VPP rozbehol v ešte väčšej šírke.

„V prechodnom období podporovanie krátkodobých pracovných miest, verejnoprospešných prác pre ľudí, ktorí stratili pracovné návyky, spĺňa skôr sociálnu funkciu,“ mieni J. Pauk. „V obmedzenom rozsahu môžu byť efektívne. Ale nie ako v roku 2001, keď to bol takmer jediný nástroj a zapojili sme 65-tisíc ľudí a nemali sme ďalšie riešenie. Tých 65-tisíc sa koncom roka vrátilo naspäť do evidencie a efektívnosť bola nízka.“

Podkapitalizované služby?

Podľa komparatívnej štúdie, ktorú urobila Európska únia, služby zamestnanosti kandidátskych krajín, nielen v Slovenskej republike, zaostávajú za službami zamestnanosti v EÚ. Neorientujú sa dostatočne na tie najdôležitejšie služby a sú aj podkapitalizované, pokiaľ ide o ľudské zdroje a techniku. Podiel investícií do aktívnej politiky trhu práce, osobitne do vzdelávania, sú výrazne nižšie už aj ako podiel z HDP, o konkrétnych číslach ani nehovoriac. A to má ešte Slovensko výdavky 2- až 3-krát nižšie ako v ČR a MR, len nezamestnanosť je vyššia. Dôležité je však to, ako rozdelíme to, čo máme. „Služby zamestnanosti v iných krajinách nesmerujú investície do podpory pracovných miest, ale 50 až 80 % zdrojov vkladajú do vzdelávania, do poradenských aktivít, a podobne,“ porovnáva J. Pauk a dodáva: „Pokiaľ nezvládneme proces efektívneho a transparentného vynakladania prostriedkov, nie je dôvod, aby sme zvyšovali prísun prostriedkov za každú cenu.“

Vedieť zmeniť profesiu

V januári 1990 pracovník slovenského ministerstva zdravotníctva a sociálnych vecí JUDr. Juraj Ševcech vyjadril nádej, že do pol roka sa rekvalifikácia stane normálnym javom. Vyhláška z 19. 12. 1989 stanovila zásady rekvalifikácie s tým, že náklady hradí organizácia, ktorá pracovníka prijíma. Je jasné, že toto ustanovenie nemohlo platiť večne. Podmienky rekvalifikácie upravil zákon NR SR 247/1993 a pár paragrafov jej venuje aj aktuálny zákon o zamestnanosti, ktorý hovorí nielen o rekvalifikácii nezamestnaných, ale aj o možnosti rekvalifikácie zamestnancov v záujme ich ďalšieho uplatnenia. Rekvalifikačné programy - podnikové, krajské a štátne - môžu vypracovať zamestnávatelia a zamestnávateľské zväzy podľa aktuálnych potrieb, pričom samosprávne orgány NÚP schvaľujú príspevky na podporu ich realizácie.

Efektívna rekvalifikácia

Nepochybne celému radu ľudí, ktorí stratili pevnú pôdu pod nohami, pomohli vzchopiť sa dve vzdelávacie inštitúcie - CEPAC Slovensko a KABA Slovensko. CEPAC vzdeláva a ďalej podporuje budúcich podnikateľov z radov evidovaných nezamestnaných a osôb ohrozených stratou zamestnania. KABA zabezpečuje poradenské aktivity zamerané na skupiny nezamestnaných, ktorých cieľom je zmierňovanie vplyvov straty zamestnania na ich sociálnu situáciu, organizovať a stimulovať ich vnútorné aktivity, posilňovať sebadôveru, načrtávať nové smery - poukazovať na možnosti uplatnenia na trhu práce. Samozrejme, okrem týchto dvoch združení, ktoré založil NÚP na báze zahraničných skúseností, pôsobí na trhu rekvalifikačných a vzdelávacích aktivít množstvo ďalších inštitúcií, ktoré ponúkajú úradom práce svoje aktivity. Aj od ich práce treba očakávať efektívnosť. Tá sa meria spravidla percentuálnym podielom - koľko ľudí z tých, čo skončili kurz, sa zamestnalo (obyčajne do 6 mesiacov od skončenia rekvalifikačného kurzu).

„Priemerné náklady na rekvalifikáciu jedného človeka sú asi 11- až 12-tisíc Sk,“ sumarizuje J. Pauk. „Ak sa polovica z nich vďaka tomu umiestni na trhu práce, znamená to, že jedno pracovné miesto nás stálo 24-tisíc Sk. Pritom investícia do podpory dlhodobého pracovného miesta môže byť od 80- do 100-tisíc Sk, čo je rozdiel.“ Ešte efektívnejšie je podľa J. Pauka sprostredkovanie zamestnania, veď časť ľudí je pripravených aj bez rekvalifikácie. Aj keď sa naoko počet nezamestnaných nejako dramaticky nehýbe, ich obmena v evidencii je veľká. Za posledný rok zaevidovali úrady práce spolu 436 077 nových nezamestnaných, pričom 465 652 sa z evidencie odhlásilo. Počet nezamestnaných, ktorých umiestnili úrady práce, sa začal zvyšovať od mája 2002 a v decembri 2002 dosiahol 338 osôb.

V budúcnosti by mali prácu vo väčšej miere ako dosiaľ sprostredkúvať nielen komerční súkromní sprostredkovatelia, ale aj nekomerční, financovaní z tých istých zdrojov ako ÚP. Treba sa nezamestnaným venovať, čo možno najviac individuálne, so zreteľom na ich osobné danosti a potreby. Súčasťou služieb anosti má byť aj psychologické poradenstvo, to však ponúkajú iba niektoré OÚP. Patrí k tomu aj posudzovanie pracovnej schopnosti špecifickými psychologickými metódami.

Práca načierno - koho problém?

Práca načierno nevznikla na Slovensku len tak z ničoho. Solídne korene jej dal už predchádzajúci režim, ktorý v podstate toleroval to, čomu sa hovorilo „fušky“. Ľudia si popri svojom zamestnaní zarábali fuškami, keď o zamestnanie prišli, mali na čom stavať. Čo je však tým najväčším problémom práce načierno? Neplatenie daní a ďalších odvodov? Poberanie štátnych dávok bez oprávneného nároku? Skresľovanie štatistiky? Ponechanie pracujúcich bez ochrany, čo sa týka bezpečnosti práce? Nekalá konkurencia vyplývajúca z nerovnakých podmienok firiem plniacich si všetko „ako sa patrí“ a tých, čo ťažia z postavenia ľudí bez práce? „Je to problém spoločnosti aj zamestnávateľov,“ hovorí J. Pauk, „lebo tam tento nelegálny vzťah vzniká.“ Námestník generálneho riaditeľa NÚP zároveň upozorňuje, že dosiaľ v SR neexistuje uspokojivá definícia práce načierno. „Bol tu už pokus o návrh zákona a zrejme bude potrebný,“ dodáva. Veď napríklad v Rakúsku majú dva: jeden o nelegálnej práci vlastných občanov, druhý o nelegálnej práci cudzincov. Národný inšpektorát práce, v náplni ktorého je v súčasnosti aj odhaľovanie práce načierno, ju definuje ako porušovanie pracovnoprávnych predpisov. Lenže v rámci pracovnoprávneho vzťahu môže byť časť legálna a časť nelegálna. Pre Národný úrad práce je to zasa zneužívanie evidencie na úrade práce a systému poberania podpory, resp. sociálnej pomoci ľuďmi, ktorí majú iné príjmy. Odhady práce načierno sa dnes zisťujú porovnávaním evidencie nezamestnaných na úradoch práce s výberovým zisťovaním Štatistického úradu SR. „Momentálne sa tieto dva údaje zase zbližujú,“ informuje J. Pauk, „z čoho možno usudzovať, že sa podiel nelegálnej práce znižuje.“ Z hľadiska úradov práce je najúčinnejšie venovať sa klientom štandardnými nástrojmi.

„Ak klienta pozvete, zaradíte ho do rekvalifikačného kurzu alebo nejakého programu, takže je prinútený prichádzať častejšie,“ vysvetľuje J. Pauk, „ak je zaneprázdnený inými aktivitami, tak odstúpi, dá sa sám vyradiť z evidencie. Je to efektívne, chce to však priestor a čas. Tento vedľajší efekt našich aktivít na poli odstraňovania práce načierno možno dosiahnuť vtedy, keď máme čo ponúknuť. Tie programy sú však určené na to, aby sme ľuďom pomohli, nie aby sme ich vyraďovali z evidencie.“

Smer: zamestnanosť

Zásady zamestnanosti Rady Európy stanovujú pre členské štáty cieľ dosiahnuť do roku 2010 úroveň zamestnanosti 70 % pri viac ako 60-percentnej zamestnanosti žien. Túto métu má Slovenská republika zakotvenú aj v Národnom akčnom pláne zamestnanosti na roky 2002-2003, ktorý schválila vláda. Súčasná miera zamestnanosti (počet pracujúcich vo veku 15-64 rokov z počtu obyvateľov tejto vekovej skupiny) sa pohybuje okolo 55 %, kým priemer štátov EÚ je asi 62 - 63 %. Znamená to, že už o osem rokov by malo v SR pracovať približne 2,7 mil. ľudí oproti dnešným 2,105 mil. Kde však vziať 600-tisíc pracovných miest? A k nim ľudí s príslušnou odbornou kvalifikáciou, pripravených tieto miesta obsadiť?

Niektoré pozitívne trendy sa začínajú objavovať od leta minulého roka. Štatistika Národného úradu práce zaznamenáva pokles nezamestnanosti, zamestnávatelia nahlasujú o čosi viac voľných miest. Ich štruktúra však nie je dobrá, ide hlavne o sezónne práce. A aj keď je flexibilita dôležitá, skutočne zvyšujúcu sa zamestnanosť možno dosiahnuť len vtedy, keď budú v ponuke prevažovať stále pracovné miesta.

Viac povinností

Novú kapitolu v boji s nezamestnanosťou si trúfa písať minister práce, sociálnych vecí a rodiny SR Ľudovít Kaník, ktorý je v úrade od polovice októbra 2002. Novela zákona o zamestnanosti, ktorú na jeho popud ministerstvo pripravilo a ktorá platí od 1. januára t. r., má za cieľ „vyčistiť“ evidenciu od pracujúcich načierno a zároveň podnietiť všetkých nezamestnaných, aby si sami intenzívnejšie a aktívnejšie hľadali prácu. K tomu ich má stimulovať povinnosť najmenej raz za 14 dní sa dostaviť na ÚP alebo ním určené miesto a doložiť, že si hľadajú zamestnanie. Tí, ktorí poberajú sociálne dávky, sú povinní ich čiastočne odpracovať v prácach pre obec. Táto verejnoprospešná práca zároveň spĺňa atribút hľadania si zamestnania, rovnako ako účasť v programoch organizovaných úradmi práce, napríklad na rekvalifikácii. Dnes je ešte veľmi zavčasu hodnotiť vplyv týchto nových opatrení. Isté však je, že boli šité horúcou ihlou a niektoré veci nie sú dotiahnuté. (Samosprávy obcí zatiaľ neuzatvárajú zmluvy s úradmi práce o zamestnávaní týchto občanov. Nie je napríklad jasné, kto má uhrádzať poistné na úrazové poistenie vyplývajúce zo zákona, obec alebo úrad práce.)

V umiestňovaní ľudí na trhu práce nemožno očakávať rýchle úspechy. Každý jeden človek, ktorý sa dostal do evidencie úradu práce a má nájsť svoje nové miesto v živote, je svojím spôsobom osobitý a podľa toho sa mu aj treba venovať. Nie náhodou sú pre úrady práce ťažiskové práve programy zamerané na najproblémovejšie skupiny nezamestnaných v tom-ktorom okrese. Vo väčšom meradle sa k nim prikročilo až v roku 2002 a začali prinášať ovocie. Bolo by dobré, keby nové opatrenia neodčerpali úradom práce sily a prostriedky práve na túto individuálnu prácu s nezamestnanými a poskytovanie takých služieb, ktoré vedú k lepšej zamestnateľnosti klientov úradov práce.

Zuzana Krútka

+ Tabuľky