ANTIGLOBALIZMUS

PLUS ČI MÍNUS?

„Globalizácia je urýchlením našej evolúcie k vzniku jednotnej ekonomiky bez hraníc, s voľným tokom finančných zdrojov a tovarov, pod kontrolou niekoľko stovák gigantických korporácií.“ Takto odcitoval americký časopis Left Business Observer v januári 1996 definíciu globalizácie. Definíciu v ponímaní jej najzarytejších kritikov. Napríklad Dr. Davida C. Kortena (65), ktorý je jedným z nevyhlásených lídrov v antiglobalizačnom hnutí. Svetoznámy autor knižného bestselleru z roku 1995 „Keď korporácie vládnu svetu“ (v ktorom veľké nadnárodné spoločnosti tyransky určujú tempo rozvoja a vládnu rozvojovým krajinám), bol v popredí záujmu aj počas násilných a široko medializovaných antiglobalizačných protestov v americkom Seattli, kde sa konala konferencia Svetovej obchodnej organizácie, hoci on sám ani raz nevyšiel do ulíc, lebo bol chorý. Korten nie je žiadnym vrhačom bômb, tvrdia znalci jeho teórií. Kvôli masovému odbytu jeho knihy, ktorá sa stala akousi bibliou antiglobalistov, časopis Worth magazine v októbri 2001 označil Dr. Kortena za jedného zo „100 ľudí, ktorí zmenili americký spôsob rozmýšľania o peniazoch“.

Sám Korten, majúci univerzitné ekonomické vzdelanie (Stanford, Harvard), priznáva, že jeho prerod z „mladého republikána“ (teda konzervatívca) na odporcu globalizácie bol postupný. Má široké vedomosti o tom, ako „biznis“ v rozvojom svete naozaj funguje, keďže ako expert amerických rozvojových nadácií vyše tridsať rokov školil manažérov v Afrike a Strednej Amerike a pomáhal distribuovať finančné humanitárne zbierky v Ázii.

Dve tváre

Kortenovi kritici jeho teórie o súčasnom dianí vo svete rešpektujú, tvrdia však, že jeho vízie o budúcnosti sú skôr v oblasti utópie ako reality. David Korten podobne, ako aj iní antiglobalisti - a po nich aj politickí lídri (Ťiang Ce-min, Fidel Castro) - vraj majú pravdu, keď tvrdia, že ekonomický rast nerobí automaticky ľudí šťastnejšími, ale naopak, často ich ochudobňuje. Podľa nich medzinárodné inštitúcie, ako napr. Svetová banka (SB) či Medzinárodný menový fond (MMF), svojou vyslovene trhovou politikou robia bohatých ešte bohatšími a z chudobných ešte väčších bedárov. Antiglobalisti žiadajú oddeliť krásne frázy od ich dôsledkov a poukazujú, že proces globalizácie má dve tváre. Lebo konvenčné idey o voľnom obchodovaní, jeden z pilierov globalizácie, sú krásne a podnetné pre manažérov a majiteľov akcií (bohatých), ale môžu znamenať peklo pre obyčajných pracovníkov vo výrobe (chudobných) a ešte aj pre životné prostredie.

Viac humanizmu

Zákony trhu sú totiž nehumánne. Vraj takisto ako bezhlavé akumulovanie ziskov, kapitálu. Čo globalizácia doslova podporuje. V širokom spektre organizácií a hnutí, ktoré sa hlásia k antiglobalizmu, zaznieva aj myšlienka, aby ľudstvo ako také potlačilo čisto kapitálotvornú črtu globalizácie a poskytlo tomuto fenoménu viac ľudskej podstaty, viac sociálnej dimenzie, viac humanizmu. Len tak globalizácia ako proces má nádej na bezkonfliktné prežitie. Aj tejto témy - humanizácia globalizácie - sa s vďačnosťou chopili známi svetoví politici (Butrus Butrus-Ghálí, Johannes Rau, pápež Ján Pavol II. atď.).

Ilúzia sebestačnosti

Najväčšou chybou antiglobalizačného guru a jeho prívržencov je vraj jeho vízia o návrate k lokálnej ekonomickej sebestačnosti. Korten v budúcnosti predpokladá mnoho lokálnych (regionálnych) navzájom spolupracujúcich podnikov (komunít) družstevného zamerania. Táto teória o akejsi sebestačnosti malých a stredných podnikov je podľa jeho kritikov doslova reakčná. Spiatočnícka. Mimo kontextu dnešnej doby. Lebo ním želané hospodárstvo založené na rodinných podnikoch, malých kooperujúcich firmách a spoločnostiach, ktorých vlastníkmi sú iba ich zamestnanci a korporácie nepresahujúce susedné okresy či regióny, teoreticky vyznieva veľmi pekne, ale v praxi by vraj nefungovalo. Skoro ako paralela s komunizmom... Myšlienky vraj dobré, len v praxi to nevyšlo. Ekonomickí odborníci totiž tvrdia, že takto založená ekonomika by síce stačila na výrobu napríklad nábytku, ale totálne by zlyhala v komplexnej ekonomickej výrobe - pri výrobe vlakových súprav, lodí, počítačov, vesmírnych družíc atď. Ekonomická expanzia by vraj bola obmedzená.

Plus či mínus?

Antiglobalizmus je nesporne už takmer každodenným fenoménom. Nemožno ho ignorovať. Pripomínajú ho zástancovia trvalo udržateľného života, ako aj odporcovia „macdonaldizácie“, filozofi a politológovia, ale aj politici a ekonomickí odborníci. Živo o ňom hovoria ekológovia, ktorí radi citujú Kortenovu knihu, podľa ktorej ľudia sú ako astronauti žijúci na vesmírnej lodi, ktorá sa ženie vesmírom s ľudskou posádkou a drahocennými a obmedzenými zdrojmi na palube. Ak tieto zdroje nebudeme udržiavať v rovnováhe - čo globalizátori v honbe za ziskom ignorujú -, hrozí ich vyčerpanie a logicky aj zánik „posádky“. Ľudia na planéte, členovia vesmírnej posádky, by mali fungovať ako jeden tím. V záujme celku. V záujme prežitia. Z tohto hľadiska je antiglobalistické snaženie plusom. Z čisto ekonomického hľadiska je zas brzdenie ziskov mínusové. Je len na nás, ako sa s týmito znamienkami vyrovnáme. Už vo veľmi blízkej budúcnosti.