Olympizmus - fraška či rozvoj ducha a tela?

Od nepamäti ľudstva sa zdravá spoločnosť spájala vždy s pohybom. Kto bol zdatný, rýchly, silný, vrtký, bol cennou devízou každého spoločenského zoskupenia. Udržiavanie sa v dobrej fyzickej kondícii patrilo vždy k cnostným vlastnostiam človeka a predurčovalo mu rad výhod. Túžba jednotlivca po meraní síl aj v tejto činnosti priniesla ľudstvu šport a športové zápolenia, ale aj oddych i zábavu tým, ktorí to sledovali. Starovekí Gréci vytvorili tradíciu súťaženia, ktoré meralo zdatnosť ich obyvateľov. Vytvorili si kultovú záležitosť ovenčenú slávou a pátosom. Keďže sa súťaže konali v Olympii, nazvali ich olympijskými hrami. Išlo o podujatie, ktoré malo športový, kultúrny, duchovný a politický rozmer. No úpadkom kultúry a ekonomiky jednej z najvyspelejších civilizácii zanikli aj olympijské hry.

Lenže na šport sa nezabúdalo. S vývojom ľudstva sa rozvíjali a selektovali aj jednotlivé športové odvetvia a súťaže, v ktorých sa testovala fyzická zdatnosť a zručnosť. Koncom 19. storočia sa pár nadšencov pohybu a športu prinavrátilo k antickým myšlienkam o telesnej kráse a duchovnej dokonalosti (kalokagátia), o posvätnosti mieru počas súťaženia (ekecheiria), slávnostných obradov počas olympijských hier. Ako hlásal anglický pedagóg T. Arnold, pohyb sa mal stať základným kameňom každej racionálnej výchovy. Francúz P. Coubertin povýšil túto ideu na nadnárodnú a presadil, aby sa prezentovala opäť ako olympijská a v rámci olympijských hier. Tak ako v antických dobách, i tentoraz sa hnutie malo niesť nielen v duchu športovom, ale aj filozofickom a duchovnom. Nemalo ísť len o obyčajné súťaženie. Myšlienka telesnej a ľudskej dokonalosti mala byť filozofiou bežného života a prinášať rovnaký pátos tým najlepším, ako u starovekých Grékov. Olympiády sa mali stať nadstavbou všetkých súťaží a mali byť niečím posvätným a privilegovaným. Takmer 70 rokov trvalo, kým idey olympizmu a olympijské hry dosiahli bájny vrchol Olympie. Dnes olympizmus opäť stojí na rázcestí. Prílišná komercionalizácia olympijských hier a ich ideí urobila hnutiu medvediu službu. Hoci stále v povedomí ľudstva rezonujú hlavné idey tejto životnej filozofie, prax ukazuje, že ide o sofistikáciu a dnes sú už viac v rovine verbálnej ako reálnej. Množstvo afér - úplatkárskych, dopingových, vo vedení hnutia či na športoviskách, opuncovalo myšlienku krásy tela a ducha negatívnou hodnotou. Z antických čias posvätné fair play je dnes pomaly len bezduchou frázou. Štyri otázky na tému olympionizmus - jeho postavenie v spoločnosti, smerovanie, podpora a nevyhnutné zmeny, sme položili tým, ktorí boli jeho súčasťou, či pôsobia v ňom na poli funkcionárskom. Dnes prinášame ďalšie odpovede (I. časť vyšla 18. 12. 2002)

1. Čo má byť prioritnou úlohou olympizmu?

2. Ktorým smerom sa v súčasnosti uberá olympizmus?

3. Aké má mať postavenie a úloha v spoločnosti, kto sa má podieľať na jeho podpore?

4. Čo by ste zmenili v olympijskom hnutí u nás a prečo. Máte pocit, že má u nás olympionizmus dostatočné zázemie a podporu zo strany ľudí?

Roztvárajú sa nám nožnice

1. Priority majú byť v súlade so základnými princípmi Olympijskej charty a so stanovami SOV. V základných princípoch charty sa od hnutia požaduje zapájať šport do procesu harmonického rozvoja človeka s cieľom utvoriť mierovú spoločnosť (č. 3), prispievať k budovaniu mierového a lepšieho sveta výchovou mládeže prostredníctvom športu v olympijskom duchu fair play (č. 6). Olympijské hry sú vyvrcholením činnosti olympijského hnutia (č. 7).

Z toho vyplýva, že výchova k olympizmu ako životnej filozofii je prinajmenej rovnocennou zložkou so zabezpečovaním OH/ZOH a nie trpenou aktivitou, vyznávanou iba verbálne, prípadne chápanou rezortne, priklepnutou nejakej komisii. Ak sa takáto rovnocennosť nerešpektuje, potom treba alebo zmeniť Olympijskú chartu a stanovy SOV, alebo prehodnotiť priority doterajšej činnosti olympijského hnutia a otvorene si povedať, že OH sú technickou záležitosťou, súborom šampionátov a divadelným spektáklom.

2. Žiaľ, nožnice medzi výchovnými ideálmi olympizmu a samotnými hrami sa čoraz viac roztvárajú, čo súvisí s ponímaním vrcholového športu (ktorý nepochybne na OH patrí) ako profesie, ako súčasti športového a zábavného priemyslu. S tým súvisí „diktatúra víťazstva“ a hľadanie prostriedkov víťazstva za každú cenu cez anaboliká až po korupciu. Nájsť východisko bez rizika nezdravého kompromisu je naozaj ťažké. V každom prípade by v olympijskom súťažení mali byť oveľa tvrdšie sankcie voči vinníkom, čo sa nevzťahuje len na športovcov, ale aj realizačné tímy vrátane samotných krajín, NOV, ale aj členov MOV.

3. Olympizmus má byť chápaný ako súlad športu, morálky, výchovného príkladu, sebavýchovy, na jeho propagácii musí pracovať NOV, pre takéto ponímanie získavať športové korporácie a športovcov. V oblasti školy by mala iniciatíva vychádzať z ministerstva školstva a príslušných orgánov štátnej správy tak, aby sa olympijská výchova stala vlastná všetkým pedagógom, nielen učiteľom telesnej výchovy. S tým súvisí zakomponovanie olympijskej výchovy do osnov jednotlivých predmetov alebo študijných plánov na školách, pripravujúcich pedagógov. Na všestrannej podpore olympizmu by sa mala podieľať aj vláda a parlament v intenciách svojej pôsobnosti.

4. Drvivá väčšina populácie vníma olympizmus ako iba olympijské hry, takže podpora verejnosti je takpovediac „fanúšikovskᓠs hraničnými postojmi „blahoslavenia alebo ukrižovania“. Za zmenu vnímania je v prvom rade zodpovedný SOV prezentáciou relevantných olympijských (t. j. výchovných) aktivít. V prvom rade ich však musí neformálne rozvíjať, materiálne a morálne saturovať. Ako sa hovorí, kto chce zapaľovať, musí horieť sám. Rád by som sa mýlil, ale zdá sa mi, že v pléne SOV a v samotnom VV SOV veľa zapálencov pre komplexne chápaný olympizmus nie je.

Prof. PhDr. Ján Grexa, CSc.

predseda Slovenskej olympijskej akadémie

Poslanie a úloha NOV

Poslaním Národného olympijského výboru (NOV) je rozvíjať a chrániť olympijské hnutie vo svojej krajine v súlade s Olympijskou chartou.

1. Národné olympijské výbory:

- šíria základné princípy olympizmu na národnej úrovni v rámci športovej činnosti a prispievajú k šíreniu olympizmu v učebných programoch telesnej výchovy a športu na školách a univerzitách. Starajú sa o zakladanie inštitúcií, ktoré sa venujú olympijskej výchove. Dbajú najmä o založenie a činnosť národných olympijských akadémií, olympijských múzeí a kultúrnych programov, ktoré majú vzťah k olympijskému hnutiu;

- zabezpečujú dodržiavanie Olympijskej charty vo svojej krajine;

- podporujú rozvoj vrcholového športu a športu pre všetkých;

- pomáhajú v príprave športových kádrov, najmä organizovaním stáží a dbajú a to, aby tieto stáže prispievali na propagáciu základných princípov olympizmu;

- vystupujú proti všetkým formám diskriminácie a násilia v športe;

- bojujú proti užívaniu látok a používaniu praktík zakázaných MOV alebo MŠF, predovšetkým intervenovaním u kompetentných orgánov svojej krajiny, aby lekárske kontroly mohli byť vykonávané v čo najlepších podmienkach;

2. NOV majú výlučné právomoci zastupovať svoj štát na olympijských hrách a na regionálnych, kontinentálnych alebo svetových športových súťažiach pod patronátom MOV. Okrem toho sa každý NOV musí povinne zúčastňovať na hrách olympiády vyslaním športovcov.

3. NOV majú právo určiť mesto, ktoré môže predložiť kandidatúru na usporiadanie olympijských hier v príslušnej krajine.

4. NOV sa musia usilovať o harmonické vzťahy a dobrú spoluprácu s príslušnými vládnymi orgánmi, okrem iného musia účinne prispievať na vytváranie programov určených na podporu športu na všetkých úrovniach. Pretože šport prispieva k výchove, zdraviu, k ekonomickému a k spoločenskému poriadku, je žiaduce, aby NOV mali na realizáciu svojich cieľov podporu verejných orgánov. NOV však musí chrániť svoju autonómiu a odolávať všetkým nátlakom, politickej, náboženskej alebo ekonomickej povahy, ktoré môžu brániť plneniu Olympijskej charty.

5. NOV majú právo:

- predkladať MOV návrhy týkajúce sa Olympijskej charty a olympijského hnutia všeobecne, aj organizovania a konania olympijských hier;

- spolupracovať na príprave olympijských kongresov;

- podieľať sa na žiadosť MOV na činnosti komisií MOV;

- MOV pomáha NOV plniť ich poslanie prostredníctvom Olympijskej solidarity a ďalších služieb.

6. V plnení svojho poslania môžu NOV spolupracovať s vládnymi aj mimovládnymi organizáciami. Svoju činnosť však nikdy nesmú spájať s činnosťou, ktorá by bola v rozpore s Olympijskou chartou.

7. Okrem opatrení a sankcií stanovených pre prípad porušenia Olympijskej charty môže MOV suspendovať NOV, alebo im odňať uznanie:

- ak platné právne ustanovenia a predpisy v príslušnej krajine alebo úkony iných subjektov v tejto krajine, či už športovej alebo inej povahy, bránia činnosti NOV;

- ak účinnosť právnych ustanovení alebo predpisov platných v príslušnej krajine alebo úkony iných subjektov v tejto krajine bránia uskutočňovaniu alebo vyjadrovaniu vôle národných športových federácií alebo iných subjektov patriacich k týmto NOV alebo v nich zastúpených.

(Charta MOV)

Zabudli sme sa radovať

Olympizmus je viac ako olympijské hry. Tie sú len súčasťou hnutia, filozofie, ktorá presadzuje ušľachtilé ideály o ľudskom tele, duchu a vzájomnom, mierovom nažívaní. Olympijské hry trvajú dva týždne. Pre každého športovca sú nepochybne veľkým sviatkom a nezabudnuteľnou spomienkou. Atmosféra veľkých hier nadchýna všetkých ľudí na svete. Má príchuť niečoho zvláštneho. Byť olympijským víťazom sa dnes stavia na najvyšší piedestál. Žiaľ, v tejto eufórii sme pozabudli tešiť sa aj z iných umiestnení, ako je víťazstvo. A práve v tomto smere treba niečo urobiť, aby nebol cenený iba ten, kto vystúpi na najvyšší piedestál, ale aby sa cenil každý výkon, najmä ten, ktorý je dosiahnutý poctivou prácou a spôsobom. A práve preto treba viac rozvíjať základné idey olympizmu ako filozofie života. Tie nám majú slúžiť každý deň. Denne sa nimi riadiť či podriaďovať sa im. Učiť všetkých, že šport to nie sú len víťazstvá, že v ňom treba hľadať aj niečo viac – harmóniu duševna i fyzična. A práve olympizmus, rozvíjaný v jeho samej podstate, by sa mal postarať o formovanie morálky, mentálnej úrovne a postojov mladých športovcov z celého sveta na športoviskách i v každodennom živote. Aj keď sa olympizmus prejavuje ako vrchol ľudskej fyzickej schopnosti a výkonnosti, bez ideového obsahu a zmyslu bude vždy menej hodnotný. Starí Rimania hovorili: mens sana in corpora sano. V zdravom tele zdravý duch. Toho sa treba držať a týmto smerom rozvíjať olympijské hnutie. Musíme naučiť všetkých, ktorí sa pohybujú okolo športu, že vrcholom a leskom celého olympijského hnutia je fair play, a to prináša i duševnú očistu.

Jenö Kamuti, šermiar, strieborný z OH ´68,´72, predseda Európskej šermiarskej konfederácie, predseda Medzinárodného výboru Fair play UNESCO.

Pozor, nejde len o slová

Idey olympizmu by mali zostať každému športovcovi na celý život. Nielen počas bojov na športoviskách. Zmysel pre čestný boj by si mal každý športovec preniesť do svojej rodiny a bežného života. Olympijská idea, to nie sú iba dve slová, za ktorými mnohí vidia len olympijské hry. Sú to idey, ktorými sa ľudia musia riadiť vždy, a to tak na poli športovom, ako aj v súkromí. A to by mala byť hlavná úloha olympijského hnutia – snažiť sa o transformáciu týchto ušľachtilých myšlienok do bežného života, aby sa stali samozrejmosťou nás všetkých a nielen športovcov, ale každého, kto robí okolo športu, ale aj tých, ktorí s obľubou pozerajú na športové zápolenia.

Zdravka Yordanova, olympijská víťazka vo veslovaní z OH ´76 Montreal, Vyslankyňa pre šport, toleranciu a FP Bulharska v Rade Európy

Vytrácajú sa nám ideály

1. V prvom rade by to malo byť o stretnutí športovcov, ktorí by ukázali svetu, že bojovať proti sebe sa dá, ale iba na poli športovom, nie rôznymi vojnami či terorizmom. Idey olympizmu sa musia dostať do bežného života, mali by sa stať našou každodennou súčasťou. Mala by nastať správna prezentácia olympizmu, že ide o rozvoj ducha i tela, že športovanie je radosť a nielen boj o prvenstvo za každú cenu. Šport sa v súčasnosti veľmi skomercionalizoval. Aj na olympijské hry, ktoré by mali byť vrcholným sviatkom štvorročného prípravného obdobia, chodia len tí najlepší. Lenže hry by mali ostať otvorené všetkým nadšencom olympizmu. Už sa z nich vytráca známe heslo zakladateľa novovekých OH P. Coubertena - nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť

2. V súčasnosti sú olympizmus a olympijské hry založené viac na komerčnej báze. Má to určité výhody, ako sú nové a kvalitnejšie športoviská, rozvoj športových centier vo svete. Lenže akosi nás komercionalizmus poodsunul od prvotných ideálov olympizmu. Účasť na športovom podujatí už nie je len o radosti z pohybu, z pretekania, ale len o víťazstve, a to by sa malo zmeniť, tak ako som už hovoril, viac dbať na to - zúčastniť sa, športovať, ako len víťaziť.

3. Prioritnou úlohou štátu je dbať na zdravý vývoj jeho obyvateľstva. V rámci toho musí podporovať rozvoj telesnej kultúry nielen cez špičkových športovcov, ale u širokej verejnosti. Musí sa postarať finančne a materiálne, aby ľudia mohli športovať. Na to musí zamerať svoju politiku a nájsť systém, ako to dosiahnuť, ako zapojiť do tohto procesu všetky jeho vládne i športové zložky. Olympizmus je jednou z foriem, ako môže dosiahnuť tento cieľ. Ciele tohto hnutia sa musia dostať ľuďom pod kožu, mládež musí poznať ich pravý význam. Preto by sa mali myšlienky olympizmu v rovine teoretickej (poznávaním histórie, víťazov, vysvetľovaním princípov fair play, etiky a pod.), ale aj praktickej (aktívnym športom, súťažami a pod.) presadzovať aj prostredníctvom škôl. Práve na to slúžia tie štyri roky, ktoré nás delia od jednotlivých olympijských hier. Okrem toho toto obdobie by sa malo využiť na zdokonaľovanie prípravy športovcov, ktorí nás chcú prezentovať na hrách.

4. Je to ťažká otázka. Myslím si, že na Slovensku nemáme adekvátne výsledky oproti vynaloženým prostriedkom na podporu hnutia u nás. Aj národný olympijský výbor by mal pomáhať štátu udržiavať strediská vrcholového športu, mládežnícke strediská. Dnes je situácia taká, že SOV dostane od štátu dotáciu na podporu športovcov. No on si vytvorí vlastné kategórie a podporuje iba pár vybratých športovcov. Lenže to nie je úplne správne. Lebo treba celoplošne podporovať šport a jeho jednotlivé športové odvetvia. Takto sa dostáva len na niektorých momentálne vychytených športovcov, ide zväčša o dvoch-troch športovcov, ktorí sú vo veľkej finančnej výhode oproti ostatným, ktorí tak nemajú šancu byť vyrovnaným konkurentom týmto privilegovaným pretekárom. V tom nie je úloha SOV. Mali by sa vyselektovať najúspešnejšie športy, a tie podporovať v globále, aby sa zabezpečila výborná vnútorná konkurencia a dala sa rovnaká šanca všetkým. Národný olympijský výbor by mal byť jednou z tých štruktúr športu v krajine, ktorý pomôžu finančne, odborne či iným spôsobom takémuto rozvoju športu. Model, ktorý presadzuje SOV, nevytvára konkurenčné prostredie. Pretekárovi stačí raz splniť nejaký limit (to je jeho jediná motivácia) a má zaistené prostriedky i účasť na hrách a nemusí sa báť žiadnej konkurencie.

V slovenskom športe chýba životaschopná strešná organizácia, ktorá by riadila jeho vývoj a smerovanie a bola vztyčným komunikátorom medzi vládou a športom. Máme dnes niekoľko organizácií, ktoré sa snažia byť niečím takýmto, ale nie je to, čo by sa žiadalo a bolo v prospech športu.

Dárius Rusnák, hokejista - striebro z ZOH ´84, majster sveta z roku 1985, člen Asociácie olympionikov