MORÁLNA DIMENZIA

„Každý, kto sám seba berie príliš vážne, riskuje, že bude vyzerať komicky. Tomu, kto sa dokáže neustále smiať sám zo seba, to nehrozí.“ Jeden z citátov Václava Havla. Historici, politológovia a životopisci raz možno zhodnotia, nakoľko sa tento citát dá priamo zosobniť Havlovi. Ktoré boli tie chvíle, v jeho vrcholnej politickej kariére, keď vyzeral skôr komicky ako vážne, či také chvíle vôbec boli a či mal potrebnú dávku nadhľadu. Novinárom pripadá skôr úloha informovať, analyzovať a klásť (si) otázky.

V máji 2000 počas oficiálnej návštevy Václava Havla v Rumunsku sa rumunské médiá rozplývali nad tým, ako závidia Čechom prezidenta Havlovho typu. Hlavu štátu, ktorá má jasnú víziu o rozvoji spoločnosti, svetovým renomé pomáha dotvárať imidž celej krajiny a ktorá sa verne pridržiava svojich hodnôt. Po takýto druh „závisti“ Slováci nemusia chodiť za hranice, lebo aj dnes, desať rokov od rozpadu Česko-Slovenska nejeden občan SR túži mať na čele štátu osobnosť, akou je Havel. V sérii najčerstvejších rozhovorov pre slovenské médiá čoskoro už politik na dôchodku Václav Havel priznáva, že za rozpad federácie naozaj nemôže, skôr naopak, že svojou rezignáciou z najvyššej funkcie umožnil pokojné rozdelenie federácie, čo celý svet ocenil. Ak by bolo bývalo podľa neho (v roku 1992 sa pokúšal presadiť referendum o rozdelení ČSFR), bol by býval prezidentom (aj) Slovákov nielen dvaapolroka, ale podstatne dlhšie.

No to by sme možno nemali dnes dva suverénne štáty a Václav Havel by svoju poslednú štátnickú návštevu nestrávil v Bratislave. Ak sa nemýlim, štatisticky je to prinajmenšom jeho šiesty pobyt vo funkcii prezidenta na Slovensku. Ak do toho zarátame aj účasť na 50. výročí osláv SNP v Banskej Bystrici (august 1994), stretnutie 11 prezidentov stredoeurópskych štátov v Levoči (január 1998), keď Havel nezaváhal a vyjadril morálnu podporu vtedajšej slovenskej opozícii a „loboval“ za silnejšiu občiansku spoločnosť a ešte účasť na oficiálne inaugurácii Rudolfa Schustera do prezidentskej funkcie (jún 1999). Aj jeho tri oficiálne návštevy môžeme považovať za prejav podpory Slovensku. Či už to bolo v máji 1994, keď bolo treba riešiť problémy okolo rozdelenia federácie, alebo v novembri 1998, keď Havel ako vôbec prvý zahraničný štátnik prišiel morálne podporiť novú politickú garnitúru na Slovensku, ktorá sa chystala naprávať „veľké chyby“ obdobia mečiarizmu. Nemenej dôležitá bola dvojdňová bratislavsko-košická oficiálna návšteva v septembri 1999, keď aj vďaka Havlovmu prísľubu sa neskôr podarilo oživiť spoluprácu štyroch členských krajín Vyšehradskej štvorky (V4), čo symbolicky predznamenalo plnohodnotný návrat SR na medzinárodnú scénu a posilnilo naše integračné šance.

Z hľadiska integrácie Slováci v osobe Václava Havla mali silného zástancu prijatia do NATO. Už dlho pred minuloročným summitom aliancie v Prahe Havel vysielal signály, že s budúcim členstvom SR v NATO to vyzerá sľubne. Okrem toho Havel neraz hovoril o zbytočnosti vybudovania schengenskej hranice medzi SR a ČR, ak by to bolo z hľadiska eurointegrácie potrebné. lebo rozdeliť dva bratské národy podľa neho nejde. „Bolo by to komické,“ povedal na túto tému v Prahe v marci 2001.

Dnes v Bratislave si Václav Havel z rúk Rudolfa Schustera preberie štátne vyznamenanie Rad Bieleho dvojkríža I. triedy. Vysoké vyznamenanie. Určite vyššie ako paradajky na bratislavskom Námestí SNP v roku 1992... Nebude to prvé uznanie zo slovenskej strany. V septembri 1999 Havel bol ocenený medzinárodnou Cenou sv. Vojtecha. Tá sa každý rok udeľuje osobnosti, ktorá sa zaslúžila o duchovno-kultúrnu integráciu národov strednej a východnej Európy do celoeurópskeho spoločenstva národov. Krkolomný názov... Ale vystihujúci podstatu veci. Havel sa nikdy netajil svojim antikonzumným zameraním a poukazovaním na pokles úrovne duchovna a kultúrna, poukazovaním na prílišnú konzumnú orientáciu našej transformujúcej sa spoločnosti. V tomto smere by sa mu však dalo vyčítať to, že až priokaté kamarátstvo s USA (najkonzumnejšou spoločnosťou na svete) je tak trochu v protiklade s jeho kultúrnymi a humanistickými hodnotami.

Najmä v kapitole humanizmus a politika môžeme identifikovať štrbiny v Havlových postojoch. V októbri 2000 Havel počas zasadania MMF a Svetovej banky v Prahe zažíval vnútorný rozpor, keď ako štátnik a hostiteľ súhlasil s podujatím, ale ako bývalý disident a humanista musel chápať aj ciele antiglobalistov. Spochybnenie humanistických postojov nastalo hlavne počas sporu Juhoslávie s USA, keď Havel neváhal podpísať petíciu vyzývajúcu na bombardovanie Belehradu (tamojšie divadlá boli údajné medzi prvými na svete, ktoré hrali jeho hry). V tomto spore o čo bol viac proamerický, o to bol menej objektívny. V roku 2000 dokonca nahlas zauvažoval, že jeho nástupkyňou vo funkcii by mohla byť Madeleine Albrightová, vtedajšia americká šéfka diplomacie a česká rodáčka. Ináč iniciátorka bombardovania Juhoslávie... Teraz, niekoľko dní pred ukončením svojej kariéry sa snaží vysvetliť, prečo si (podobne ako Masaryk) nevychoval svojho nástupcu. Nuž, jeden návrh mal...

História vo svojich análoch nebude až tak poukazovať na to, že Havel údajne zmaril šance Alexandra Dubčeka stať sa prezidentom ČSFR, že bol často chorým prezidentom, prirýchlo sa oženil po smrti svojej prvej manželky, že ako nemateriálne založený disident sa vďaka reštitúciám stal až príliš bohatým, mal svojský meter na amnestie, údajne zapríčinil pád zbrojárskej výroby na Slovensku. Aj v drsnom svete politiky sa nájdu okamihy, keď sa cení Havlova morálna veľkosť. Práve táto jeho črta a jeho snahy o „poľudšťovanie politiky“ ho v dejinách budú zaraďovať medzi známych, veľkých a dôležitých politikov konca 20. storočia. A Slováci sa z tohto hľadiska môžu iba tešiť, že na chvíľku boli spoluúčasťou tejto histórie. A že sa s ním dnes môžu dôstojne a vo veľkom štýle rozlúčiť ako najlepší priatelia.

Iaromír Novák