Obyčajný príbeh o nájdení chuti byť šťastným

Slovenská cyklistka Z. Gavláková sa musela odsťahovať, aby zistila, čo ju v živote baví

„Práve som dala výpoveď v robote, aby som sa mohla oveľa intenzívnejšie pripravovať na novú sezónu. Ale bolo to poučné. Tentoraz som predávala v údeninách. Viete, koľko druhov šunky existuje? Navyše som sa naučila množstvo nových výrazov. Opäť mám o jednu skúsenosť viac. Je to dobré nielen preto, aby som sa zdokonalila vo francúzštine, ale aj z psychickej stránky mi to dodáva veľa síl,“ pochválila sa naša cyklistická reprezentantka Zlatica Gavláková. Už štyri roky žije vo Francúzsku, kde sa pripravuje aj na športovú kariéru. Cesta do krajiny galského kohúta vznikla z potreby zmeniť život. „Ani neviem, prečo som si Francúzsko vybrala. Len som cítila, že musím ísť niekam inam. Cyklistika ma prestala baviť. Nemala som v nej motiváciu. Prešľapovala som z miesta na miesto, bolo to o ničom. Tak som sa vybrala do Paríža. Povedala som si, že ak nájdem prácu, ostanem tam, ak nie, tak si ho aspoň pozriem. Našťastie, po dvoch dňoch som už bola opatrovateľkou detí.“

Zlatica týmto krokom šliapla do pedálov nového života. Popri starostlivosti o rozkošné deti sa začala zaujímať aj o život v novej krajine. Na bicykel ani nepomyslela. Vôbec ju nelákalo krútiť len tak naprázdno pedálmi. Ako osemnásťročná začala spoznávať život iných ľudí, inej krajiny. Bola fascinovaná všetkým, s čím prišla do styku, či to už bola negatívna alebo pozitívna skúsenosť. Hoci po pár týždňoch mala chuť ujsť a vrátiť sa, vytrvalosť, ktorú jej vštepil do povahy osud, a ktorú aj si vďaka športu pestovala, spôsobila prekonanie pokušenia vzdať sa. „Absolútne som nepoznala jazyk. Ťažko som sa s ľuďmi dohovárala. Našťastie, deti boli veľmi malé, jedno malo niečo vyše roka, druhé tri roky. Tak ako sa ony učili rozprávať, učila som sa aj ja s nimi ich materinský jazyk. Veľmi mi pomáhali aj ich rodičia. Sú to zlatí ľudia, dodnes sa priatelíme a stretávame,“ ozrejmuje Zlatica. Dnes už je samostatná. Živí sa dvoma prácami a popritom sa venuje cyklistike. „Športu som prišla na chuť asi tak po roku pobytu v Paríži. To už som ovládala sčasti reč, zvykla som si tam na život, začala som mať priateľov a zrazu som dostala chuť robiť to, čomu som venovala veľkú pozornosť v rodnej Spišskej Novej Vsi. Párkrát som si len tak vyšla na bicykli sama a videla som, že pár ľudí sa grupuje a pravidelne vyráža na spoločné tréningy. Tak som sa pri nich pristavila, prehodila niekoľko slov a ani som sa nenazdala a už sme všetci spoločne šliapali do pedálov. Zrazu som zistila, že sa mi vrátila chuť súťažiť. Možno to bolo aj tým, ako tam ľudia pristupujú k športu. Oni trénujú, pretekajú preto, lebo to chcú a vtedy, keď na to majú čas a chuť a nie preto, že musia. Ich klubový život je hravý a neobmedzuje človeka. Športuje sa pre radosť. Francúzi veľmi dbajú na vlastné pocity a pohodlie. U nich je prvoradé cítiť sa duševne dobre. Predovšetkým sa baviť aj športom. Radšej investujú do športovania, a to nemalé peniaze, ako trebárs do nábytku či oblečenia. A to ma uchvátilo. Zrazu som začala uplatňovať všetko, čo som sa naučila u trénera Rusnáka, ktorý ma doma cibril, či neskôr u Pavela, keď už som robila veľkú cyklistiku. Lenže tu to bolo iné. Tu som bola slobodná v tom, že sama som sa rozhodovala o tom, čo chcem a ako to dosiahnem. Asi po ďalšom roku som zistila, že ma to neskonale baví, prišli prvé úspechy. Vo Francúzsku sú stále nejaké súťaže - regionálne, ale aj celonárodné. Postupne som sa zlepšovala a zrazu som patrila medzi najlepších. Dobre padli odmeny, ktoré som získala za víťazstvá či umiestnenia na stupňoch víťazov. Väčšina pretekárov - cyklistov - sú amatéri. Len zopár jednotlivcov je profesionálov. K tomu sa pridružila možnosť trénovať deti v klube a viac sa venovať sebe. Lenže to viete. Tam, ak sa chce niekto venovať športu, musí sa o to starať sám. Klub vám dá bicykel, dresy, odvezie vás na preteky, ale tým sa to končí. Ja som si na existenciu mohla privyrábať ako inštruktorka malých detí. Neskôr som prišla na to, že môžem pracovať, najmä cez zimu, tak ako ostatní aj v inom zamestnaní. Tak som zašla do jedného obchodného domu, kde sa rozbehla moja kariéra predavačky. Stíhala som všetko - tréningy s deťmi, vlastný tréning aj prácu v obchode. Prácu som si vždy brala na 2 - 3 mesiace a zakaždým v inom oddelení, aby som sa čo najviac naučila remeslu, ale aj čo najviac pochytila z názvoslovia,“ porozprávala svoj príbeh Zlatica. Dnes už hovorí perfektnou francúzštinou, je samostatná a nezávislá, dostala sa znova do slovenskej reprezentácie, vyhráva rôzne súťaže v rámci Francúzska a blízkeho okolia. Presadzuje sa i medzi profesionálkami. „Mojím cieľom je prebojovať sa na olympiádu v Aténach, a tam úspešne obstáť. Žiaľ, nevyšli mi pre zranenia posledné majstrovstvá sveta, ale teraz začínam prípravu na novú sezónu, aby som sa na OH kvalifikovala. Na Slovensku sa predstavím na majstrovstvách krajiny. Mám síce francúzsku licenciu, ale som stále slovenská reprezentantka. Trénuje ma Talian, ktorý v klube pôsobí už asi 40 rokov. Cyklistika ma baví. Aj môj manžel sa jej venuje, ale nie tak vážne ako ja. Dosť často trénujeme spolu a už si aj zvykol, že častejšie naše rodinné preteky vyhrávam ja,“ s úsmevom dodáva dnes už 24-ročná Zlatica Gavláková, ktorá našla chuť byť dobrou cyklistkou.